Kauza Machnáč: Pamiatka chátra, súkromníkovi ju chcú vyvlastniť

Inštitút vyvlastnenia sa má prvýkrát využiť na odobratie historickej nehnuteľnosti nezodpovednému majiteľovi. Martin Zaiček robí kroky, aby ju zachránil.

Vyzerá to tak, že kauza chátrajúceho liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach sa blíži do finále. Na jednej strane sú aktivisti, na druhej súkromný majiteľ pamiatky. Vzájomná dohoda na jeho záchrane už zjavne nepadne. Rozhodovať teraz budú súdy a šikovní právnici. Možno sa dočkáme aj prvého vyvlastnenia pamiatky vo verejnom záujme. „Mrzí nás, že to dospelo do takého štádia, že komunikujeme cez právnikov,“ hovorí architekt Martin Zaiček, člen Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá plánuje pamiatku odkúpiť a využívať ako kultúrno-spoločenské centrum.

Prečo je budova kúpeľného domu Machnáč významná?

Postavili ju v roku 1932 na základe projektu pražského architekta Jaromíra Krejcara z roku 1929. Tento architekt bol ľavicovo zmýšľajúci človek, čo sa odzrkadlilo aj na jeho stavbách. Ich štýl sa zaraďoval k progresívnym architektonickým štýlom toho obdobia, aké predstavovali Bauhaus, Le Corbusier či konštruktivisti v Sovietskom zväze. Krejcarove stavby mali byť aj manifestom jeho zmýšľania.

Čiže bol socialista a vidieť to na jeho stavbách?

Dá sa to tak povedať. Liečebný dom Machnáč je na jednej strane typologicky moderný liečebný dom, ktorý má ubytovaciu časť oddelenú od spoločenskej a reštauračnej. Mal aj veľmi dobre logisticky vymyslené podávanie jedál, prania bielizne a trávenia času. Na druhej strane tam bol motív postaviť kolektívny dom, kde by sa ľudia nielen rekreovali. Dom mal ukázať cestu moderného bývania so spoločnou kuchyňou a stravovaním. Aj kúpeľne boli spoločné, na chodbách.

Dom bol celkom dobre, až luxusne zariadený.

Áno, každá izba mala svoje umývadlo, čo vtedy nebol štandard. Ani Grandhotel vo Vysokých Tatrách vtedy nemal izby s kúpeľňou. Machnáč postavila súkromná spoločnosť s názvom Pojišťovna pro soukromé úředníky z Prahy. Táto firma mala veľa peňazí a stavala vo vtedajšom Československu veľa prémiových budov.

Koľko stál Machnáč?

Okolo 6,5 milióna korún. Sú to náklady porovnateľné s nákladmi na výstavbu známej vily Tugendhat v Brne. Exkluzívne boli aj použité materiály, napríklad na zábradlia.

Nebila sa táto cena a luxus s architektovým socialistickým presvedčením?

Nie celkom, pre neho to bola možnosť, ako presadiť svoje myšlienky. Poisťovňa je v podstate sociálny projekt, kde sa ľudia skladajú do spoločného fondu, z ktorého si hradia rekreáciu. Združovali sa tam notári, lekári a iní úradníci, neboli to nejakí veľkokapitalisti.

Ako prišiel na myšlienku, že liečebný dom bude vyzerať ako zaoceánsky parník?

Je to motív z 30. rokov minulého storočia. Keďže vtedy ešte nebola rozšírená letecká doprava, cez Atlantik sa cestovalo veľkými parníkmi. Sila tých lodí predstavovala progresivitu doby. Viacero stavieb na Slovensku pripomína lode, napríklad aj vo Vysokých Tatrách, a to nielen veľkosťou. V 70. rokoch sa tešili popularite napríklad hi-tech domy, lebo sa lietalo do vesmíru. Takisto sa vtedy používali progresívne materiály.

Čo je ešte na tomto dome cenné?

Už jeho umiestnenie pri parku, strešné terasy a zasklenia.

Machnáč teda prežil druhú svetovú vojnu a po nej ho znárodnili?

