Vysídlenie ľudí utrápilo až na smrť. Obce, ktoré zmizli z máp

Priehrady, sídliská i vojenské obvody brali ľuďom strechu nad hlavou.

BRATISLAVA. Hrdina knihy Stopárov sprievodca galaxiou Arthur Dent bránil svoj dom pred demolíciou pre stavbu diaľnice vlastným telom. Neúspešne, no vďaka uteráku a jednej elektronickej knihe sa z tejto situácie dostal priamo na absurdnú cestu po galaxii.

Ďalšie osudy skutočných ľudí, ktorí museli svoje domovy opustiť pre rôzne rozvojové projekty, však neboli námetom na veselú fantasy.

Dôvody vysídlenia obcí

• výstavba vodného diela
• zriadenie vojenského obvodu
• výstavba sídliska
• ekologická havária
• ochranné pásmo jadrovej elektrárne

Aj na Slovensku sa tisíce ľudí, hoci s odškodnením, museli proti svojej vôli vysťahovať zo svojich domovov. Museli sa prispôsobiť životu na iných miestach, novým susedom, často inému životnému štýlu.

Mnohí to nezvládli. S vysídlením sa spájajú psychické traumy, predčasné skony i samovraždy.

Pre výstavbu vodných diel, fabrík, sídlisk či pre vznik vojenských obvodov zanikli od polovice minulého storočia desiatky dedín a stovky domov.

Hoci niektorí ich obyvatelia odišli do lepších podmienok, ani tak to nebolo jednoduché. Väzby na domov a pôdu boli veľmi silné.

Aj tí, ktorí boli v čase nedobrovoľného odchodu ešte deti či mladí ľudia, sa dodnes na miesta, kde žili, vracajú, najmä ak sa zachovalo miesto, ktoré im stratený domov pripomína. Silným putom býva kostol či iná pamiatka.

Iní si oživujú spomienky na stratené domovy aspoň virtuálne na sociálnych sieťach. Tak to robia napríklad pamätníci starej Petržalky, dediny, na ktorej troskách vzniklo rovnomenné anonymné sídlisko s novými ulicami, cestami i obyvateľmi.

Pamätníci spomínajú, že ľudia sa do niektorých vysťahovaných obcí pokúšali vrátiť, niekde tak vysídlenie prebehlo dvakrát.

S neúnavnou snahou o obnovu zaniknutej obce sa do pozornosti dostali napríklad bývalí obyvatelia Ľubických Kúpeľov ktoré boli súčasťou vojenského obvodu Javorina. Ich požiadavka sa dostala až do parlamentu, obnoviť zaniknutú obec však doteraz nebolo možné.

Opačná cesta možná je. Obec sa môže rozdeliť na viaceré obce, čím pôvodná zanikne, alebo sa obce zlúčia a vznikne tak nová obec.

Takto len v prvých desiatich rokoch po revolúcii vzniklo na Slovensku 250 obcí. Zároveň 33 obcí zaniklo. Ich obyvatelia však nemuseli opustiť svoje domovy.

 

Iné zaniknuté obce

• Čabraď
• Čemice
• Dary
• Dechtáre
• Dobrá nad Ondavou
• Dubník (Červenica)
• Dudváh
• Dvorce
• Hrachová
• Hutníky
• Ihla
• Ipeľský Potok
• Kalište
• Kelča
• Košické Hámre
• Lešť
• Levočská Dolina
• Nová Bodva
• Nové Vozokany
• Oravské Hámre
• Osada
• Ostružice
• Paludza
• Parížovce
• Petejovce
• Ráztoky
• Ruské
• Ružín
• Slanica
• Smolník
• Sokolče
• Starina
• Suché Potoky
• Zvala
• Západné Slovensko

Ľudí vyhnala hlinikáreň

HORNÉ OPATOVCE. Obec Horné Opatovce v Žiarskej kotline prežila lúpežné vpády šášovských kastelánov, Turkov aj drancovanie cisárskymi vojskami.

Zvládla požiare i svetové vojny. Neprežila vznik hlinikárne v jej tesnej blízkosti v roku 1953. Mala vtedy 1380 obyvateľov.

