Kde robia singláči chybu?

Hľadali sme príčiny, prečo je medzi mladými kresťanmi toľko nezadaných ("single").

Fenoménu single, ktorý je rozšírený naprieč spoločnosťou, sa nevyhýba ani kresťanské prostredie. Pritom ide v istom zmysle o paradox. Práve veriaci ľudia sú považovaní za tých, ktorí by nemali nad hodnotou manželstva špekulovať a s radosťou by si mali zakladať rodiny. Tak to ale celkom nie je.

Postoj si už dhšie všíma, že existuje nezanedbateľná skupina mladých, ktorá je čímsi špecifická: Ide o praktizujúcich veriacich, ktorí veľmi túžia po manželstve a rodine, dokonca nemajú zásadný problém nájsť si partnera či partnerku – no napokon aj tak zostávajú single.

Keďže ide o komplikovaný fenomén, pristúpili sme k nemu trochu neštandardne. Stretli sme sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí sa istým spôsobom venujú spomínanej single skupine, respektíve s takýmito mladými prichádzajú často do kontaktu. V rozhovoroch sme prešli niekoľko téz či otázok, ktoré sa medzi kresťanskými singláčmi objavujú, a podrobili sme ich reflexii.

S veľkým rešpektom k citlivej a komplikovanej téme vás pozývame vydať sa s nami na cestu do hlbín singláčovej duše.

Neoromantizmus

Debatu sme začali tézou, podľa ktorej sa mnohí mladí bez silného citu a zaľúbenia nevedia otvoriť vzťahu. Akoby to bolo pre nich nevyhnutné, a to aj v pokročilejšom veku. A je to vôbec problém?

„Niektoré pozorovania ukazujú, že starší sa nevedia zamilovať a potom nevedia ani budovať dlhodobé a hlboké vzťahy,“ hovorí Monika Hricáková, riaditeľka katolíckeho domu evanjelizácie Quo Vadis. Problém potom môže byť, že sa dostanú do bludného kruhu: keď boli mladší a vedeli sa ľahšie zaľúbiť, tak sa pre vzťah nerozhodli, a potom, neskôr, im to už ide ťažšie.

Zakladateľka katolíckej zoznamky KatRande.org Martina Brenčičová si myslí, že bez zaľúbenosti to nejde. „Skôr je otázka, či sú naokolo tí praví ľudia. S rastúcim vekom sa človeku v okolí zmenšuje okruh ľudí, do ktorých by sa dalo zamilovať,“ vraví.

Podľa Martiny treba síce brať lásku aj s rozumom, no niektorí príliš veľa rozmýšľajú. „I keď mnohí sú zranení z predchádzajúcich vzťahov alebo majú stigmy z vlastných rodín, kde vyrastali, a nevedia tak nadviazať alebo udržať vzťah,“ dodáva.

Lukáš Pitel z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV poukazuje na to, že dnes sa úloha emócií pri vstupe do manželstva zvykne preceňovať.

„Mám pocit, že dnes u nás vládne ,dogma', podľa ktorej manželstvo z rozumu treba považovať za podradné. Ak chýba silné zaľúbenie, ľudia radšej do manželstva nejdú,“ uvádza Lukáš.

Monika vidí v zaľúbenosti pozitíva a upozorňuje na to, aby sa nešlo do druhého extrému. „Isto netreba, aby sa dvojica zamilovala filmovým spôsobom, ale pokiaľ nie je v nej žiadna iskra a niekto len zatne zuby a ide do vzťahu, či už pre vek, alebo niečo iné, tiež to nie je dobrý variant,“ hovorí Monika s tým, že takíto ľudia môžu potom trpieť v manželstve pre istý pocit nenaplnenia.

Ak platí, že cnosť sa nachádza v strede medzi dvoma neresťami, namieste je výzva, aby si dnešní mladí vedeli rozum a cit správne vybalansovať.

V opačnom prípade môžu skončiť ako vzdelaný mešťan z Čechovovej poviedky Rodinné štastie, ktorý si dlhé roky váhal vziať za manželku milujúce, no podstatne mladšie dievča. Keď si už po niekoľkých rokoch manželstva užívali spoločný život, neodpustila si pri spomienke na jeho obdobie špekulácie prostý feedback: „Priveľa si vtedy rozumoval a málo ľúbil.“

Vysoké nároky a nereálne predstavy

Keďže dohodnuté manželstvá sú dnes zriedkavosťou, mladí si kritériá o budúcom partnerovi či partnerke stanovujú sami. Sú však adekvátne?

„Všimla som si, že kritériá u niektorých sú skutočne veľmi vysoko. Hľadanie dokonalosti pri partnerovi zrejme súvisí s nastavením spoločnosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme mali najlepšie veci a služby,“ vyjadrila sa Monika.

