Ako ste vnímali vyhlásenie predsedníčky Macejkovej, že s rozhodovaním o vyvlastnení počká do volieb?

Bývalý ústavný sudca Lajos Mészáros hovorí, že ak chcete byť slobodný, musíte byť samotárom.

Bol by luxus zahodiť talent Radoslava Procházku, hoci má veľké ego a urobil veľa chýb. Ak sa Robert Fico na dvanásť rokov absolútne stiahne z politického života, mohol by za ústavného sudcu kandidovať, hovorí Lajos Mészáros, niekdajší poslanec parlamentu, ktorý vydržal na Ústavnom súde 19 rokov.

Po devätnástich rokoch ste skončili ako ústavný sudca. Bolo ťažké rozlúčiť sa s Ústavným súdom a Košicami?

Veľmi ťažké, hoci do poslednej chvíle sme museli pracovať. Posledný týždeň som dokončoval ešte tri odlišné stanoviská. Postupne sme sa všetci navzájom lúčili. Skutočne to však na mňa doľahlo, keď ostali všetky kancelárie a môj byt v Košiciach prázdne. Bude mi táto práca určite chýbať.

V čase vášho balenia prebiehala v parlamente voľba kandidátov na ústavných sudcov. Stíhali ste ju sledovať?

Samozrejme, a bol som nesmierne sklamaný. Zdalo sa mi, že z tých štyridsiatich kandidátov by som vedel vyskladať lepší Ústavný súd, ako sme boli my. Politika sa s kandidátmi zahrávala a ponížila ich. No predovšetkým ponížila občanov. Bolo veľmi jednoznačné, o čo ide a že nechcú nikoho zvoliť, pretože nie sú na nikom dohodnutí.

Pomenoval to aj Robert Fico počas verejného vypočúvania. Ústavný súd je výsledkom politických dohôd. Je to tak?

Ústavný súd vždy vznikal a vzniká na základe politických dohôd. Má politický charakter. Ale spočiatku, keď si ešte politici neuvedomovali, aká je moc na Ústavnom súde, nebol s tým žiadny problém. A platí to pre celú strednú Európu. V Maďarsku napríklad dvadsať rokov vyberala opozícia s koalíciou ústavných sudcov jedna k jednej. Očakával som preto, že aj u nás sa teraz dohodne koalícia s opozíciou. Nemuseli sa dohodnúť jedna k jednej, ale napríklad dva či tri k jednej. Jednoducho len nepripúšťam, že by to zostalo len záležitosťou koalície.

Prečo nestačí len dohoda v koalícii?

Ústavný súd nesmie zostať v rukách jednej garnitúry, ktorá práve vládne. Pri tom vývoji situácie, aký bol, by som asi v pozícii vládnych politikov ponúkol opozícii možnosť predĺžiť mandát súčasným sudcom. A nehovorím to preto, že by som chcel ostať v Košiciach dlhšie. Ale preto, aby mohol prísť nejaký plán B. Lenže zdá sa, že oni žiaden plán B nemali.

Nemohlo byť tým záložným plánom, že zvolia šiestich kandidátov, z ktorých prezident vyberie troch sudcov, a bude aspoň čiastočne zabezpečené fungovanie pléna Ústavného súdu?

Aj to mohol byť plán B a ja by som ho bral. Určite by to nebolo také ponižujúce ako za týchto okolností. Každopádne, po prípadnom predĺžení nášho mandátu by som čas využil na to, aby sa presadil priebežný výber sudcov. Na dvanásť rokov obsadiť Ústavný súd je nemožné. O to viac, že si to koalícia uzurpuje.

Ako by ste si predstavovali tú priebežnú voľbu?

Rozdelenie na štyri, osem a dvanásť rokov. Je to veľmi jednoduché riešenie. A keď niekto argumentuje, že kto by chcel ísť len na štyri roky na Ústavný súd, tak odpovedám, že určite každý z tej štyridsiatky kandidátov.