V roku 1969 vysťahovali obyvateľov Horných Opatoviec, dôvodom bola ekologická záťaž z hlinikárne.

Závod SNP spracúval predovšetkým bauxid z Maďarska. Čierny popol s fluorovodíkom, arzénom a ortuťou najprv zničil stromy, neskôr dobytok a nakoniec aj ľudí. Zdravotný stav obyvateľov sa zhoršoval tak, že sedem rokov po vzniku hlinikárne nariadila socialistická vláda vysťahovanie obyvateľstva.

V roku 1969 obec zanikla. Obyvatelia sa presťahovali najmä do blízkeho Žiaru nad Hronom. Z dediny zostal len chátrajúci kostol, niekoľko polozrúcanín a skládka odpadu.

Pôvodní obyvatelia sa pravidelne sa vracajú do svojho zaniknutého domova. Jeden z nich Štefan Skladan hovorí, že na stretnutí sa obyčajne zíde 200 ľudí. „Keď som mal 19 rokov, išiel som na vojnu z domu v Horných Opatovciach, no vrátil som sa už do Hliníka nad Hronom,“ spomína.

V roku 1995 odhalili pamätník tragického konca obce a jej maketu, ukazujúcu ako vyzerala v čase, keď v nej prekvital život. Snažia sa zachrániť aj Kostol sv. Vavrinca ako dôkaz existencie Horných Opatoviec.

Ostali cintorín a kostol

MOCHOVCE. Kým niektorým obciam sa podarilo industrializáciu a výstavbu prežiť, Mochovce čakala demolácia. Z dediny sa zachránil iba kostol.

„Keď sa zistilo, že sa poň elektráreň nerozšíri, dostal novú strechu. Bývalí obyvatelia, najmä tí starší, ktorí ťažko znášali vysťahovanie, tam chodili,“ povedal bývalý prednosta Obecného úradu Kalnej nad Hronom Ján Földy.

Od odchodu posledného zo 488 obyvateľov uplynulo viac než tridsať rokov. V roku 1978 vláda rozhodla, že na mieste postavia atómovú elektráreň, obyvateľov sa na názor nepýtali.

„V roku 1973 vydal Krajský národný výbor v Bratislave stavebnú uzáveru. O päť rokov neskôr vláda schválila výstavbu,“ spomínal posledný predseda Miestneho národného výboru v Mochovciach Alexander Šidó.

Mochovce považovali za najzaostalejšiu dedinku v okrese.

„Takmer polovica občanov mala nad šesťdesiat rokov. Ťažko sa im odchádzalo. Mladí šli za prácou do mesta a nebrali vysídľovanie tak vážne,“ povedal Šidó.

Prvý sa odsťahoval farár a na farskom úrade zriadili vysídľovaciu komisiu, ktorá organizovala výkup domov a pozemkov. Asi dve tretiny Mochovčanov šli bývať do Levíc, ostatní sa usadili v okolitých dedinách.

„Dedinčania išli bývať do činžiaka. Niektorí tam nevydržali ani dva mesiace. Sťažovali si, že nemajú kam ísť, nemajú záhradku, museli kupovať ovocie, platiť za vodu. Zostali im len tie steny,“ povedal Šidó.

Nadštandard

POVAŽSKÁ BYSTRICA. Pre výstavbu Nosickej priehrady na Váhu medzi Považskou Bystricou a Púchovom zanikli v 50. rokoch aj dedinka Okrut, časť obce Podvažie, vysťahovať sa museli aj obyvatelia z ďalších dvoch dedín.

Ľuďom postavil štát domy v blízkosti Malej Udiče a vo Veľkej Udiči.

Rodina Michala Furdza odchádzala z Okrutu medzi poslednými. „Voda bola už kúsok od nášho domu, keď sme vykopávali poslednú úrodu zemiakov,“ spomína. Z náhrady si postavil nový dom osobitne.

