Ak ľudia neveria, že najbohatší prišli k majetku čestne, neuveria ani v spravodlivosť

Nie je to v móde, ale po čase budeme musieť znova začať hovoriť aj o sociálnej spravodlivosti a porozumieť, čo si pod ňou väčšina ľudí predstavuje.

Spravodlivosť sa stane čoskoro na Slovensku módnym slovom. Keďže veľmi chýbala, objavili sa a čoskoro uspejú politici, ktorí ju dokážu dôveryhodne sľúbiť. Tieto dámy a títo páni preto počas najbližšieho roka zrejme preberú politickú moc.

Od začiatku budú hovoriť, že spravodlivosťou myslia nielen rovnaký prístup polície, prokuratúry a súdov ku všetkým občanom, ale že spravodlivosť je aj mať v zásade rovnakú šancu v škole, u lekára, v každom úrade aj v práci.

V prvej chvíli sa však nová slovenská politika logicky sústredí na tú najzákladnejšiu spravodlivosť – na policajnú a súdnu ochranu bežných ľudí pred svojvôľou zneužitého štátu a mafie. Aby ľudia nemali elementárny strach, že im niekto môže očividne nezákonne ubližovať len preto, lebo je členom privilegovanej vrstvy, strany, oligarchie alebo inej mafie.

V pokočnerovskej dobe sa v tom bude dať relatívne rýchlo dosiahnuť viditeľný pokrok. Väčšina politikov pri moci sa vymení a vysokí úradníci, policajti, prokurátori a sudcovia potom veľmi rýchlo pochopia, že sa zmenila verejná aj politická objednávka.

Ale ľudia aj tak nebudú spokojní. Naďalej bude široko prevažovať názor, že žijeme v režime, kde sa má malá skupina bohatých vplyvných ľudí neprimerane dobre a deje sa to na úkor takmer väčšiny obyvateľov krajiny.

Padne argument, že Slovensko spolu s Českom patria podľa serióznych meraní z pohľadu príjmov dlhodobo medzi najrovnostárskejšie krajiny v Európe. Bude to mať takmer nulový efekt, náladu to nevylepší, pocit nespravodlivosti to nezníži.

Padne argument, že Slovensko, čiže jeho obyvatelia neboli nikdy takí bohatí, ako sú teraz. Fakticky to bude pravda, ale pocit sociálnej nespravodlivosti to nevyženie.

Nečudujme sa skepse, chýbajú dobré príklady

Dôležité je, aké príbehy zbohatnutia ľudia za posledných tridsať rokov videli. Minimum z nich je o poctivom a slušnom podnikateľovi, ktorý prišiel k majetku vďaka kombinácii svojej pracovitosti a originality.

Ľudia chodia do roboty a prirodzene rozmýšľajú, či je spravodlivé, že oni dostávajú plat a zisky idú niekomu inému. Či robia v pobočke zahraničného koncernu, alebo u slovenského podnikateľa, málokedy nájdu dôvod myslieť si, že to je celé fér.

Príčina zlej povesti vlastníkov je v zbabranej privatizácii a v slovenskej politike, ktorá sa jej následne prispôsobovala. Prípadov, keď zahraničná firma kúpila umierajúcu slovenskú fabriku od štátu ešte začiatkom 90. rokov a urobila z nej európsku špičku, je minimum.

Ten najslávnejší je predaj Bratislavských automobilových závodov Volkswagenu, ktorý z nich urobil najväčší slovenský priemyselný podnik. Aj ten však už má najlepšie roky za sebou. Slovenskí odborári sú nespokojní s platmi a slovenská fabrika nie je ničím výnimočná, a preto sa v čase prechodu na elektromobilitu môže stať, že nemecké vedenie do nej neinvestuje.

Ešte horšie sú na tom zahraničné podniky, ktoré sem prišli vo fáze takzvanej tretej vlny privatizácie a po nej. Tretia vlna privatizácie bol konečný predaj podnikov zahraničným vlastníkom privatizérmi, ktorí ich od štátu predtým získali lacno v kupónovej privatizácii alebo potom za Mečiara priamymi predajmi.