Podcenili politici situáciu s Ústavným súdom?

Zdá sa mi, že áno. Vyzerá to tak, že sa pohádali a potom na tie dôležité veci už nemali energiu a čas.

Aj vy čítate situáciu tak, že všetky dohody zlyhali pre ambície Roberta Fica?

Vyzerá to tak. Nikto nemohol mať záujem o to, aby aspoň zopár ľudí nebolo vymenovaných týmto prezidentom.

Práve pri kandidatúre Roberta Fica sa začala diskusia, či politici patria na Ústavný súd. Aj vy ste bývalý poslanec parlamentu. Keď ste sa stali ústavným sudcom, bola diskusia o tom, či patríte na Ústavný súd?

Vôbec. Poslancom som bol od roku 1998 a sudcom som sa stal v roku 2000. Boli to úplne iné časy. Vtedy ešte naozaj politici netušili, čo všetko je na Ústavnom súde. Je tam obrovská moc. Zoberte si len tie napätia medzi Najvyšším súdom a Ústavným súdom. Nesúvisia len s principiálnymi otázkami. Je to aj preto, lebo najvýznamnejšie spory už nekončia tam, ale v Košiciach.

A ako to je teda s tými politikmi?

Pokiaľ sa niekto hlboko neponoril do politiky, nie je až príliš s ňou previazaný, tak nie je problém. Problémom však je, ak je niekto symbolom. A Fico je symbolom. To je tak, ako keby sa futbalista Messi z Barcelony zranil a následne sa stane rozhodcom. Bol by profesionál, mal by dobrú kondíciu, vyznal by sa vo futbale. Bol by z neho veľmi dobrý rozhodca. No po dvoch-troch rokoch by zrazu mal pískať zápas Barcelony s Parížom Saint-Germain. Pískal by profesionálne, ale tých 85-tisíc ľudí na štadióne by neverilo, že je skutočne nestranný. Tá nestrannosť musí byť viditeľná. To všetko mal Fico zvážiť.

Ak teraz povedal, že boj o Ústavný súd vzdáva, ale kandidovať bude možno o dvanásť rokov, je to dostatočne dlhý časový odstup?

Je to otázka profesionality, či to zoberie vážne. V jeho prípade si to viem predstaviť, ale musel by sa absolútne stiahnuť z politického života. Na toto je veľmi dobré, že máme Ústavný súd v Košiciach.

Prečo je to dobré?

Práve kvôli tým väzbám. Síce som musel veľa cestovať a vypočítal som, že som za tých 19 rokov pätnásťkrát obišiel okolo rovníka, ale politika tam ťažko siaha. Nie je tam vláda ani parlament. Je tam pokoj.

Sám ste prišli z politiky. Neskúšali vás kontaktovať na súde bývalí kolegovia z parlamentu?

Naozaj, nikdy ma nikto neoslovil.

Ani keď ste mali riešiť nejaké návrhy od poslancov?

Skutočne, nie. A ja som sa nikdy nepozeral na mená, kto návrh na nesúlad so zákonom podával.

Vždy ste chceli byť ústavným sudcom?

Nie. Aj keď mi túto možnosť ponúkli, tak som veľmi váhal.

Čo vás presvedčilo?

Keď mi bývalý predseda českého ústavného súdu vysvetlil, že oni aj my máme „súd štrasburského typu“. Súd, kde dominujú individuálne sťažnosti. Vtedy som si povedal, že prečo by som do toho nešiel. Veď dlhé roky som robil advokáta. Mojím snom bolo vybudovať dobrú advokátsku kanceláriu. Aj preto som po páde komunizmu ostal len v komunálnej politike. Ale v roku 1998, keď bolo potrebné sa postaviť proti Mečiarovi, tak som súhlasil, aby ma dali na kandidátku do parlamentu. A tam ma to veľmi vyčerpávalo. Takže som to nakoniec bral aj ako akýsi únik.