Niektorí išli do nového radi. Ako sa píše v kronike Udiče, neverili ani, že nové domky sú naozaj ich. „V porovnaní so zbúranými to boli paláce. Každý z domov bol oplotený, mal dvor, záhradku, vodovod, kanalizáciu. Dlhé roky nebola na iných miestach v obci kanalizácia, len tu. V domoch bola kúpeľňa, špajza i WC.“

V Podvaží bolo podľa spomienok Ernesta Beláka zatopených 25 domov. Tiež hovorí, že vybavenie nových domov bolo na tie časy nadštandardné.

„Vodovod nemal vtedy ani farár,“ povedal pamätník.

Vodná nádrž Nosice sa rozprestiera na ploche 5,7 štvorcového kilometra.

Starú Petržalku zrovnali so zemou

BRATISLAVA. O výstavbe sídliska na území Petržalky sa uvažovalo už v 60. rokoch. Pred samotnou výstavbou bolo treba vyriešiť problém s častými záplavami a postaviť nový most (Most SNP) cez Dunaj.

Starú Petržalku búrali postupne od východu na západ, najmä v 80. rokoch, posledné domy v roku 1989.

„Okolo roku 1973 začali vyprázdňovať Ovsište a Starý háj. Ľuďom z týchto prvých búračiek pridelili byty najmä v Karlovej Vsi a na Medzijarkoch. Neskôr sa sťahovali do prvých panelákov v Petržalke,“ spomína obyvateľ starej Petržalky Pavel Kara. To bolo v roku 1977.

Domy boli dlho prázdne. „Boli tam záhrady plné ovocia, náradie v šopách, ale aj stavebný materiál,“ hovorí Kara.

Obyvatelia spočiatku neverili, že by došlo k plošnej likvidácii obce, a dúfali, že sa búranie podarí zastaviť.

„Ľudia z centrálnej Petržalky si rozoberali vysťahované stavby, aby si z nich postavili prístavby alebo garáže. Akoby ich blížiaca sa asanácia mala obísť.

My sme si tam rozobrali drevo na prístavbu verandy. Tešili sme sa z nej sedem rokov, kým nás nestihol rovnaký osud,“ hovorí Kara.

Zmizlo všetko – stromy, cesty, železnica, záhrady, domy, pôvodné Chorvátske rameno. Ostala holá pláň.

Štát vyplatil majiteľom domov ich zostatkovú hodnotu a zároveň pridelil byt v paneláku, podľa počtu prihlásených osôb na búranej adrese. „Naša suseda pôvodne bývala v krásnej šesťizbovej vile s veľkou záhradou. Bola sama, tak jej dali minigarsónku,“ spomína Kara.

Výstavba sídliska sa začala v časti Háje, pokračovalana Lúkach a napokon v časti Dvory, kde sa nachádzalo jadro historickej Petržalky.

„Zbúranie Petržalky nenávratne narušilo urbanistický vzhľad a komunitné pomery tejto časti Bratislavy. Vysťahovanie často viedlo k osobným tragédiám a dodnes zostáva ako trauma u tých, ktorí tak prišli o svoje korene,“ hovorí historik Ľuboš Kačírek z Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Starú Petržalku dnes tvorí časť vymedzená Rusovskou cestou a Kopčianskou ulicou. „Žiaľ, aj tejto časti hrozí zánik, ak sa neupraví aktuálny návrh územného plánu zóny Lokalita Matador,“ hovorí Kačírek.

Zo starého Ovsišťa sa zachovalo niekoľko domov na Sosnovej ulici. Minulosť ešte pripomínajú Kostol Povýšenia sv. Kríža na Daliborovom námestí, budova gymnázia Einsteinova a Mercury.

„Ostala časť gaštanovej aleje zo starého cintorína na Nobelovom námestí, Sad Janka Kráľa, lodenice na nábreží, kostol, budova vtedajšieho národného výboru, vedľa krčma Lipa a niektoré športoviská,“ dodal Kara.

Stredné Slovensko

Z Radvane ostali kaštiele a kostol

BANSKÁ BYSTRICA. Keď sa povie Radvaň, viacerým sa vybaví preslávený Radvanský jarmok, jeden z najstarších na Slovensku, ktorý je už štvrtý rok zapísaný na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

V roku 1975 sa začalo s búraním Radvane a Kráľovej.

