Kedy bude na Slovensku dobre?

Niektorí tvrdia, že keď sa u nás budú verejné toalety blýskať čistotou a bude na nich hrať z reproduktorov vážna hudba, môže to byť neklamný znak toho, že na Slovensku je konečne dobre. Iní tvrdia, že dobre bude až potom, keď súčasnú vládu vezme čert. Skutočne dobre bude však až vtedy, keď väčšina Slovákov pochopí, že BOHATSTVO TREBA VYTVÁRAŤ, NIE PREROZDEĽOVAŤ.

20. storočie v znamení sústavného prerozdeľovania

Minulé storočie sa na Slovensku nieslo v znamení sústavného porušovania vlastníckych práv v mene prerozdeľovania.

Za 1. ČSR politici povedali ľuďom, že sa budú mať dobre, ak sa vezmú veľkostatky nemeckej, či maďarskej šľachte a rozdajú sa chudobným.

Za vojnového slovenského štátu povedali politici ľuďom, že sa budú mať dobre, keď sa židom zhabú podniky a rozdajú sa „Árijcom“.

Po nástupu komunistov títo ľuďom povedali, že sa budú mať dobre, keď sa zoberie všetkým všetko.

V 90. rokoch povedali politici HZDS ľuďom, že sa budú mať dobre, keď sa pôvodný zoštátnený komunistický majetok rozdá poctivým podnikateľom mečiarovcom, ktorí sa stanú základom slovenskej kapitálotvornej vrstvy.

Dnes politici hovoria ľuďom, že sa budú mať dobre, keď dostatočne využijeme eurofondy, čo sú v princípe peniaze, prerozdelené po troche od ľudí v západnej Európe k nám, prípadne rozprávajú, že naša spása spočíva v progresívnych daniach, ktoré ustanovia trvalý peňazovod od bohatých k chudobným.

Posadnutosť Slovákov a slovenských politikov prerozdeľovaním je bezmedzná. Nič na tom nemení ani fakt, že väčšina z vyššie uvedených príkladov mala presne opačné dôsledky, než sa deklarovalo na začiatku. Zakaždým za tým stál statický pohľad na hospodárstvo, podľa ktorého stačí majetným zobrať a nemajetným rozdať a pospolitý ľud sa automaticky bude mať lepšie. Ekonomika je však dynamický systém a správa sa inak, než by si politickí zbojníci a sociálni inžinieri priali. Prerozdelené majetky sa zväčša koristnícky rozkradli alebo boli neschopným vedením postupne zdevastované.

Popri ťažení proti súkromnému vlastníctvu prebiehala likvidácia slovenského ľudského kapitálu. Vyvraždením židov, vyhnaním karpatských Nemcov, či likvidáciou slovenských stredných a vyšších vrstiev komunistami si táto krajina poničila skupiny obyvateľstva, ktoré boli najväčším rezervoárom umeleckých, vedeckých i podnikateľských talentov. Bolo to o to tragickejšie, že ako malá krajina s minimom prírodných zdrojov si sotva môžeme dovoliť takéto mrhanie nadanými ľuďmi. Dodnes platíme vysokú cenu zato, že našu prirodzenú elitu sme poslali do kotolní a naopak, zo stoky sme vytiahli najhorší lumpenproletariát, ktorému stačila stranícka knižka ako legitimácia k vládnutiu.

Ako trhová ekonomika vytvára nové bohatstvo

Je možné, že najdôležitejšia transformácia, ktorej táto krajina 20 rokov po prevrate čelí, je zmena myslenia od prerozdeľovania k tvorbe bohatstva. Rôzne teórie distribúcie sú založené na mylnom predpoklade, že množstvo bohatstva je konečné a nemenné, pričom my sa maximálne môžeme oň naťahovať – a keď niekto zbohatne, ktosi druhý musí zákonite schudobnieť. V nedostatkových ekonomikách, v ktorých naši predkovia prežili tisícročia, to aj platilo. Avšak hospodárstvo, založené na voľných trhoch, má tú cennú vlastnosť, že ľudia v ňom nové bohatstvo sústavne vytvárajú. Tvorba bohatstva sa v kapitalizme deje nasledujúcimi spôsobmi:

Súkromným vlastníctvom: Vlastníctvo robí konkrétneho jednotlivca priamo zodpovedného za určitú vec, čím ho vlastne motivuje, aby sa o ňu staral. Vidieť to aj na budovách v centrách našich miest. Za komunistov, keď patrili všetkým (teda nikomu) boli ošarpané, dnes sú obnovené a žiaria všetkými farbami...