Prečo ste potrebovali uniknúť z politiky?

Právnik to má v politike veľmi ťažké. Vysvetlím to na jednom príklade. Bol som v ústavnoprávnom výbore v čase, keď chcel exminister zdravotníctva Roman Kováč presadiť exekučnú amnestiu na nemocnice. Na prvý pohľad to bolo protiústavné. Hovoril som, že to nemôže. Ale on nám začal vysvetľovať, že my nie sme v prvom rade právnici, ale politici. Vraj to musíme odsúhlasiť, a kým sa to dostane na Ústavný súd, tak za tie roky sa dá dokopy zdravotníctvo. Mne takéto politické rozmýšľanie nešlo.

Ako ste nakoniec hlasovali?

Odišiel som do bufetu. Ale zase až taký veľký hrdina som nebol. Kolegovi som povedal, že ak nebudú mať dosť hlasov, nech ma zavolajú. Našťastie ma nepotrebovali.

Ako sa zmenil váš život, keď ste sa stali ústavným sudcom?

Veľmi tú zmenu ovplyvnilo to, že som bol preč. Už tým, že som bol v Košiciach, sa nejako automaticky popretŕhali všetky kontakty. Predtým som mal dobré vzťahy, priateľstvá s advokátmi či s miestnymi sudcami. Ak ma po vymenovaní niekam pozvali, ospravedlnil som sa.

Prečo?

Pretože hocikam prídete, vždy sú tam nejaké záujmy. Ak chcete byť slobodný, musíte byť samotárom.

A takto ste sa bránili aj pred bývalými kolegami z parlamentu?

Béla Bugár ma pozval na svoju päťdesiatku. Slušne som sa ospravedlnil a vysvetlil som mu, že tam nemôžem prísť, lebo tam budú politici. Na ďalšie oslavy ma už nevolal. Kolegovia to teda pochopili a niekedy aj pripomenuli, že som až príliš nezávislý. Nad tým som sa len musel preniesť. Ale len čo pochopili, že sa to nedá, tak som mal pokoj.

Koľko času potrebovali, kým to pochopili?

Skutočne to urýchlila vzdialenosť medzi Košicami a Dunajskou Stredou. Od nedele večera či pondelka som bol v Košiciach, kde som pracoval dlho do noci. Späť domov som sa vracal až vo štvrtok alebo piatok na víkend.

Aké boli vaše začiatky na Ústavnom súde?

Mal som to šťastie, že som sa v roku 2000 dostal do veľmi dobrého senátu. Bol som v ňom spolu s Danielom Švábym a Štefanom Ogurčákom. Šváby pracoval predtým v Komisii v Štrasburgu. Vedel teda všetko o ľudských právach. Ja som nevedel takmer nič. Ale dokázal som počúvať, a to bolo dôležité. Vtedy sme mali omnoho menej spisov a dokázal som sa teda naučiť v tých vodách plávať. Dnes už potrebujeme hotových ľudí. Noví sudcovia nebudú mať čas sa učiť.

Ako dlho vám teda trvalo, kým ste sa to naučili?

Keď v roku 2004 odchádzal môj kolega Šváby, tak mi – samozrejme, so zveličením a vtipom – povedal, že už to začína cítiť. Povedal to on, kto dlhé roky predo mnou s ľudskými právami pracoval. Trvá to teda veľmi dlho, ale dá sa to naučiť. Bolo to vidieť aj teraz počas vypočúvania. Niektorí kandidáti to mali naučené a z niektorých bolo jasné, že to majú už v sebe.

Práve v tomto vašom prvom senáte bol viac ako dva roky poradcom Radoslav Procházka. Ako ste vnímali jeho kandidatúru?

Som voči nemu zaujatý, ale musím povedať, že je to nesmierne nadaný človek. Je luxus zahodiť taký talent a nevyužiť jeho schopnosti. Už sme takto pustili do Čiech profesora Holländera (bývalého ústavného sudcu v Českej republike), hoci tu mohol kultivovať Ústavný súd.

