Ako sa skladá skládka

Smradľavý príbeh, ako sa regionálna skládka stáva súčasťou mesta Pezinok, je v mnohých smeroch poučný a v jednom inštruktážny. Dáva návod, čo treba na to, aby sa profitom motivovaný záujem povýšil nad zákon i vôľu občanov.

Keby bolo Slovensko právnym štátom, tak každý, kto by chcel postaviť veľkú skládku tam, kde to územný plán zakazuje, musel zistiť, že sa to nedá. Lebo podľa zákona rozhodnutie o stavbe musí byť v súlade s územným plánom. Skládka v Pezinku s ním v súlade nie je, ale napriek tomu tam má byť. A nebolo na to treba až tak veľa, stačilo zabezpečiť štyri veci. Po prvé, aby šéfom druhostupňovej inštancie, ktorá vo veci rozhodovala, bol majiteľ pozemku, na ktorom má sklád­ka stáť. Ján Man sa síce nechal z konania vylúčiť, ale Krajský stavebný úrad v Bratislave vydal také rozhodnutie, aké potreboval. Úrad ho nemusel ani odôvodniť, lebo navrhovateľ stavby to zariadil tak, že medzi účastníkmi konania nebol nik, kto by s umiestnením skládky na kraj mesta nesúhlasil. Po druhé, aby Inšpektorát životného prostredia v Bratislave viedol človek, ktorý vydá povolenie na zriadenie skládky, a to bez možnosti odkladu. Miroslav Held dokonca vyhlásil obsah úradného rozhodnutia za obchodné tajomstvo, len aby ho nemohol nikto právne napadnúť. Po tretie, aby netrestný odbor Generálnej prokuratúry vydal stanovisko, že nariadenie, ktorým mesto Pezinok skládku zakázalo, bolo „prijaté v rozpore so zákonom“. Pritom jediný orgán, ktorý môže o niečom takom rozhodnúť, je Ústavný súd. Po štvrté, aby Slovenská inšpekcia životného prostredia vyhlásila, že rozhodnutie bratislavského inšpektorátu je v poriadku, lebo „Inšpektorát nemôže preskúmavať rozhodnutia iných orgánov štátnej správy“.

Kto povie, že Slovensko v roku 2008 bolo právnym štátom, mal by ísť na skládku do Pezinka.