Jarmok sa spomína v poviedkach  Jozefa Gregora Tajovského aj  Zechentera-Laskomerského. No Radvaň znamenala podstatne viac ako len jarmok – bola to jedna z najstarších a najvýznamnejších obcí horného Pohronia, založená už v  13. storočí.

Na sklonku svojho života tam pôsobil ako evanjelický farár aj básnik Andrej Sládkovič, ktorý je na tamojšom cintoríne aj pochovaný.

Historik Stredoslovenského múzea Vladimír Sklenka hovorí, že iba málo obcí sa môže pochváliť tým, že v jej katastri sa nachádzalo päť kaštieľov. Z nich sa v Radvani a Kráľovej zachovali tri – dnes doslova vnorené uprostred sídliska.

Obec v roku 1964 zlúčili so susednou dedinou Kráľová a o dva roky neskôr ich pričlenili k Banskej Bystrici.

V roku 1975 sa začalo s búraním oboch dedín a o pár rokov tu stáli prvé paneláky dnešného sídliska Radvaň.

Takmer zázrakom nezbúrali aj posledné významné stavby obce. Kostol na Hôrke ostal stáť zrejme vďaka svojmu umiestneniu mimo výstavby panelákov.

Z troch zachovaných kaštieľov je dnes na tom najlepšie Tihányiovský, v ktorom sídli prírodovedná expozícia Stredoslovenského múzea.

„Kaštieľ leží v porovnaní s okolitými panelákmi podstatne nižšie, v malej rokline. Všetko, čo sa nachádza nad nivelitou kaštieľa, sú navážky. Pôvodne mali kaštieľ zbúrať a roklinu zasypať. Vďaka niekoľkým nadšencom sa ho podarilo zachrániť,“ povedal Sklenka.

Šanca na záchranu sa črtá aj pre kaštieľ Radvanských, ktorý má v prenájme Akadémia umení.

Najhoršie na tom je Bárczyovský kaštieľ, ktorého šanca na záchranu sa každým rokom znižuje.

O rodisko prišiel aj nitriansky biskup

KYSUCE. Kysucké obce Riečnica a Harvelka zanikli v roku 1985. Padli za obeť výstavbe vodnej nádrži. Ľudí vysťahovali do okolitých obcí, hroby exhumovali a preniesli na cintorín do Novej Bystrice.

Približne 1 300 toľko ľudí sa muselo vysťahovať z Riečice a Harvelky.

Stáť ostal len kostol v Riečnici, postavený v roku 1905 prevažne z darov amerických vysťahovalcov. Pôvodne bol tiež určený na demoláciu.

V Harvelke žilo v roku 1978 okolo 500 obyvateľov, v Riečnici približne 1 300.

Z Harvelky pochádza aj nitriansky biskup Viliam Judák. Podľa jeho slov sa o budúcnosti dozvedeli z vyjadrenia vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného, ktorý povedal, že túto časť Kysúc treba zatopiť a zalesniť. „Môj otec práve dokončil dom, na ktorý ručne miešal maltu, ťažko zháňal stavebný materiál. Bolo to len sedem rokov po mene peňazí. Práve sa vrátil z vojenskej základnej služby a prišiel o predchádzajúce úspory,“ spomína.

Niektorí tomu neverili a postavili si nový dom, či si zaobstarali stavebný materiál.

„Rok čo rok však bolo vidieť v dedine kamióny, do ktorých ľudia nakladali veci, s ktorými chceli začínať znova. V Turci, okolí Nitry, Topoľčian. Časť obyvateľov Harvelky sa odsťahovala do bytoviek v Čadci, Kysuckom Novom Meste, Žiline,“ povedal.

Oravská priehrada zaliala päť dedín

TVRDOŠÍN. Výstavbou Oravskej priehrady zaniklo päť dedín – Slanica, Hámre, Osada, Lavkovo a Ústie. Najstaršia z nich Lavkovo vznikla v polovici 14. storočia. Ostatné na prelome 16. a 17. storočia.

Priehrada je súčasťou vodného diela Orava na sútoku Bielej a Čiernej Oravy.
Má rozlohu 35,2 km2 a objem vody: 350 mil. m3.