A čo Procházkova politická minulosť?

Viem, že to pokazil. Rozumiem výčitkám voči nemu, ale napriek tomu by som to s ním skúsil. Má veľké ego, lebo je nadpriemerný. Z polviet pochopí podstatu. Z mnohých jeho viet dodnes žijeme a citujeme ich v rozhodnutiach. Dúfam, že ako ústavný sudca by bol veľkorysý a zabudol by na svojich protivníkov.

Koho iného z tej štyridsiatky kandidátov by ste na Ústavnom súde ešte rád videli?

Nechcem teraz nikoho vyberať, aby som pre nich nebol priťažujúcou okolnosťou. Nemá ma každý rád. Ale sú medzi nimi nesmierne šikovní ľudia.

Ako by ste pomenovali súčasnú situáciu na Ústavnom súde, keď tam ostali len štyria sudcovia?

Bude robiť naozaj len to najnutnejšie. Napríklad ak príde sťažnosť proti väzbe, bude musieť rýchlo rozhodnúť. Problém je v tom, že sa budú „kopiť“ veci. Hoci aj na to plénum nakoniec pred svojím odchodom myslelo.

Ako?

Na poslednom stretnutí sme rozhodli, že namiesto chýbajúcich sudcov ostanú na súde ich poradcovia. Tí budú pripravovať všetky rutinné spisy na rozhodnutie. Takže noví sudcovia ich budú mať pripravené. Ale budú to mať oveľa ťažšie, ako keď som na Ústavný súd prišiel napríklad ja. Ak ústavné právo nebudú mať radi, budú to mať veľmi ťažké.

Ako dlho sa zo súčasnej situácie bude Ústavný súd spamätávať?

Keď som na dva týždne odišiel na dovolenku, tak som to dobiehal ešte pol roka, a to som patril už k tým skúsenejším sudcom. Preto by na to mali politici myslieť a čím skôr vybrať nových sudcov.

Povedali ste, že politici dlho nevedeli, aká moc je na Ústavnom súde. Už to pochopili. Snažili sa ovplyvňovať jeho rozhodnutia?

Keď o vás vedia, že sa to nedá, tak som s tým nemal problém.

Určite však viete čítať situáciu.

Asi najťažšie obdobie bolo pred rozhodovaním o Špeciálnom súde. Patril som k tým, ktorí sme boli proti a hovorili sme, že ten súd je v poriadku. Nevedel som si predstaviť ten dosah, čo by sa stalo, keby sme rozhodli inak. Čo by sa stalo s tými odsúdenými, mnohými aj na doživotie? Nevedel som si predstaviť, že by niekto bol schopný zájsť tak ďaleko.

A čo diskriminačné postavenie špeciálnych sudcov?

Aká diskriminácia? Veď každý mohol ísť na ten súd. Už teda prvý krok tohto testu je zmarený. Veď problém ich vysokých príplatkov bol v tom, že nikto pôvodne nechcel ísť pracovať na ten súd. Bol som potom veľmi smutný z toho, že napokon toľko sudcov podalo diskriminačné žaloby. Ale vieme, že to predsa bolo organizované.

Ako sa tlak na vás prejavoval pred rozhodovaním?

Veľmi čudné veci sa diali. Spomeňte si na zvláštne okolnosti okolo sudcu Juraja Horvátha, ale aj manželky Ladislava Orosza, ktorý aj nakoniec povedal, že už nebude v tejto veci aktívny a nepripraví protinávrh rozhodnutia. Prevzal som to teda ja. Rovnako ťažké to bolo vo veciach Štefana Harabina.

Myslíte v tých štyroch disciplinárnych konaniach?

