Deň s kamionistami: Sme zvyknutí žiť v kabíne

Kamionisti z Rožňavskej hovoria, že tri dni v kabíne nie je z praktickej stránky žiadna mimoriadna situácia. Počas soboty im viacerí sympatizanti nosili jedlo, pitie, pršiplášte, prišla aj rodina z Detvy - len aby vyjadrila podporu.

Bratislava - Tichá stojaca kolóna kamiónov na Rožňavskej a pred ňou policajné autá. V sobotu ráno pred 10.00 by sa ťažko dalo povedať, že práve odtiaľto stovka prepravcov z celého Slovenska protestuje proti novému mýtnemu systému a plní prvé stránky novín.

Prví, ktorí cestou od pumpy vychádzajú z kabín, sú Miro a Karol. Ich firma preváža drevo. Kráčajú smerom k čele kolóny na križovatku s Tomášikovou a cestou odpovedajú na prvé otázky. "My takto žijeme stále - v kabíne," hovorí Karol. Zvyknutí sú cestovať a byť z domu preč aj niekoľko dní.

Postele si vozia stále so sebou - hoci sa to dá ťažko predstaviť, v kabíne sa vraj pohodlne vyspia dvaja. "Ja som sa zobudil dnes o siedmej, ale ešte som si ľahol a vstal som až o pol deviatej," hovorí Karol.

Na otázku ako je to s hygienou, sa pousmeje. "No, sprcha by sa zišla. Ale inak sa môžeme umyť na pumpe a tam chodíme aj na potreby." Nie všetci pumpári sú ale šťastní, keď sa im na toalety nahrnie sto chlapov. "Ale tento spredu, majiteľ, nás podporuje," hovorí Karol. Aby vysvetlil, že vie, prečo na Rožňavskú prišiel, rozpráva o jeho skúsenosťami s mýtom a palubnou jednotkou. "Si nemyslite, že ju nemáme. Tu ju už majú všetci. Ale mne sa pokazila po prvej ceste. Teraz - ako sme šli z Bystrice."

Kabína

Pri policajnej kordóne sa kamionisti stretávajú. Väčšina z nich sú zo stredného Slovenska. Voči novinárom sú zo začiatku opatrní. "No, už tu boli a tak to postrihali, že škoda reči," vysvetľuje jeden zo stojacich. Stojí sa len tak na zablokovanej ceste - pod holým nebom.

Keď sa pýtam na život v kabíne, hneď "pozývajú". "Podťe sa pozrieť. Ako mám vykúrené, slečna!" strojí sa prvý. Tí, čo stoja okolo, sa smejú. "A máš upratané?" pýtajú sa, rehotajúc sa. Kamión stojí za chrbtom. "Poďte, poďte," víta majiteľ firmy Lukri Ľuboš Kristel. Rád by všetko poukazoval, ale za pár minút má mať živý rozhovor na TA3. Jeho kolega mi zatiaľ teda kamión ukáže.

"Tu máme chladničku," siaha si pod nohy a otvára dvierka. Vedľa je mraznička. Hore je odkladací priestor, televízor, notebook. Všetko, čo treba. Dokonca aj anténa a pult na jedenie. "Tento ananás sme dostali od ľudí, jedného prepravcu ovocia, ktorí šiel okolo," hovorí a vykladá ovocie na pultík.

V kabíne je teplo. "Kúriť nie je vôbec problém. Na to ani nemusí ísť motor. Počujete? To je ono," hovorí po chvíľke ticha, v ktorom vynikne slabý hukot. Aj keď takéto kúrenie žerie naftu, je to zanedbateľná položka. Takto kúriť si vraj môžu kamionisti na Rožňavskej aj mesiac. "Nádrž má dvesto litrov," vysvetľuje.

Nemáme čo stratiť

Skupinky pod kamiónom debatujú. "Napíšte tam, že to nie my sme sa rozhodli zablokovať Rožňavskú. My sme mali ísť na jazdu Bratislavou a policajti nás zablokovali. My sme tu nechceli stáť," vysvetľuje jeden z kamionistov mäkkou slovenčinou zo stredného Slovenska.

Prichádza prvý pán so škatuľou plnou záskuskov a s termoskou v igelitke.

"Žena napiekla," otvára škatuľu. Zákusky sa okamžite minú. Muž vyťahuje teplý čaj. "Nech vám padne na úžitok," nalieva mužom. "No, len vydržte." Potom vysvetľuje, čo ho na Rožňavskú priviedlo. "Musel som prísť podporiť. Bohužiaľ, verejná mienka je biedna." Začína sa politizovanie.

Po hodine vonku už ale začína zima zaliezať pod nechty. Začína zase pršať. Ide sa na pumpu, hromadne.

Do rozhovoru sa pripája Eugen z Lučenca. Vysvetľuje mamtematiku. "Je to likvidačné. Teraz nás daň a známka stála okolo 80-tisíc korún až 120-tisíc korún ročne. S mýtom to bude 580-tisíc." Spamäti vyratúva náklady a prepočty na eurá po rôznych trasách a potom náklady na život rodiny a lízing na kamión, ktorý ešte spláca. Keď prichádzame na pumpu, kde sa kamionisti zastavujú, hovorí, že má tri deti. Chlapec, 17-ročný prišiel za ním, stojí obďaleč. Dcéra je doma a pred štyrmi mesiacmi sa im so ženou narodilo ďalšie dieťa. "Voláme si každý deň, ona nám hovorí, čo je v mediách, aj takto získavame informácie. Včera, keď videla v televízii tých kukláčov a psy, preľakla sa, čo s nami bude."