Čiastočne ho znárodnili už počas slovenského štátu, lebo to bol český projekt a všetko české vtedy prechádzalo do slovenských rúk. Po vojne sa ten proces dokončil. Machnáč pripadol podniku Československé štátne kúpele a žriedla. Ten do domu až do polovice 60. rokov neinvestoval.

Po páde socializmu sa kúpele privatizovali. Kde skončil Machnáč?

Privatizácia kúpeľov na Slovensku prebehla v roku 1997, takže za Mečiara. Cez Fond národného majetku SR sa nepredávali ako celok, ale rozpredali ich po častiach mečiarovským privatizérom, ako boli Martinkovci či Viliam Soboňa. Trenčianske Teplice postupne sprivatizoval Zoroslav Kollár.

On ich však už nevlastní.

Nie, previedol podnik na svojho syna, zrejme vo svetle udalostí, ktoré sa okolo neho dejú. [Z. Kollára zatkli v rámci akcie Víchrica – pozn. TRENDU].

Ľudia, ktorí sú v pozadí kúpeľov, si však budovu Machnáča prehadzovali medzi rôznymi firmami už roky.

Áno, robili to dlho. V jednej firme napríklad figuroval Tomáš Vranka [podnikateľ, ktorý stojí aj za firmou Slovakia Ring, ktorú takisto spájajú so Z. Kollárom – pozn. TRENDU]. S ním a s vtedajšou riaditeľkou trenčianskych kúpeľov Andreou Puskailer sme mali aj stretnutie. Tam sme im navrhli, aby Machnáč, ktorý bol ešte v relatívne dobrom stave, poskytli našim aktivitám, počas ktorých by sme hľadali podobu jeho obnovy aj financovanie a budúcu udržateľnosť.

To bolo kedy?

V roku 2012. Ich predstava bola, že budova sa v pôvodnej podobe zachrániť nedá. Chceli ju úplne prestavať na päťhviezdičkový hotel, takže by nemohli tolerovať napríklad malé izby bez kúpeľní. Prestavbou by Machnáč prišiel o pamiatkovú hodnotu. T. Vranka vtedy komunikoval, že za zlý stav objektu môže pamiatkový úrad v Trenčíne, ktorý bránil ich investičnej činnosti.

Neskôr majitelia nechali objekt chátrať, nestrážili ho. Bol tam zámer, aby stavba úplne spadla a mohli na jej mieste postaviť niečo nové?

To by im určite vyhovovalo. Pozemok je cenný, je v krásnom prostredí pri parku. Keby Machnáč nebol kultúrnou pamiatkou, skončilo by sa to jeho zbúraním. Keďže búrať nemôžu, za posledných desať rokov je opustený a stala sa z neho ruina. Objekt už prišiel o všetky cenné prvky ako zábradlia, liatinové radiátory, mosadzné prvky, okná skorodovali. Tie okná sú jedinečné, od firmy Kraus, ktorá na ne mala patent.

V čom boli unikátne?

V tom čase sa považovalo za veľmi progresívne technické riešenie ich otvárania. Okno sa najprv vysunulo do vonkajšieho priestoru a potom sa zasunulo kolmo na profil budovy. Z izby sa tak mohla stať lodžia.

Spoločnosť Jaromíra Krejcara podala koncom septembra neodkladné súdne opatrenie na zablokovanie nakladania s budovou, ktorú chce vyvlastniť. Lenže žijeme v kapitalizme a nie socializme. Nie je to odvážny zámer?

Nejde o to, či žijeme v kapitalizme. Ústava garantuje ochranu kultúrneho dedičstva bez ohľadu na to, či to súkromné vlastníctvo je alebo nie je. Tu sme svedkami, ako súkromný vlastník už dvadsať rokov pri ochrane tohto dedičstva zlyháva.

Nedostával vlastník pokuty?

