História vyvlastňovania

Pri vlastníctve pozemkov neprichádza do úvahy absolútny zánik vlastníctva. Vlastníctvo k pozemku zaniká tým spôsobom, že ho nadobudne niekto iný a to buď z vôle vlastníka tým, že ho prevedie na inú osobu, alebo proti vôli vlastníka. Nadobudnutie vlastníctva pozemku proti vôli vlastníka je v dôsledku jeho smrti, alebo inou formou, ktorou je vyvlastnenie. Hlavný dôvod vzniku tohto inštitútu spočíva v osobitostiach pôdy. Je to predovšetkým jej nenahraditeľnosť, pôda je nerozmnožiteľná a navyše ako nehnuteľnosť je neprenosná. Okrem toho nie každý pozemok spĺňa požadované vlastnosti, nie každý pozemok môže byť použitý na potrebný účel.

Mnohokrát je objektívnou prekážkou aj to, že pozemok sa nenachádza na požadovanom mieste.

Znovurozdelenie pôdy pri uspokojovaní potrieb spoločnosti sa nemôže diať iba zmluvnou formou, ale v nevyhnutnom rozsahu na vopred stanovené účely a vo verejnom záujme je potrebná intervencia štátu. V takomto prípade štát zasahuje do vlastníctva práv k pôde a prostredníctvom inštitútu vyvlastnenia túto prerozdelí.

Tendencia zasahovania štátu do vlastníctva pôdy má svoju históriu. Jej prvopočiatky možno datovať do obdobia ranného kapitalizmu, keď vznikol inštitút vyvlastňovania ako nevyhnutný dôsledok boja buržoázie proti feudálnemu monopolu pozemkového vlastníctva. Zabezpečenie pôdy na rozvoj priemyslu a dopravy, ale aj rozvíjajúcich sa nových osídlení bolo natoľko významné, že tomuto účelu museli ustúpiť aj záujmy súkromných vlastníkov pôdy bez ohľadu na nedotknuteľnosť a posvätnosť súkromného vlastníctva. Vyvlastnenie je jednostranný správny akt, ktorý má buď konštitutívny alebo deklaratórny charakter a je upravený v Uhorsku prvým vyvlastňovacím predpisom a to základným článkom XLI/1881. Tento článok je základným vyvlastňovacím predpisom, pretože okrem neho platili aj ďalšie zákonné ustanovenia, ktoré pripúšťali túto formu straty (zániku) vlastníctva. Podľa toho článku vyvlastnenie bolo možné iba vo výnimočných prípadoch, ak sa jednalo o využitie pôdy vo verejnom záujme a uskutočňovalo sa za náhradu. Otázka výšky náhrady bola ponechaná na dohodu dotknutých strán. Ak k dohode nedošlo, o náhrade rozhodol súd.

V súčasnosti má inštitút vyvlastnenia tzv. „trojrozmernú právnu úpravu“. Základom je ukotvenie tohto inštitútu v Ústave SR a to v článku 20 ods. 4, ktorý pripúšťa zásah štátu do vlastníctva formou vyvlastnenia. Ústava SR považuje stratu alebo zánik vlastníctva touto formou za výnimočné opatrenie, ktoré je možné použiť za určitých kumulatívnych podmienok:

• vo verejnom záujme
• na základe zákona
• v nevyhnutnej miere
• len na určitý účel
• za primeranú náhradu

Súčasná právna úprava vyvlastnenia nepripúšťa odňatie vlastníctva zo zákona (znárodnenie), ale len na základe zákona, Preto vyvlastnenie iba na základe Občianskeho zákonníka je neprípustné. Na tento účel je potrebný osobitný zákon, ktorý záväzne vymedzí účel, pre ktorý je možné pozemok vo verejnom záujme vyvlastniť, ktorý ďalej určí orgán oprávnený o vyvlastnení rozhodnúť, ako aj procedurálny postup zisťovania účelu vyvlastnenia rozsahu verejného záujmu a výšky náhrady za odňatý pozemok.

Teda okrem ústavnej úpravy je vyvlastnenie ako právny inštitút zakotvené aj v Občianskom zákonníku a v ďalších právnych predpisoch osobitného – špeciálneho charakteru. Občiansky zákonník obsahuje všeobecnú vyvlastňovaciu klauzulu, ktorá vyplýva z ustanovenia § 128, podľa ktorej je možné vo verejnom záujme vec vyvlastniť, alebo obmedziť vlastnícke právo, ak účel nie je možné dosiahnuť iným spôsobom. Vyvlastnenie je možné len na základe zákona, len na daný účel a za náhradu.

Všeobecným predpisom s ucelenou úpravou vyvlastnenia je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa stavebného zákona je možné pozemok vyvlastniť v nevyhnutnom rozsahu na vopred stanovený účel vo verejnom záujme v súlade so zámermi územného plánovania rozhodnutím stavebného úradu vydaného na základe vyvlastňovacieho konania a to za náhradu. Vlastníctvo vyvlastňovanej veci prechádza spravidla na štát, ale zákony upravujúce tento spôsob prechodu vlastníctva nevylučujú aj iného nadobúdateľa.

Tento článok je iba úvodom do problematiky prechodu vlastníctva proti vôli vlastníka a keďže táto téma opätovne rezonuje v slovenskej spoločnosti, budeme sa jej venovať.