Do reči mu skáče kolega. "My tu nie sme len kvôli sebe. Sme tu kvôli všetkým. Nemáme čo stratiť. To, čo zaviedli, nás úplne zničí. Ak s tým niečo neurobíme, všetci, čo sme tu, skončíme na ulici. Takže vydržíme."

Chlapi, nepite

Na pumpe má jeden z predákov, Slavo Lamper, dôležité posolstvo. "My tu nie sme za žiadnu politickú stranu, ani nerobíme nikomu kampaň. Nenechajte sa vyprovokovať. Keď sem niekto príde s nejakými plagátmi alebo čo, strhnite to. Sme tu kvôli mýtu. A prosím vás, nepite alkohol. Nikomu nesmieme dať zámienku, aby sa obrátili proti nám. A keby niečo - máte mobily, všetko nahrávajte."

Skupinou sa ozýva, aby si dávali pozor. "Viacerí tu počuli, že niečo sa chystá. Na nedeľu. Chceli by, aby sme odtiaľto odišli, vraj už obvolávali ťažké zariadenia na odťahy od cestných záchrancov."

Časť zostáva na pumpe, sadá si za barové stolíky a študuje noviny. V rozhlase akurát debatuje minister dopravy Ľubomír Vážny a jeho predchodca Pavol Prokopovič. Obsluha pumpy pridáva zvuk. Muži sa začínajú rozčuľovať, hlavou krúti aj pumpár. Na každý argument ministra majú protiargument - skúsenosť z praxe.

"Spoplatnila sa teraz veľká časť ciest prvej triedy. Kolega z Podbrezovej mi hovoril, že keď chcú čosi previezť zo starého závodu do nového, musia platiť. Aj poľnohospodári budú platiť, niekoľkokrát denne zvážajú, tak zakaždým zaplatia. Pekári. Veď v každej obci nie je pekáreň - tak z obce do obce po ceste prvej triedy - už budú platiť," vysvetľuje jeden z nich.

Rozprávajú sa aj o praktickych veciach, jednému z kamionistov žena s dcérou priviezla šatstvo. "Mysleli sme si, že tu budeme jeden deň. A už sme tu tretí. Mám len toto oblečenie, čo mám na sebe," ukazuje blonďák na svoje tričko a bundu.

Guláš a bagety

Cestou z pumpy trúbi na dav auto idúce v protismere - od centra. Vodič z okienka čosi kričí, ale nie je ho počuť. Svoju vyzvu zopakuje. Počuť len: "Vydržte!" a trúbenie. Kamionisti mávajú.

"Je to krásne a veľmi príjemné, aj to, čo ľudia nosia," vysvetľuje Ľuboš Kristel. Prichádzame opäť k "hlavnému stanu" - z jedného kamióna muži natiahli plachtu ponad bok návesu, tam sa môže diskutovať tak, aby nik nemokol. Pije sa čaj, varí sa guláš. Z Topoľčian prišla poľná kuchyňa.

Medzitým prichádzajú ďalší ľudia.

Peter z Bratislavy priniesol prštiplášte, jeden pekár sa prišiel spýtať či nie je záujem o bagety. Tie aj neskôr doniesol - stovku. Kým sa guláš uvaril, prišla veľká zásielka minerálok a malinoviek.

"Včera nám doniesli párky, Hlina zo Slovak Pubu nám doniesol kapustnicu. Vo štvrtok sme mali rezne, od donáškovej služby Karkulka," hovorí vysmiaty Vlastimil. Ponúka koláčiky, rôzne druhy. "Dajte si. Aj čajík," hovorí a skúša galantné poklony. Jazdí už 35 rokov, zažil všeličo. "Sme jedna rodina," žiaria mu oči.

Prikyvuje aj Marcel, jeden z najmladších protestujúcich a jeden z mála z bratislavského kraja. "Keď som v Poľsku dostal defekt, zastali pri mne dvaja Poliaci a povedali mi - ty si sadni, my to spravíme. Hovorím im - aspoň kávu vám dám! Nič za to nechceli. Povedali - nabudúce pomôžeš ty nám." Vyťahuje mobil a ukazuje svoj kamión na fotografii, lebo prišiel na normálnom aute.

"Bol som aj na proteste v Košiciach, nemohol som len tak sedieť doma." Kamión má na snímke rôzne ozdoby. "Taký je vyčačkaný, že keď ho vidia ľudia, hovoria si, že ide pojazdné hračkárstvo. Je to moja láska," hovorí. Vždy vraj túžil jazdiť. Skúsil si aj robotu v kancelárii, to ale nebolo ono.

Dostáva sa aj na politiku - muži ale veľa oficiálne povedať nechcú. Volili všelikoho, aj Smer aj SNS. Spokojní ale nie sú. "Teraz je to najhoršie ako to kedy bolo," hovorí jeden z nich.

Pred večerou sa ešte ide skupina asi siedmich do kaviarne - zohriať sa. Prvoradé sú správy. Televízor sa dáva hlasnejšie, na počítači sa otvára Facebook, kde majú kamionisti svoju skupinu sympatizantov. "Je tam už viac ako 10-tisíc ľudí," ukazuje na počet členov skupiny Ľuboš.

Odchádzame o 18.00, mnohí si pýtajú kontakty. Spať a vraj chodí skoro - už okolo 22.00. "Ako v takej škole v prírode," uzatvára Marcel.