Systémom voľne tvorených cien: Trhové ceny sú decentralizovanou signálnou sústavou kapitalizmu, ktorá koordinuje produkciu a vzácne zdroje alokuje efektívnejšie, než alternatívy v štýle centrálneho plánovania. Trhové ceny sú vlastne akýmisi „semaformi“, ktoré trhovým hráčom naznačujú, čo robiť, aby dosiahli svoje ciele.

Sporením a investovaním: Úspory a investície sú odloženou spotrebou, ktorej účelom sú budúce výnosy. Peniaze, uložené vo finančných inštitúciách, sú požičiavané na rozbehnutie nových a rozšírenie existujúcich prevádzok. Zvyšujú tak schopnosť ekonomiky produkovať a financovať dlhodobé, či kapitálovo náročné projekty.

Obchodnou výmenou: Dvaja ľudia sa v procese výmeny vzdávajú veci (sumy), ktorú si subjektívne cenia menej, aby získali vec (sumu), ktorú si subjektívne cenia viac. Ich preferencie sú pritom presne opačné. Takto samotným obchodom bohatnú obe strany.

Deľbou práce: Komplexné pracovné úlohy sa dajú riešiť s nižšími nákladmi, ak viac ľudí vykonáva menšie množstvo špecializovaných činností, čo kontrastuje s predstavou jedinca, ktorý by sa snažil sám urobiť celú prácu od začiatku do konca.

Hľadaním komparatívnej výhody: Kapitalizmus vedie jednotlivcov i firmy k tomu, aby sa koncentrovali na tie veci, ktoré dokážu robiť najlepšie. Teda aby sa sústredili na výrobky a služby, ktoré dokážu vyrobiť s najnižšími nákladmi a predať za najviac peňazí.

Konkurenciou: Trhová súťaž je sústavným procesom objavovania, ktorý núti účastníkov trhu k nájdeniu spôsobov ako dosiahnuť viac s menšími nákladmi a trafiť sa tak lepšie do vkusu zákazníkov.

Cieľavedomým uspokojovaním potrieb ľudí: V systéme slobodného podnikania môžete zbohatnúť, len ak sa vám darí uspokojovať potreby druhých ľudí. Ba čo viac, podnikatelia stále vyhľadávajú nové a nové potreby, ktoré by ich tovary a služby dokázali uspokojiť. Hľadajú tiež nové postupy ako efektívnejšie nasýtiť potreby existujúce. Príkladmi sú automobily, či počítače, ktoré kapitalizmus pretvoril z luxusných hračiek boháčov na predmety každodennej potreby, prístupné širokým masám.

Ochotou podstupovať riziko pri využívaní trhových príležitostí: Svet okolo nás je plný neobrúsených diamantov, váľajúcich sa ledabolo po chodníku, v podobe prchavých okolností miesta a času, ktoré sa dajú speňažiť. Kapitalizmus vedie ľudí k tomu, aby si tieto trhové príležitosti nenechali pretiecť medzi prsty, ale aby ich systematicky vyhľadávali a využívali.

Bohatstvo sa nevytvára jánošíkovským prerozdeľovaním, ani zázračným systémom „mešec potras sa“, ale synergickým pôsobením vyššie vymenovaných prvkov. Čím viac Slovákov prekoná závisť, prestane rozmýšľať ako s pomocou chamtivých politických demagógov ošklbať majetného suseda a miesto toho zameria svoju inteligenciu na vytváranie hodnoty v duchu vyššie uvedených zásad, tým skôr bude na Slovensku... lepšie.