V tretej vlne privatizácie mali zahraniční vlastníci väčšinou najprv dobré meno, lebo zachraňovali zle riadené fabriky a vracali úctu ich zamestnancom. Učebnicový príklad – košické železiarne na ceste od Rezeša cez Eichlerovo krízové riadenie až k americkému U. S. Steelu. Výsledok je ako-tak fungujúca fabrika, ktorá však so žiadosťami o výnimky pravidelne vypaľuje slovenské vlády, pretože môže.

Chlapi, čo tam chodia električkou do roboty, nemajú už dávno prečo mať pocit, že pre nich U. S. Steel robí niečo výnimočné. Keď fabrike hrozí strata, pomáha štát; keď sú zisky, patria americkým akcionárom. Málokto z tunajších zamestnancov firiem s podobným príbehom môže mať pocit, že je to spravodlivo rozdelené.

Racionálne by ste verejnosti možno dokázali vysvetliť, že len ťažko si možno predstaviť kvalifikovanejšieho a dlhodobo serióznejšieho partnera ako tradičnú americkú oceliarsku firmu alebo iné priemyselné značky, ktoré prišli na Slovensko na prelome tisícročí.

Za akciami veľkých koncernov však slovenský zamestnanec nevidí milióny drobných akcionárov, medzi ktorými sú veľmi často napríklad aj jeho fondy z druhého dôchodkového piliera. Vlastník zahraničnej fabriky je preto pre slovenského zamestnanca niečo neosobné, cudzinec, ktorý lacno kúpil a teraz vyváža zisky.

Top 30, ktorí by mali byť príkladom

Aby ste verili kapitalizmu, potrebujete sa každý deň stretávať s dobrými dôsledkami práce konkrétneho kapitalistu, ktorý vie svoj príbeh a svoje bohatstvo obhájiť. Lenže šanca, že by takí vyrástli na priemyselnom Slovensku plnom protekcionizmu a navyše po privatizácii 90. rokov, bola minimálna.

Veď pozrime sa napríklad na rebríček 30 najbohatších ľudí Slovenska podľa Forbesu: vedie Andrej Babiš, ktorého príbeh od agenta ŠtB cez pracovníka komunistického podniku zahraničného obchodu k privatizérovi, ktorý napokon riadi štát a popritom je vyšetrovaný pre podvod s eurofondmi, stelesňuje myšlienku, že niektorí ľudia sú predurčení byť bohatí a všemocní.

Potom je tam partia zväčša šikovných priemyselníkov Fiľo, Chrenek, Balko, Blašková, Móder, Brhel, Kmotrík, Hatina, Antošík, Blaškovič, Poór, Sabol, ktorí by však bez privatizácie hrali možno okresnú ligu.

Traja ďalší sú z Penty, dvaja z J&T.

Dvaja ďalší multimilionári z top 30 sú z HB Reavis – Chrenko a Pančík, ktorý minulý rok zomrel. Zarobili na developerskom boome, ktorý nie náhodou mal na Slovensku povesť vysoko korupčného.

Trojica Lazar, Beľjajev a Lukeš by zasa nebola tam, kde je, keby dobre nerozumela aj biznisu so štátom.

Málokto potom uverí, že tí zvyšní šiesti (Trnka, Paško, Hrubý, Marko, Grund, Zajac) naozaj zarobili len na tom, že postavili firmu na vývoj softvéru na vyhľadávanie vírusov a až zo ziskov Esetu investovali inam, napríklad do štartu Denníka N.

Pravda, ak by väčšina slovenských voličov pred piatimi rokmi neuverila, že sa dá zbohatnúť aj čestne, nestal by sa Andrej Kiska prezidentom. Ibaže aj jeho príbeh napokon kazia kauzy okolo kúpy jedného pozemku a daní. A mimochodom, samotný Kiska má ďaleko k tomu, aby sa kvalifikoval medzi povedzme 30 najbohatších Slovákov.

Chce to veľké ústupky. Kto ich má urobiť a čo to má byť?