Dostával, ale neplatil ich. Dostal z pamiatkového úradu pokutu napríklad vo výške 20-tisíc eur, čo je veľmi veľká suma aj na Slovensku. Lenže zodpovedný subjekt je prakticky nedostihnuteľný. Navyše sa o objekte rozhodovalo na súdoch v Trenčíne, ktoré nemali dobrú povesť.

Narážate na kauzu Moniky Jankovskej?

Áno, vďaka Threeme sme sa dozvedeli, že jedným z majiteľom Machnáča bol aj Norbert Tanoczky, brat Márie Krajmerovej [manželky bývalého šéfa protikorupčnej jednotky NAKA Róberta Krajmera, zatknutého pre kauzu baru Fatima v Trenčíne – pozn. TRENDU]. Pôvodne sme si mysleli, že sú to len nejakí miestni podnikatelia. Teraz už vieme, že sú napojení na väčšie ryby v biznise.

Vráťme sa k vyvlastneniu pamiatky. Je to možné?

Podľa zákona o ochrane kultúrneho dedičstva áno. Pamiatkový úrad môže dať majiteľovi pokutu až do jedného milióna eur, čo nikdy neurobil, lebo na to nie je právne a personálne zabezpečený a nemá na to guráž. V prípade Machnáča dostávali pokuty všetci majitelia. Nepomohlo. Aj my sme sa s nimi chceli dohodnúť a objekt odkúpiť. Ani to sa nepodarilo.

Prečo?

Lebo nás majiteľ ťahal za nos. Dohodli sme sa, že vypracujeme znalecký posudok k objektu. Majiteľ medzitým v auguste ponúkol objekt na odkúpenie ministerstvu kultúry, čo je štandardný postup pri prevode kultúrnej pamiatky. V minulosti aj toto porušoval a prevádzal si objekt skôr, ako ponúkol predkupné právo ministerstvu.

Z akých zdrojov by ste ho chceli odkúpiť?

Naša organizácia má sieť spolupracovníkov, ktorí majú svoje kontakty aj v podnikateľskom prostredí. Chceme kúpu financovať cez nich formou dotácie a z verejnej zbierky.

Aká je kúpna cena?

V roku 2014 Machnáč ponúkali ministerstvu kultúry za 150-tisíc eur. Teraz v auguste ho majiteľ ponúkal za 1,5 milióna eur. To je cena mimo reality, lebo dom sa za ten čas poriadne znehodnotil. Reálna hodnota objektu je možno v desiatkach až státisícoch eur, čo nie je nedosiahnuteľná suma. Rekonštrukcia by už išla z iných zdrojov, ale tu už hovoríme o sume okolo pätnásť miliónov eur. Aj preto by nám spočiatku išlo len o konzervačné práce. Nejdeme hneď „fundraisovať“ milióny na sanáciu objektu.

Prispel by aj štát?

Dúfam, v západnej Európe takého záchrany pamiatok štát podporuje. Ale dá sa to urobiť aj cez neziskový sektor. Do procesu zapájame aj mesto Trenčianske Teplice, keďže členkou našej správnej rady je aj jeho primátorka. Tá je nášmu projektu naklonená, na rozdiel od bývalého vedenia mesta. Pochopila, že vytvárať z Trenčianskych Teplíc druhé Karlove Vary a vkusom sa vtierať ruskej strednej vrstve nie je pre toto kúpeľné mestečko cesta.

Ako sa k situácii okolo Machnáča stavia ministerstvo kultúry?

Podľa mňa by nemalo pristupovať na majiteľove hry, ktorý dlhodobo zanedbáva svoje povinnosti voči pamiatke a neplatí pokuty štátu. Navyše za ňu požaduje nereálnu cenu.

Súčasné vedenie ministerstva je v tomto aktívnejšie na rozdiel od minulého, ktoré sa k tomu stavalo veľmi alibisticky. Dostávali sme odeň listy, že nám držia palce, ale nemôžu nám nijako pomôcť, čo nie je pravda.

Čo môže ministerstvo urobiť?