Súhlasí aj Martina, podľa ktorej je veľa ľudí single, pretože majú príliš vysoké očakávania. „Majú vysnívaných princov alebo princenzné, a keď niekoho stretnú, stále im na nich niečo chýba.“

Práve otázka nárokov podkopáva podľa Lukáša domnienku, že singlami zostávajú najväčší lúzri. „Z výskumov v oblasti sociálnej psychológie je známe, že ľudia, ktorí sú najobľúbenejší či najatraktívnejší, bývajú pri vlastnom výbere partnera či partnerky v priemere aj viac nároční. Často preto zostávajú dlho nezadaní nielen tí menej atraktívni, ale tiež tí najatraktívnejší,“ dodáva Lukáš.

V kresťanskom prostredí sa manželstvo často predstavuje ako ideál, ktorý sa zdá byť až nedosiahnuteľný. Namieste je otázka, či to nepodporuje u mladých nezdravé predstavy o budúcom partnerovi. Jezuita Ján Burda, ktorý pôsobí v bratislavskom UPeCe, v tom isté riziko vidí.

„Určite robíme chybu, ak prízvukujeme iba ideál a nepredstavujeme manželstvo aj ako cestu povolania ku svätosti, na ktorej si „nedokonalí“ manželia vzájomne pomáhajú a pomáha im aj Boh. Je potrebné hovoriť o manželstve realistickejšie. Tak mladých lepšie pripravíme na to, čo po svadbe zvyčajne nastane. Ale bez ideálu, vzoru to nejde,“ myslí si.

Slabí muži, silné ženy

Keď kdekoľvek otvoríte otázku, prečo je dnes toľko nezadaných ľudí, takmer isto sa objaví názor, že muži sú málo akcieschopní, chýba im priamočiarosť, nevedia sa rozhýbať.

Naznačuje to aj skúsenosť Moniky a Lukáša, ktorí organizujú speed datingy (zoznamovacie večery) pre nezadaných katolíkov a katolíčky v bratislavskom Dome Quo Vadis. Ženy vždy zareagujú na takúto ponuku rýchlejšie, hoci muži sa postupne tiež prihlásia a počet sa napokon dorovná.

Okrem rozšíreného názoru, že muži sú v istom zmysle zaspatí, sa v našej debate objavil ďalší zaujímavý postreh. A síce, či túto deformáciu nechtiac nenapomáhajú príliš silné ženy?

„Zdá sa, že tu máme istú nerovnováhu: mnohí muži zostávajú hravými deťmi, kým ženy hľadajú zrelých mužov,“ poznamenala Martina. Otec Ján Burda vidí dva motívy pasivity mužov.

„Prvý je, že my muži sme od prírody pohodlní. Ak nie sme niečím vyzvaní do akcie, tak nám stačí sedieť za počítačom alebo sledovať televíziu. Druhá vec je, že pri pohľade na samostatné, zodpovedné a dominujúce ženy muž nemá ten pocit, že je potrebný, že by mal niekoho chrániť, získať si ho, dať mu pocit bezpečia a urobiť štastným. A tak je mu výhodné zostať v pohodlnosti svojho ,privátneho' šťastia,“ uviedol.

Lukáš vidí ako paradoxné, že moderná a postmoderná doba priniesli vysoký stupeň emancipácie žien, no zároveň prudko vzrástol výskyt nezadaných. Život bez vážneho vzťahu pritom zrejme zvykne frustrovať relatívne viac ženy než mužov, prinajmenšom v našich kultúrnych podmienkach.

Aj tu sa ukazuje začarovaný kruh. Podľa otca Burdu chýba priamočiarosť na strane mužov, ženy spontánne čakajú, že bude iniciatívny. „Keď to však dlho neprichádza, prirodzene preberú iniciatívu a dostávame sa k problému, že muž ju vidí ako sebestačnú a sebavedomú a nevzbudí sa v ňom ten prirodzený pocit, že má byť ochrancom ženy,“ dodal.

Deformácia zodpovednosťou?

Podľa niektorých môže za čoraz zriedkavejšiu priamočiarosť k vzťahom aj príliš veľký dôraz na zodpovedné konanie, v ktorom sa dnešný mladý človek nachádza. Od malička sa na neho nalieha, aby všetko robil s maximálnou zodpovednosťou (dokončiť školu, nájsť si prácu) a potom pri vzťahoch nastane opačný paradox – namiesto zodpovedného rozhodnutia sa v mene zodpovednosti stále niečím zaoberá.

Takú skúsenosť má otec Ján. „Ilustroval by som to na príklade dvoch mladých, čo spolu chodia dva či štyri roky. Aj sú presvedčení, že ich partner je ten pravý „na celý život“, ale vynárajú sa im niektoré veci, ktoré v ich očiach bránia uzavretiu manželstva. Napríklad dokončiť štúdium alebo mať aspoň rok-dva prácu, našetriť si na hypotéku či svadbu...

Možno v danom veku nevidíme vzťah taký dôležitý, ako v skutočnosti (pred Bohom) je. Chápem, že niektorí hovoria, že zodpovedné je doštudovať, ale osobne som za to, že v prvom rade treba plniť Božiu vôľu a tou môže byť v niektorých prípadoch aj ,skoršia' svadba, napr. už počas štúdia alebo niekoľkoročné bývanie v podnájme. Staviame ,na istotu', ale žiť znamená podstúpiť riziko, prebrať zodpovednosť – s vierou,“ dodal.