Priehrada zatopila bývalé obce Slanica, Hámre, Osada, Lavkovo a Ústie v roku 1953.

Históriu týchto dedín ovplyvnilo najmä plátenníctvo, 2. svetová vojna a nakoniec voda.

Obyvatelia Slanice, Ústia a Osady vyrábali a predávali plátno. Na cestách za obchodmi sa stretávali s iným spôsobom života, čo sa odzrkadlilo na ich úsilí zmeniť doterajší spôsob života. Časť príjmov dali na vzdelanie svojich detí. Práve odtiaľ pochádza mnoho národných buditeľov, učiteľov a vedcov.

Prvý väčší projekt na postavenie priehrady, ktorá mala spútať vody Bielej a Čiernej Oravy, vznikol ešte v roku 1870, no stavať sa začala až v októbri 1941.

Ešte do roku 1953 však ostalo v záplavovom území 140 rodín. Aj rodinu Prátkovcov prinútila odísť až voda predo dvermi.

„Otec do poslednej chvíle veril, že náš dom voda obíde,“ spomína pani Aurélia. „Keď niekto odchádzal, celá dedina sa chodila lúčiť k autobusu. To bolo plaču. Kde sa človek narodí, tam jeho srdce zapustí korene.“

Odchody sprevádzala nespokojnosť. „Ako posledná odišla zo Slanice rodina Drozdovcov, v päťdesiatom štvrtom,“ spomínajú sestry Kurekové. „Drozdovci nechceli odísť. Nakoniec museli, lebo im voda zatápala dom. Odvážali ich odtiaľ na člnoch.“

Spomienkou na zatopené obce je na Oravskej priehrade malý ostrov s kostolom uprostred. To Slaničania prehovorili asanačnú komisiu, aby ho nezbúrali. Neskôr na Slanickom ostrove sústredila Oravská galéria zbierky tradičnej ľudovej plastiky a maľby a oravskú kamenársku tvorbu.

Opustenú dedinu oživili chalupári

MARTIN. Málokto by za podhorskou dedinou Brieštie v Turci hľadal v horách ďalšiu. Poľná cesta však vedie k Hadvige, teda k tomu, čo z nej po vojne ostalo. Oficiálne zaniknutú Hadvigu dnes obývajú len chalupári.

„Trvalo tam nebýva nikto. Nie je tam signál, voda ani elektrina, ale chalupári ju zbožňujú pre krásne prostredie a pokoj,“ povedala Žaneta Lichnerová, starostka Brieštia, pod ktoré Hadviga spadá.

Hadviga bývala pritom väčšia ako Brieštie. V stovke domov žilo 350 obyvateľov. Mali poštu, obchod, krčmu, kultúrny dom, školu i kostol. Ale to bolo pred vojnou. Počas Povstania z nej obyvatelia ušli. Hadviga bola totiž jednou z nemeckých dedín v Turci. Patrila na ostrov Haureland, ktorého jadro tvorila Kremnica a Nitrianske Pravno. Založili ho v 14. storočí nemeckí kolonisti.

Hlboko v horách sa ich potomkovia vojny báť nemuseli. No po vypuknutí Povstania partizáni Hadvigu obsadili a prinútili mužov, aby vykopali zákopy. Potom ich vraj chceli postrieľať. Ustupujúca nemecká armáda neskôr v roku 1945 vzala so sebou i obyvateľov nemeckých dedín.

Opustené domy začali postupne miznúť. Dedina, ktorá sa tiahla aj povyše kostola, sa dnes končí pri ňom. Domy, pôvodne stojace tesne vedľa seba, sa preriedili. Ľudia ich rozobrali. Ostalo ich len niekoľko. Okrem nich kostol, zvonica, zo školy len schody.

Dnešní chalupári sú zväčša potomkami pôvodných obyvateľov, no vídať tu i autá s českými značkami. Moravanov tam pritiahol niekedy v 60. rokoch Pravňan, ktorý robil v Ostrave. S  kolegami objavili opustenú dedinu. Staré domy odkúpili a začali tam stavať.