Nielen v nich. Ale aj v prípadoch, keď zastupoval ako predseda Najvyšší súd. Zamestnával nás veľmi dlho. Boli roky, že podal proti nám aj dvadsať až tridsať námietok predpojatosti. Vedeli sme, že neobstoja. Cítili sme, že ten skutočný dôvod bol, aby dosiahol, že sa budeme cítiť zaujatí a aby sme nakoniec o jeho veciach nerozhodovali.

Nemohli ste sa voči tomu brániť?

Nebránili sme sa, lebo by to bola zbytočná polemika, do ktorej by sme sa len zamotali. Chceli sme byť veľkorysí, aby v prípadoch, keď má pravdu, ju aj mal.

Pri disciplinárnych návrhoch vám Európsky súd pre ľudské práva nakoniec vytkol, že rozhodovali aj sudcovia, ktorí boli inak vylúčení.

V týchto konaniach vznikla najskôr situácia, že sme dostali sedem námietok zaujatosti. Keď sme išli o nich rozhodovať, bol som rozhodnutý niektorých namietaných sudcov vylučovať. Teraz som sa dočítal v Harabinovej knihe, že jedného môjho kolegu považuje za skutočného kamaráta. V pléne sme sa nakoniec presvedčili, že nevylúčime nikoho v záujme toho, aby sme zostali funkční. Tak sa stalo, že sme ho disciplinárne odsúdili. Nikto nepredpokladal, že to takto dopadne. Lenže potom prišli ďalšie dve konania, a tí, ktorí videli, že takto to nejde, povedali, že musíme sudcov vylúčiť. Samozrejme, že v Štrasburgu potom nepochopili, ako je možné, že v dvoch veciach nebol vylúčený nikto a v dvoch áno. Tých pár rokov bolo veľmi nepríjemných. Doliehalo to na každého.

Neskôr na vás podával Harabin aj trestné oznámenia. Tie ste vnímali ako?

Viete, keď vás rieši NAKA a máte nad sebou Damoklov meč, je to nepríjemné. Predsedníčka súdu si ma zavolala a pýtala sa, či ma má zbaviť mlčanlivosti a vtedy aj imunity. Možno chcela, aby som ju poprosil, aby to nerobila. Ja som však nechcel byť zaviazaný. Ale predstavte si, že sa to ťahalo dva roky. Vedel som, že je to neopodstatnené, ale zamestnávalo ma to. Bolo to teda obdobie, keď sme pociťovali takéto tlaky – nebol som teda iba sám.

Ako ste v súvislosti s politickým ovplyvňovaním vnímali vyjadrenie predsedníčky súdu Ivetty Macejkovej, že s rozhodovaním o vyvlastňovaní pod diaľnicami počká súd na voľby?

Bolo to nešťastné. Myslím si, že to nemala premyslené. Sudca spravodajca – v tomto prípade to bol podpredseda súdu (Milan Ľalík) navrhoval podaniu nevyhovieť. Lenže my sme pracovali a ja som pripravil protinávrh, ktorý prešiel. Nestarali sme sa o také veci. Hovorili sme, že musíme držať aspoň ten plafón ústavnosti, aby celý súd nespadol. Ešte predtým, ako vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko, som hovorieval: Nemusíme byť taký ústavný súd, ako je v Nemecku, ale môžeme byť slušný súd. Niektoré veci sa aj podarili. Máme veľa pekných rozhodnutí, napríklad o slobode prejavu. Len problém bol, že sme to nevedeli odkomunikovať.

A nemôžete si za to sami, keďže väčšina pléna súhlasila s opatrením, aby o súde informovala len predsedníčka a podpredseda? Prečo ústavní sudcovia súhlasili s vlastným obmedzením slobody prejavu?

Ťažko sa to vysvetľuje. To je ten rozdiel vo vnímaní základných práv medzi mnou a bývalou pani predsedníčkou. Inak sme sa pozerali na tieto veci. My sme sa snažili rozširovať právo na slobodu prejavu a ona u nás doma ho obmedzovala. Hnevali sme sa na to, ale väčšina pléna to schválila.

