Cesta k spravodlivosti je pre občana zložitá

Ak v katastrálnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, sťažujte sa.

Cesta k spravodlivosti a finančnému odškodneniu, keď nás štát poškodí, je napriek právam zakotveným v ústave a zákonom zložitá. Hovoria o tom aj prípady, ktoré riešil úrad verejného ochrancu práv.

Prípad prvý

Verejný ochranca práv napríklad pomohol vybaviť podnet, v ktorom občan uviedol: „Ja i moja manželka máme už viac ako 70 rokov a nemôžeme si poradiť s našimi úradmi. Sme z vybavovania na našich úradoch psychicky na dne. Veď nevybaviť list vlastníctva na dom, v ktorom bývame už 34 rokov, hoci všetky potrebné doklady má správa katastra k dispozícii, nemožno nazvať inak ako prieťahy vo vybavovaní.“

Podnet na začatie konania na správu katastra po dlhých rokoch vybavovania potrebných dokladov podal podávateľ v roku 2004. Správa katastra účastníkom oznámila začatie konania až listom z januára 2006, ktorým ich súčasne vyzvala na predloženie príslušných dokladov. „Rozhodnutie vo veci, ktorým sa menia údaje katastra, bolo vydané až po zásahu verejného ochrancu práv v júli 2006, teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie. Bolo preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,“ konštatovala Henrieta Antalová, vedúca Kancelárie verejného ochrancu práv.

Prípad druhý

Verejný ochranca práv preukázal nielen na zbytočné prieťahy, ale aj porušenie ústavného práva vlastniť majetok správou katastra. V podnete občianka uviedla, že jej bola neoprávnene odobratá parcela vo výmere viac ako 3-tisíc m2, ktorú zdedila ako jediná dedička ešte v roku 1992. Pri zisťovaní svojho majetku sa dozvedela, že všetky parcely sú v prenájme roľníckeho družstva, no pri obnovovaní nájomnej zmluvy zistila, že parcela v zmluve uvedená nie je a následne na príslušnej správe katastra jej oznámili, že bol urobený nový geometrický plán a ako vlastníčku danej parcely ju vyňali.

Verejný ochranca práv zistil, že bývalému príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru, bola v januári 1999 doručená žiadosť Slovenského pozemkového fondu Bratislava o zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností tejto parcely. Zápis do katastra nehnuteľností bol vykonaný vo februári 1999 v prospech Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového fondu Bratislava. Uvedený zápis bol vykonaný nesprávne, pretože k žiadosti o zápis nebola doručená žiadna verejná listina ani iná listina svedčiaca o vlastníckom práve Slovenskej republiky, pričom z výpisu z pozemkovoknižnej vložky nevyplýva prechod vlastníckeho práva z podávateľky podnetu na štát. Bolo porušené právo vlastniť majetok, ktoré je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Riaditeľ príslušnej správy katastra na žiadosť verejnému ochrancovi práv oznámil, že správa katastra začala katastrálne konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte a podávateľka podnetu sa stala vlastníčkou „svojej“ nehnuteľnosti.

Prípad tretí

To, či si občan náhradu škody uplatnil, už verejného ochrancu práv neinformuje, nakoľko ten nemôže zasahovať do rozhodovacej právomoci súdov. Tak to bolo aj v prípade, keď zbytočné prieťahy pri zápise vlastníckeho práva občanovi spôsobili aj iné problémy, v tomto prípade s daňovým úradom. Občianka doručila sťažnosť na správu katastra po tom, čo jej daňový úrad vyrubil penále 15-tisíc korún. Príčinu videla v tom, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností podala vo februári, rozhodnutie bolo vydané v auguste, no doručené až vo februári ďalšieho roka.

„Verejný ochranca práv zistil, že správa katastra aj napriek tomu, že občianka oznámila zmenu trvalého pobytu, poslala zmluvu s vyznačeným rozhodnutím na pôvodnú adresu. V tomto prípade správa katastra rozhodla  po 173 dňoch odo dňa podania návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,“ hovorí o ďalšom prípade Antalová. V katastrálnom konaní došlo nielen k  zbytočným prieťahom v  konaní o  zápise vkladu do katastra nehnuteľností, ale aj k porušeniu povinnosti doručiť zmluvu s vyznačeným dátumom rozhodnutia o zápise vkladu účastníčke konania do vlastných rúk, pretože vzhľadom na to, že zmenu adresy trvalého pobytu správe katastra riadne oznámila, nemohla nastať fikcia doručenia. V odpovedi na výzvu verejného ochrancu práv predsedníčka úradu uviedla, že katastrálny úrad na zlepšenie činnosti správneho orgánu zvyšuje počet štátnych zamestnancov, ktorého naplnenie sa v súčasnosti realizuje.

Prípad štvrtý

Verejný ochranca práv sa tiež stretáva s tým, keď vinou úradníkov nie je možné zabezpečiť uplatnenie práv v konkrétnom konaní. Občianka v podnete uviedla, že po smrti jej matky sa otec rozhodol darovať jej aj ostatné pozemky, ktoré spolu s manželkou vlastnili, a to zmluvou z júna 2003. Návrh na vklad vlastníckeho práva podala na správu katastra v júni 2003. Namietala, že oznámenie o zápise jej však neprišlo ani po 3 rokoch. Jej otec v apríli 2006 zomrel. Na základe oznámenia notárky sa dozvedela, že nehnuteľnosti sú zahrnuté v dedičskom konaní. „Prieťahmi na katastrálnom úrade sa nezapísali darované nehnuteľnosti na moje za tri roky (!), a to zanedbaním povinnosti pracovníka katastrálneho úradu. Vynaložila som nemalé finančné prostriedky (odhad nehnuteľností, správne poplatky) na uvedenie skutočností týkajúcich sa pozemkov a nehnuteľností darovaním na moje meno pre zápis do katastra, a preto nevidím dôvod na opätovné preberanie tých istých pozemkov a nehnuteľností v dedičskom konaní po mojom otcovi,“ uviedla v liste.

Verejný ochranca práv zistil, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol správe katastra doručený v júni 2003. V auguste a septembri 2003 vyzval správny orgán účastníkov na odstránenie nedostatkov v návrhu. V júli 2004 bol spis pridelený inému zamestnancovi správy katastra, ktorý však o vklade v  zákonnej lehote nerozhodol. Rozhodnutie bolo vydané až v júli 2006, keď správa katastra návrh zamietla, pretože na základe oznámenia notárky poverenej prejednaním dedičstva zistila, že darca zomrel. Správa katastra porušila právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. „Verejný ochranca práv už mohol občianku len poučiť, že podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V odseku 4 citovaného článku však ústava hovorí, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Týmto zákonom je predovšetkým zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2004, a ktorý okrem iného upravuje predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,“ dodala Antalová.

Čo hovorí štatistika Úradu verejného ochrancu práv

Z oblasti správneho práva bolo verejnému ochrancovi práv doručených spolu 1951 podnetov. Porušenie základných práv a slobôd, zaručených Ústavou Slovenskej republiky, orgánmi verejnej správy v jeho pôsobnosti verejný ochranca práv preukázal za viac ako 5 rokov svojej činnosti v 733 prípadoch. Viac ako 92 percent z nich sa týkalo zbytočných prieťahov v konaní v rozpore s článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (najmä súdov – 70 percent, nasledujú prieťahy Sociálnej poisťovne, orgánov územnej samosprávy a na štvrtom mieste sú zbytočné prieťahy v konaní orgánov štátnej správy katastra).