Zatopili Málinskú dolinu

LUČENEC. Okres Lučenec začal mať problémy s vodu už v roku 1977. Pre výstavbu novej vodnej nádrže vybrali Málinskú dolinu, ktorou tiekli tri potoky.

Pod vodami priehrady zmizla koncom 80. rokov osada Hámor s okolitými lazmi Chmeľná, Šťavica a Hrozinovo. Žilo tam približne 200 ľudí.

S prácami sa na stavbe sa začalo v roku 1986, výstavbu dokončili v roku 1994.

„Najmä starší ľudia sa s vysťahovaním vyrovnávali ťažko. Niektorí z nich zomreli do dvoch rokov,“ hovorí 58-ročný Pavol Psotka.

Rodičia Pavla Psotku práve dostavali nový dom. Mal 31 rokov, jeho otec 60.

„Pamätám sa, ako otec plakal. Väzby na  dedovizeň boli silné,“ hovorí. Jeho rodina našla nový domov v Kalinove.

Spomienkou na zatopený Hámor je kríž z liatiny neďaleko priehrady. Stretávajú sa pri ňom obyvatelia zatopenej obce.

Málinská priehrada zatopila dedinu Hámor a jej osady.Málinská priehrada zatopila dedinu Hámor a jej osady.

Východné Slovensko

Obec chcú späť

ĽUBICA. Do polovice 20. storočia existovala obec Ľubické Kúpele so vzácnymi prameňmi, známe ako Štvrtá a Piata ulica. Do roku 1950 bola súčasťou Ľubice.

Vojenský obvod Javorina

• Rozloha vojenského obvodu 31 640 ha.
• Vznikol vo februári 1952.
• Oficiálne fungoval od 1. januára 1953.
• Zahrnuli doň katastrálne územia obcí Blažov, Dvorce, Ľubické Kúpele, Ruskinovce (okr. Kežmarok), ktoré zanikli, a časti území 22 obcí spišského regiónu.
• Vojenský výcvik v Javorine bol oficiálne ukončený 31. 12. 2005.
• Vláda prvýkrát rozhodla o zrušení obvodu v roku 2002.
• Definitívne zrušený bol k 1. 1. 2011.

O obnovu obce sa snažia najmä pamätníci obce Ľubické Kúpele – neúspešne.

„Bola to malá dedinka. Z okolitých obcí sa k nám ľudia chodili kúpať. Každú nedeľu sa konali zábavy, bolo tam veľmi veselo. Jednoducho krásna dedinka.

Medzi lesmi, liečivá voda,“ spomína na detstvo v Ľubických Kúpeľoch 74-ročná Magdaléna Jakubčáková. Jej otec bol istý čas v obci starostom. Idylka sa skončila, keď mala desať rokov. Do dediny, ležiacej dvanásť kilometrov od Kežmarku, sa prisťahovali vojaci.

Oznam o vysťahovaní prišiel 21. mája 1952.

„Všetci mali strach, nechceli odísť. Dlhé roky sa s tým nevedeli zmieriť. Jednoducho prišli vojaci s tatrovkami, naložili, čo bolo dnu a museli ísť preč.

Ešte roky potom sa mnohí snažili, i keď nelegálne, nasťahovať naspäť. Niektorým sa to aj podarilo, ale vysťahovali ich opäť,“ spomína.

Obyvatelia Ľubických Kúpeľov dostali za svoje nehnuteľnosti podľa pani Jakubčákovej okolo 5 000 korún. „My sme kúpili dom v Ľubici, kde kedysi bývali Nemci, keď oni z dediny utiekli, domy po nich ostali prázdne.

Ostatní sa sťahovali do Ľubice, Tvarožnej, Huncoviec, Žakoviec, Vrbova, niektorí do Čiech.

Vojaci zabrali aj Dvorce, Ruskinovce či Zaľubicu.

O znovuosídlenie dotknutého územia sa pokúšali pôvodní obyvatelia obce a ich potomkovia viacerými zákonnými formami už od roku 1992, no doposiaľ neúspešne.