Pasivita verzus útek

Naši partneri v diskusii o single poukazujú na ďalší problém. Niektorí singláči podľa nich síce hovoria, že si chcú nájsť partnera, ale reálne pre to nie sú vždy otvorení. „Sú aj takí, čo pre to veľa nerobia, a potom sú aj takí, čo síce chodia na rôzne akcie, ale nič z toho, lebo nie sú vnútorne otvorení,“ hovorí Monika.

Dôvody môžu byť, samozrejme, rôzne – od zranení cez strach až po nereálne očakávania. Podľa Moniky je pre dlhodobých singláčov kľúčové zmeniť prístup a cestu. „Chodia napríklad do tých istých kruhov, hoci tam nikoho nenachádzajú. Ak ale neskúsia zmenu, trebárs prihlásiť sa do nejakej služby, na jazykový kurz alebo čokoľvek iné, nemôžu očakávať nové impulzy. Netreba sa báť, ale zobrať odvahu a skúsiť nové cesty,“ hovorí.

Istý útek zo stereotypného hľadania partnera odporúča aj Martina. „Niektorí slobodní sú príliš sústredení na hľadanie partnera a stále na to myslia. Mnohým pomohlo, keď sa stali napríklad dobrovoľníkmi a prestali myslieť na seba. Otvorili sa im nové obzory a nezaťažení hľadaním stretli zaujímavého človeka,“ vraví.

Hľadajú naozaj manželstvo?

Nemožno si pomôcť, ale z debaty o fenoméne single medzi mladými veriacimi dýcha jedna zásadná, hoci chúlostivá otázka: Hľadajú skutočne to manželstvo, ako ho chápe Cirkev dvetisíc rokov? Ak nie, nemožno sa zrejme čudovať neskorým sobášom aj medzi praktizujúcimi katolíkmi.

Kým naprieč históriou bolo manželstvo chápané ako trvalý zväzok muža a ženy zameraný primárne na reprodukciu, dnes predkladá súčasná kultúra nový koncept manželstva, ktorý je skôr emocionálnym vzťahom dvoch ľudí, kde je dôležité sa cítiť dobre.

Že s tým majú problémy aj kresťanské kruhy, je evidentné.

„Ak prijmem predstavu, že manželstvo je na to, aby mne bolo dobre, a toto hľadám a očakávam od partnera, tak je zrejmé, že sa pre niekoho rozhodnem oveľa neskôr, keď poopravím toto svoje presvedčenie. Pri každom človeku budem totiž zisťovať, že v niektorých situáciách sa rozchádzame, nechápeme, nie sme si oporou,“ hovorí otec Ján. Problém si všimli aj ostatní respondenti.

„Možno niektorí single ani nehľadajú manželstvo, hoci to proklamujú. Respektíve nie sú pre skutočné manželstvo otvorení alebo majú iné povolanie“ myslí si Monika. „Mnohí majú vysoké nároky na druhých, ale na sebe nepracujú,“ dopĺňa ju Martina.

K tomu sa pridáva aj celková kultúra súčasných rodín, z ktorých mladí vychádzajú. Nedostatok príťažlivých manželských vzorov vníma ako ďalší problém Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha.

„Tým, že stále viac detí vyrastá v rozbitých alebo inak poznačených rodinách, prinesú si do dospelosti veľa zranení, ktoré treba liečiť predtým, ako sa stanú zrelými na vstup do manželstva.

Inými slovami, choré manželstvá budú produkovať neskoršie, žiadne alebo ďalšie choré manželstvá.

Nebáť sa start-upu

Zdá sa, že problém singles nespočíva úplne v tom, že by sa ľudia neženili a nevydávali – iba to robia podstatne neskôr ako napríklad ich rodičia. Viacerí ženatí muži či vydaté ženy, s ktorými sme sa o tom rozprávali a ktorí si tiež prešli dlhšou fázou stavu single, vidia tému ako generačnú záležitosť. Utvrdzuje ich v tom pohľad na svojich rovesníkov, ktorí sa zväčša časom tiež poženili a povydávali.

Ten odklad je však zvláštny nielen v kontexte kresťanských hodnôt a náboženskej viery. Aj sekulárna móda posledných rokov pretláča do popredia flexibilitu a odvahu, trendom sú start-upy a projekty vyžadujúce guráž.

Ktosi raz prirovnal sobáš počas študentských čias k založeniu start-upu, kde mladý pár musí všetko spoločne budovať od podlahy. Kdežto manželstvo dvoch ľudí vo veku okolo tridsiatky pripomína fúziu dvoch etablovaných korporácií.

Tejto dobe je ozaj ťažké rozumieť. A preto kým dilemy singláčov vystriedajú rodičovské povinnosti, je ešte nad čím rozmýšľať. Len pritom nezabudnúť ľúbiť...