Advokát verejného záujmu

Pred tromi rokmi, keď parlament prijal zákon, pre ktorý môže „štát" stavať diaľnice na cudzích pozemkoch, Ernest Valko tu bez okolkov napísal, že ide o „najväčší legislatívny zásah do jedného zo základných práv a slobôd za ostatných 18 rokov". A že je o to horší, že „primárne zasahuje bežných občanov, výkonných roľníkov, vlastníkov lesov a majiteľov záhrad".

Keď išlo o právny štát, Ernest Valko sa nepozeral na to, koho si znepriatelí a nepozeral sa ani na to, koho si znepriatelí ako advokát v spoločensky vážnych prípadoch.

Ernest Valko nebol z tých advokátov, ktorí sa starajú iba o svojich klientov a teda len o seba. Svoje povolanie vykonával tak, ako keby bol ešte stále aj predsedom Ústavného súdu.

Tak ako pracoval pre víťazstvá v konkrétnych právnych sporoch, pracoval aj pre to, aby zo Slovenska bol právny štát a aby sa tu vo verejnom živote presadzoval verejný záujem. Robil to dlhé roky, sám od seba a z vlastného rozhodnutia, hoci vedel, ako mu to - v konkrétnych právnych sporoch - sťažuje jeho pozíciu advokáta.

V roku 1998, keď na Slovensku išlo o všetko, bolo úplne prirodzené, že práve on prevzal na seba právnu stránku sporu, či Slovenská demokratická koalícia je legálna politická strana, ktorá je oprávnená kandidovať v parlamentných voľbách.

Nebolo to jednoduché víťazstvo, ale aj vďaka nemu sa ho podarilo dosiahnuť, takže sa krajina mohla - politicky i mentálne - vrátiť do strednej Európy. Rovnako prirodzené bolo aj to, že prevzal za „štát" prípady, v ktorých išlo o verejný záujem - ako napríklad v známom prípade Duckého zmeniek.

Čitatelia denníka SME však dobre vedia, že Ernest Valko záujem „štátu" a verejný záujem nepovažoval za jedno a to isté. Z mnohých článkov, ktoré uverejnil na týchto stránkach, všetci vieme, že to, čomu ako verejne činná osoba slúžil, bol štát právny a záujem verejný.

Pred tromi rokmi, keď parlament prijal zákon, pre ktorý môže „štát" stavať diaľnice na cudzích pozemkoch, Ernest Valko tu bez okolkov napísal, že ide o „najväčší legislatívny zásah do jedného zo základných práv a slobôd za ostatných 18 rokov". A že je o to horší, že „primárne zasahuje bežných občanov, výkonných roľníkov, vlastníkov lesov a majiteľov záhrad".

Pred dvoma rokmi, keď chcel parlament obísť nález Ústavného súdu tým, že by zákon s protiústavným obsahom prijal ako ústavný zákon, tak tu Ernest Valko naliehavo upozornil, že by išlo o „ústavný prevrat", po ktorom by mohlo nasledovať už len to, že sa z Ústavy SR vypustia články 124 až 140, čím sa „vypustí" aj ústavné súdnictvo.

Hoci ako advokát musel obhajovať svojich klientov aj pred Ústavným súdom, bez ohľadu na svoje vlastné záujmy tu napísal, že ani „Ústavný súd sa nesmie stavať nad zákon", hoci vedel, že to boli ústavní sudcovia, kto prijal uznesenie, vďaka ktorému sa - v rozpore so zákonom - veci na súde nerozdeľujú elektronicky.

Keď išlo o právny štát, Valko nepozeral na to, koho si svojím verejne vyjadreným názorom znepriatelí. Tak, ako sa nepozeral na to, koho si znepriatelí tým, že ako advokát bude vo vážnom prípade presadzovať nielen záujem klienta-štátu, ale aj verejný záujem. Ako napríklad v kauze Tipos.

Valko svoju vetu, že „prvoradým verejným záujmom je dodržiavanie ústavnosti a zákonnosti", nielen napísal. On pre ňu aj žil. Mnohé nasvedčuje tomu, že práve pre ňu i zomrel. Lebo bol až príliš dobrým advokátom verejného záujmu.