Naložili a vyviezli

SABINOV. „Bolo to niečo strašné. Prišli, naložili, vyviezli. Nebol ani čas na naloženie vecí. Ľudia sa i bránili, ale nepomáhalo to. Predtým neboli ani žiadne pohovory či plány, alebo niečo podobné,“ hovorí dnes 77-ročná Mária Iľaščíková, rodáčka z Blažovskej Doliny. Keď mala trinásť rokov, obec Blažov a jej blízke osady Čertež a Blažovská Dolina násilne vysťahovali.

• Blažov ležal vo východnej časti Levočských vrchov,
  najstaršia správa o  obci pochádza z roku 1317.
  Blažov, Čertež, Blažovská Dolina zanikali v rokoch 1952 – 1955.
• Najviac ľudí presídlili do Hencoviec, Sobraniec, Sabinova a Lipian.

Dôvodom presídlenia bola obrana štátu. Časť Levočských vrchov v  50. rokoch určili za priestor vojenského pásma.

Trinásťročné dievča tieto udalosti v júni 1952 intenzívne prežívalo. Jeho rodina našla nový domov v blízkom Tichom Potoku, iných vyviezli do Hencoviec.

Ďalší sa vysťahovali do Čiech či do Ruska. Nie všade prisťahovalcov vítali s otvorenou náručou, začiatky mali veľmi ťažké.

Niektorí vysťahovaní si na nový nanútený domov zvykli, no veľká časť sa po čase vrátila.

„Ľudia sledovali, čo sa deje, i spoza hraníc, z rádia. A tak si spočítali, že sa po dvoch rokoch vrátia. Poobjednávali si autá a prišli nazad do Blažova,“ hovorí pani Iľaščíková.

Nakoniec došlo k druhému, tentokrát už k civilizovanejšiemu vysídleniu.

„Režim vybavil v Žakovciach pozemky a postavil tam domy. Ľudia si sami na ne chodili robiť, platili ich, kým si tie domy nepostavili.“ A ako dodáva, keď domy postavili, už Blažov opustili navždy.

Z dediny ostali len zvyšky domov.

Blažovčania sú roztrúsení po celom východe i za hranicami. Raz do roka sa však vracajú na miesto, kde stál Blažov. Počas symbolickej augustovej spomienky sa schádzajú pri svätej liturgii. Bývalý chrám odpálili mínami, dnes ho pripomína na vyvýšenom mieste drevený kríž.

Palcmanská Maša pritiahla turistov

DEDINKY. S výstavbou Palcmanskej Maše, najväčšieho vodného diela v okrese Rožňava, sa začalo v polovici minulého storočia. Na jej okraji leží obec Dedinky, ktorá vznikla v roku 1933 spojením Imrichoviec a Štefanoviec. Dnes je to známe turistické centrum v Slovenskom raji.

88 domov bolo treba vysťahovať pre stavbu Palcmanskej Maše. Tá je súčasťou prvej prečerpávacej elektrárne na Slovensku Dobšiná.

Pred 66 rokmi sa pod obydliami namiesto vodnej nádrže rozprestierali lúky a pasienky. Palcmanská Maša zaplavila časť osady Dobšinská Maša, z Dediniek museli premiestniť obyvateľov z 16 domov. Najviac sa presťahovalo do Stratenej či Smolníka.

Eduard Révaj sa narodil v Imrichovciach. Hovorí, že ľudia výstavbu vodnej nádrže vítali.

„Tešili sa najmä z toho, že mali kde pracovať.“ Ako štrnásťročný chlapec pomáhal na stavbe, robotníkom nosil vodu. „Ľudia si na priehradu zvykli rýchlo.

Prestali však chovať dobytok, lebo museli chodiť pásť na Geravy, a to sa už potom neoplatilo mať veľa kráv, pretože ich nevedeli uživiť,“ hovorí.

Palcmanská Maša, hoci bola postavená na energetické účely, ľuďom ponúkla nové možnosti obživy – turizmus. Pamätníci spomínajú na vlaky plné turistov z domova i zo zahraničia, ktorí sem prichádzali na rekreačné pobyty či dovolenky.

Dnes Dedinky opäť čelia rovnakému problému ako jej predchodcovia. Mladí ľudia pre nedostatok pracovných príležitostí z obce odchádzajú do väčších miest.