Prečo?

Niektorým to asi neprekážalo. Hovorili si, že aspoň nebudú musieť komunikovať s novinármi. Nevedeli sme to prelomiť. Ja si myslím, že komunikácia je veľmi dôležitá. Prvý predseda súdu, profesor Milan Čič, bol veľmi inteligentný. Zavolal si vždy sudcu spravodajcu, osvojil si jeho návrh, postavil sa pred novinárov a „predal“ ho. Preto sa hovorieva „Čičov“ súd, hoci sám veľa vecí na rozhodnutie nepripravoval.

Spomenuli ste pána Čiča, ktorého ste však ako predsedu nezažili. Vy ste na súde pôsobili v obdobiach, keď bol predsedom Ján Mazák a potom Ivetta Macejková. Bol to rozdiel?

Áno. Najmä v prístupe. Zatiaľ čo Mazák dbal o rozhodnutia, nová predsedníčka organizovala, starala sa najmä o elektronizáciu a predovšetkým o štatistiku. Tlačila, aby na súde ostávalo čo najmenej spisov.

Pokiaľ ide o vyjadrovanie, často ste využívali odlišné stanoviská k rozhodnutiam. Tie bývali mimoriadne kritické. Vyčítali vám ich kolegovia?

Odlišné stanoviská mi dávali istú slobodu. Vždy som sa však snažil byť zdržanlivý a napísať len to, ako by som ja rozhodol. Ale niekedy sa skutočne už nedalo. Prekážalo mi, že niekedy väčšina išla absolútne nadoraz.

Ako to myslíte?

Napríklad teraz nedávno pri náleze o protiústavnosti ústavného zákona. Keby ste videli tú našu snahu zabrániť takémuto rozhodnutiu. Veľmi sme sa snažili otvárať kolegom oči, ale nepodarilo sa. Buď ten dosah vidieť nechceli, alebo nevideli.

Vyčítali vám ich?

Bolo to cítiť vo vzduchu. A niekedy aj čosi naznačili. Ale ja opakujem, že každé odlišné stanovisko je naša prehra. Vždy som sa pritom snažil byť ku kolegom korektný a vopred som vyložil všetky karty. Povedal som, čo všetko o tej kauze viem a ako by som za tých okolností rozhodol.

Ako prebieha taká diskusia v pléne Ústavného súdu? Aj sa tam kričí?

Niekedy sa aj kričí. Napríklad keď sme boli zablokovaní (v dôsledku tzv. námietkovej vojny). Niekedy bola atmosféra taká napätá, že by ste sa asi čudovali.

Kedy bolo napätie najväčšie?

Aj naposledy ho bolo cítiť. I keď práve pri tomto rozhodnutí bolo finálne zasadnutie akési tiché. Ako keby už mnohí kolegovia boli vopred rozhodnutí, ako budú hlasovať, a neboli už otvorení.

Čo si máme predstaviť pod tým, že ste sa snažili kolegov presviedčať a otvárať im oči? Chodievali ste za nimi do kancelárie a diskutovali?

Nikdy som za nimi nechodil. Ani v senátnych veciach. Aj keď som išiel len s jedným kolegom na kávu a ten tretí tam nebol, tak nikdy som ho nepresviedčal o svojom názore. Vždy som presviedčal len na pléne alebo v senáte.

Vnímajú ústavní sudcovia to, ako sa o nich píše?

Veľmi. Predsedníčka súdu to aj riešila, hoci mne sa ten spôsob veľmi nepáčil.

Prečo?

Pretože používala vašu najsilnejšiu zbraň, teda písanie, proti vám a tak chcela zvíťaziť. Ja som stále hovoril, že musíme mať spätnú väzbu. A nielen pochvalu, ale aj kritiku. Takýto diskurz u nás chýba.