Ak má podozrenie, že ponuka na odkúpenie je opäť len fiktívna, aby sa objekt predal ďalšej schránkovej firme, a znova by sa začal kolotoč dohľadov a pokút, malo by začať dokazovať, že si majiteľ neplní povinnosti. To je podmienka na budúce vyvlastnenie.

Nemá to dokazovať pamiatkový úrad?

Nie. Dokazujeme to my v súdnom konaní. Máme vlastných právnikov a pamiatkari nám len dodávajú podklady.

V akej fáze je súd?

Súd v Trenčíne nám už predbežne schválil návrh na zablokovanie narábania s majetkom. Momentálne je objekt zablokovaný a majiteľ s ním nemôže nakladať. Majiteľ, česká schránková firma Keorlen Trade, sa odvolal.

Aký je ďalší postup?

Už sme vo fáze, keď komunikácia s majiteľom neprichádza do úvahy. Roky nereagoval na naše výzvy, nebol ochotný sadnúť si za spoločný rokovací stôl. Ak chceme Machnáč zachrániť a rozvíjať, už nemôžeme čakať. Citlivá rekonštrukcia objektu pritom pomôže aj rozvoju mesta Trenčianske Teplice a celému regiónu. Uvedomujeme si však, že to pri súčasnej animozite s Kúpeľmi Trenčianske Teplice nejde. Preto budeme žiadať o vyvlastnenie, ktoré musí schváliť súd.

Verili ste na začiatku, že sa s reálnymi majiteľmi dohodnete?

Verili. Ak to bol Zoroslav Kollár, ktorý sa dlhé roky prezentoval ako milovník histórie a kultúry, tak sme dúfali, že sa s nami aspoň stretne. Nikdy sme ten dom nechceli zadarmo. Mrzí nás, že to dospelo do takého štádia, že komunikujeme cez právnikov.

Bude to vyvlastnenie bez náhrady?

Nie, s náhradou. Keby vyvlastňoval štát, platil by ju on. Keďže objekt chceme vyvlastniť my, budeme ju platiť my. Výšku náhrady určí znalec. S náhradou však máme etický problém. Musíme ľuďom vysvetliť, prečo človeka, ktorý vedome ničí kultúrnu pamiatku, ešte odškodníme. Navyše vieme, že sa k tomu majetku dostal cez privatizáciu za veľmi smiešnu zostatkovú cenu.

Koľko času máte na to, aby ste dosiahli vyvlastnenie?

Dostali sme od súdu rok. Takto dlho bude trvať predbežné opatrenie na zákaz nakladania s majetkom. Za ten čas by sme mali pripraviť celú právnu agendu na vyvlastnenie. Je to ťažký proces, keďže dochádza k porušeniu vlastníckeho práva a uprednostní sa verejný záujem.

Inštitút vyvlastnenia používa štát napríklad pri diaľniciach. Ale keď sme to hovorili pamiatkarom aj ministerstvu kultúry, neboli z toho nadšení. Tvrdili nám, že sa to ešte nikdy nestalo, takže sa to podľa nich ani nikdy nepodarí. Lenže podľa práva je to jedna z možných ciest, ako zabezpečiť verejný záujem.

Ako si predstavujete budúcnosť Machnáča, ak sa vám ho podarí získať? Asi to nebude len kúpeľný dom...

Pracujeme na projekte, ktorý počíta so vznikom kultúrno-vzdelávacieho centra. Nebolo by to klasické kultúrne centrum s výstavami, ale priestor, kam by chodili umelci tvoriť na kratšie či dlhšie pobyty. Takisto by tam vzniklo dokumentačné stredisko architektúry.

Martin Zaiček (33)

Vyštudoval architektúru na Vysokej škole výtvarných umení. Venuje sa výskumu a propagácii kultúrneho dedičstva, najmä kúpeľnej architektúry. Je spoluautorom publikácie Off Season, venovanej liečebnému domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, a knihy Architektúra starostlivosti o architektúre 20. storočia v slovenských kúpeľoch. Spoločne s rektorkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Bohunkou Koklesovou a fotografkou Andreou Kalinovou založili neziskovú organizáciu Spoločnosť Jaromíra Krejcara.