Ľudia poznajú príbehy úspešných bohatých ľudí väčšinou len z filmov a ráno aj tak idú do roboty buď do zahraničných podnikov, ktoré sú im odcudzené, alebo ku slovenským vlastníkom so zlou povesťou.

Nesmie sa im preto vyčítať, že často budú počúvať politikov, ktorí im budú hovoriť, že celý systém je pokrivený.

Ak noví politici chcú tento tlak prežiť, musia s tým bojovať a robiť takú hospodársku politiku, ktorá pocit sociálnej nespravodlivosti aspoň zníži.

Zmeniť vlastnícku štruktúru priemyslu vláda nedokáže.

Určite by sa nemala púšťať do ďalších veľkých privatizácií. Šlo by to proti nálade veľkej časti verejnosti a ekonomické prínosy by zrejme nestáli za politické náklady.

A naopak, nie je ani dôvod na vyvlastňovanie. Aj to totiž môže spôsobiť veľký chaos a prínosy by tak boli oproti politickým stratám minimálne.

Áno, napríklad zdravotné poisťovne Dôvera a Union neponúkajú svojim poistencom nič zásadne iné ako štátna Všeobecná zdravotná, ale ich možnosť tvorby zisku z povinného zdravotného poistenia je teoreticky neobmedzená. Treba byť na nich tvrdý, treba sa venovať ich regulácii, ale bolo by riziko dokončiť Ficov projekt ich vyvlastnenia.

Regulácia sa vôbec musí začať brať vážne. Slovenský spotrebiteľ sa čoraz častejšie bude stretávať s veľkými spoločnosťami, ktorých marketing postavený na využívaní ľudských slabostí nad ním bude víťaziť.

Takisto, ako si slovenský spotrebiteľ sám neporadí s tým, keď ho napríklad distribútor elektriny svojvoľne vypne a začne šikanovať byrokraciou, je obyčajný človek sám bezmocný aj voči Facebooku, Googlu, Amazonu či Netflixu. A keď mu silná a presná regulácia nepomôže, jeho pocit principiálnej nespravodlivosti bude ďalej rásť.

Férovejšiu spoločnosť môžeme dosiahnuť aj zmenami v daniach. Máme zanedbateľné majetkové dane, tie treba dvíhať, aby sa dalo pohnúť vysokými odvodmi. Politici sa boja majetkových daní, lebo tie na Slovensku nemajú tradíciu. Preto treba vysvetľovať. Spravodlivosti a bohatstvu všetkých pomôže, ak sa čo najmenej bude zdaňovať práca a chuť investovať a vykryje sa to zdanením spotreby a predovšetkým majetku.

Treba minimálne alebo vôbec zdaňovať prácu blízku minimálnej mzde a vykrývať to vyššími odvodmi priemerne a lepšie zarábajúcich. Každá daň navyše sťažuje zamestnávanie, ale ak chce Slovensko menší pocit sociálnej nespravodlivosti, musí aj cez dane prerozdeľovať medzi pracujúcimi.

Nanovo sa bude musieť premyslieť požiadavka na bezplatné školstvo a zdravotníctvo. Nápady napríklad na spoplatnenie vysokého školstva nebudú mať šancu prejsť. V zdravotníctve to spôsobí veľký politický problém, pretože doteraz ani nie je presne pomenované, čo všetko je nárokovateľné len za zdravotné poistenie. No napríklad už treba rátať s tým, že väčšina verejnosti bude automaticky žiadať objednávanie u lekára zadarmo.

Všetko to sú však len čiastkové a komplikované riešenia, ktoré samy osebe nevyriešia dedičstvo toho, že zmena vlastníctva musela po revolúcii prebehnúť rýchlo. Pocit hlbokej neférovosti najmä pri pohľade na mnohých slovenských majiteľov podnikov ostane.

Je však už neskoro otvárať mečiarovskú privatizáciu. Ostáva len trpezlivo a nudne zvažovať, či sa niekedy tvrdšia regulácia a väčšie prerozdeľovanie neoplatia viac už len preto, lebo samy osebe znižujú pocit principiálnej nespravodlivosti.