Ako veľmi ovplyvňuje hodnotové vybavenie sudcu rozhodovanie, ako napríklad o interrupciách, kde nejde len o paragrafy?

Určite je to dôležité. Je málo ľudí, ktorým by táto téma bola ľahostajná. Takmer každý to má jednoducho v sebe. Samozrejme, že k tomu však pristupujeme odborne. A nie je to len pri takejto téme. Sám som si však všimol, že pri niektorých veciach som bol citlivejší.

Pri akých?

Napríklad pri rozhodovaní o dvojitom občianstve. Bol som omnoho senzitívnejší. Venoval som tomu oveľa viac pozornosti ako možno iným témam. Alebo napríklad hudobné kvóty. Pri tomto rozhodovaní som mal pocit, že každý chcel dokazovať, ako veľmi má rád slovenské piesne, slovenskú tvorbu. Ja si však myslím, že existovali iné možnosti riešenia, a to menej invazívne ako kvótami.

Nakoľko je dôležité, aby si sudcovia v senáte ľudsky rozumeli?

Je to dôležité, ale neznamená to, že v pléne potom spolu hlasujete. Napriek tomu, že som si rozumel napríklad s Ladislavom Oroszom, často sme hlasovali jeden proti druhému. Občas sme sa aj pohádali pri rozhodovaní, ale potom sme sa udobrili. Ale stávalo sa, že niektorí sudcovia spolu hlasovali, pričom sa zdalo, že preto, že boli priatelia. To, samozrejme, nemôže byť v poriadku.

Dá sa tomu nejako zabrániť?

V Česku na to reagovali, a to tak, že zaviedli rotáciu sudcov v senátoch. Každý rok sa teda menia a neexistujú pevné a zohraté zostavy.

Krátko pred koncom funkčného obdobia prijal Ústavný súd nález o neústavnosti ústavného zákona. Zaoberal sa niekto tým, že nie je dobré dať na záver takýto odkaz?

Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie. Vysloviť nesúlad ústavného zákona s ústavou je niečo nebývalé.

V Česku je známe „rozhodnutie Melčák“, teda nález, ktorým český Ústavný súd rozhodol o protiústavnosti skrátenia volebného obdobia. Podobá sa ten nález tomu poslednému slovenskému?

Česi nezasiahli do samotnej ústavy, ale my sme ústavu skrátili o päť či šesť viet. Český ústavný zákon o skrátení volebného obdobia bol prijatý samostatne, nie v rámci ústavy. Rozdiel je už aj v tom.

Prečo také závažné rozhodnutie prijal Ústavný súd na poslednú chvíľu?

Opakujem, že to bola ťažká vec. Na súde bola od roku 2014, keď sa aj pozastavila účinnosť.

Preto sa pýtam. Keďže sudcovia aj tak neprechádzali previerkami, mohlo sa s rozhodnutím počkať. Takto to vyzerá, že to súd naschvál prijal na rozlúčku.

Bola o tom diskusia. Prvý raz predstavil sudca spravodajca návrh rozhodnutia už asi pred dva a pol rokom. Bol podobný tomu, ktorý bol prijatý. Ale nemal natoľko prepracované odôvodnenie. Preto sa nám to viacerým nepozdávalo. Vlani na jar sa nám to potom znovu vrátilo. Vtedy sme to odročili s tým, že by to bolo veľmi radikálne rozhodnutie. Mala sa pripraviť jemnejšia verzia. Vnímal som tú diskusiu tak, že takou verziou by bolo vyslovenie nesúladu vykonávacieho zákona s ústavou a nie samotného ústavného zákona.

Lenže to bolo nakoniec len vo vašom protinávrhu, ktorý neprešiel.

Nakoniec prípravu takého návrhu zobrala na seba pani predsedníčka. Vrátili sme sa k tomu niekedy pred Vianocami. Predložila návrh, ktorý však opäť bol podľa mňa „tvrdou“ verziou, len s oveľa čitateľnejším a lepším odôvodnením. Teoretickú časť pripomienkovali aj skvelí profesori Holländer a Bröstl, pričom v krajne extrémnom prípade by sa s nimi možno aj dalo súhlasiť (napríklad ak by sa nedajbože prijali tzv. židovské ústavné zákony, ani na chvíľu by som neváhal), ale v danom prípade bola alternatíva vysloviť nesúlad iba vykonávacieho zákona s ústavou, ktorou sme sa zaoberali najmä na poslednom pléne, čo už išlo mimo nich. Ešte sme o téme rokovali aj začiatkom januára, keď som sa rozhodol, že napíšem protinávrh. Vysvetľoval som, že skrátiť ústavu je ako použiť atómovú zbraň. Používa sa len v extrémnej situácii. Predsa ak ju využijete, zasiahne aj vás. Pošliapať ústavu – to je koniec. Teraz má Ústavný súd väčšiu právomoc ako parlament, a to v parlamentnej demokracii. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že keď už dostali kolegovia protinávrh, aj tak išli nadoraz. Boli sme však už v časovej tiesni a mnohí zrejme chceli pomôcť svojmu stavu. Ale veď absolútnym zablokovaním vykonávacieho zákona by sa rovnako dosiahol terajší výsledok, a to bez ústavnej revolúcie.

Traja z nich – Macejková, Brňák, Ľalík – sa pritom priamo vrátili na Najvyšší súd. Bolo v poriadku, že rozhodovali o niečom, čo ich vlastne mohlo dohnať?

Neriešilo sa to. Vedel o tom každý. Bola to otázka, ktorú si mali riešiť oni. Každý z nich mohol oznámiť námietku predpojatosti. To je o ľudskom prístupe, ktorý sme nedokázali ovplyvniť.ň

Od 16. februára ste vlastne bez práce. Čo budete robiť?

S kolegami sme to dlho riešili. Jeden kolega sa napríklad chystal včeláriť. Ja som so žartom hovoril, že v pondelok budem pomáhať synovi, v utorok dcére – sú tiež právnici. V piatky budem cestovať do Bratislavy a tam inkognito podávať bezdomovcom mastný chlieb, aby som už konečne robil aj niečo užitočné. Ale v prvom rade si chcem oddýchnuť. Byť spolu s manželkou. Dlho som bol preč. Potom by som chcel vydať tie moje lepšie odlišné stanoviská. Titul bude Nemohol som mlčať. A chystám sa ešte urobiť maďarský preklad ústavy.

Aký to bol pocit – zobudiť sa zrazu ráno a po 19 rokoch už nebyť ústavným sudcom?

Nijako dramaticky som to neprežíval. Omnoho horšie to bolo pri odchode a keď som sa lúčil s Košicami. Moji poradcovia, ktorí sa v mojich prácach skrývajú, mi dali Lego Sochu slobody, takže idem to skladať. Budem mať teda čo robiť.

Lajos Mészáros (1955)

Pochádza z Jelky (okres Galanta), žije v Dunajskej Strede. Je absolventom bratislavskej Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorú ukončil v roku 1978. Následne sa stal advokátskym koncipientom a od roku 1981 advokátom.

V roku 1992 sa stal nakrátko ako náhradník poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, a to za v tom čase už neexistujúcu VPN.

Bol členom Maďarskej občianskej strany, neskôr za Stranu maďarskej koalície kandidoval v roku 1998 do Národnej rady. Stal sa poslancom a podpredsedom ústavnoprávneho výboru.

Neskôr kandidoval za ústavného sudcu a prezident Rudolf Schuster ho do tejto funkcie prvýkrát vymenoval 22. januára 2000. Neskôr bol opätovne zvolený a ďalších dvanásť rokov pôsobil na Ústavnom súde po vymenovaní prezidentom Ivanom Gašparovičom 16. februára 2007.