Komplex menejcennosti - vznik, predchádzanie, dôsledky

Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže mu zapríčiňovať neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach.

Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších, súcejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám.

Výskumy ukazujú a skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú, vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt, sa potom fixuje v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, keď o oblasť, v ktorej je človek naozaj menejcenný, vôbec nejde.

Vznik komplexu menejcennosti u detí

Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Keď sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže mu zapríčiňovať neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach.

Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, "zhadzujú", alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie.

Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv o sebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote.

Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné.

Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži - zo strachu, že sa mu budú vysmievať alebo sa nebudú s ním hrať.

Menšie deti svoju ranenú psychiku prejavujú plačom, väčšie zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s ním zaobchádzať.

Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať.

V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho.

Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako požiadavky na iných, a aby práve v tom. nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže.

Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.

Horší stav nastane, keď sa dieťa ani do puberty nezbaví škodlivého komplexu menejcennosti a prenesie si ho do dospelosti. Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti.

Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovačne.

Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností.

V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje preto ním spolupracovníci opovrhujú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojím konaním, nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu, nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čím spoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi.

Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat, hoci túži po ich uznaní a láske. K dievčaťu sa neodváži priblížiť, hoci má na to všetky predpoklady.

Komplex menejcennosti v partnerstve

Dostavil sa 22-ročný mladík, ktorý ešte ani nepobozkal nejaké dievča. Bol pekný, mal za sebou vojenskú prezenčnú službu, mal dobré zamestnanie a všetky predpoklady založiť si rodinu. Sťažoval sa, že trpí silným komplexom menejcennosti, bojí sa dievčat, toho, že by nemal úspech, a preto by sa uspokojil aj s dievčaťom s menšou telesnou chybou. Jeho komplex menejcennosti sa prejavil aj na pracovisku.

Hoci mal primerané vzdelanie, dobré miesto, nemal autoritu vyplývajúcu z jeho postavenia, každý si z neho uťahoval, bol predmetom zábavy pre ostatných, čo psychicky veľmi ťažko znášal, lebo si údajne často uvedomoval, že tí, čo si z neho robia posmech, sú v mnohom ďaleko za ním. Slušnejší spolupracovníci ho ľutovali, ale to na jeho celkovom spoločenskom postavení v kolektíve nič nemenilo. Bol veľmi nešťastný a prišiel si pýtať radu, ako svoj komplex prekonať.

Komplexom menejcennosti trpia obidve pohlavia, a to jednotlivci s vysokou, priemernou i podpriemernou inteligenciou, i tí, čo si uvedomujú svoj skutočný nedostatok. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť. Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí.

Tí jednotlivci, ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie prežívajú komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita.

Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich.

Každý jednotlivec uspokojuje svoje ambície inak - podľa konkrétnej situácie a používa pritom iné prostriedky. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody.

Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím prv pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože nás1edky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov.

Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhľadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote.

Pri verejných vystúpeniach mávajú jednotlivci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, že postihnutý celkom "stratí reč", nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané.

Komplex menejcennosti v manželstve

Komplex menejcennosti môže značne ovplyvniť aj manželské spolunažívanie. Ak niektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom obyčajne je submisívny, podriaďuje sa vôli druhého manželského partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívne črty a vlastnosti.

I škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať, nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jeho manželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť. Z niektorých, takto postihnutých jednotlivcov sa stávajú diktátori, neznesiteľní tyrani a veľmi nepríjemní manželskí partneri.

Spracované podľa knihy © Dr. Ľudovít Repáň  - Psychológ bez čakárne

Cit menejcennosti a úsilie po nadradenosti

Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. Takíto ľudia sa potom usilujú o výnimočnosť alebo nadradenosť, aby tieto city menejcennosti prekonali.

K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru. City menejcennosti však môžu byť aj výsledkom zanedbávania dieťaťa, kvôli ktorému sa dieťa necíti schopné prispievať, pretože ostatní jeho snahu odmietajú.

Dieťa, ktoré sa cíti menejcenné, sa snaží tieto pocity prekonať a hľadá si svoje miesto rozličnými spôsobmi. Môže ísť o užitočné spôsoby, ako napr. snaha byť usilovným študentom, dobrým športovcom či robiť dobré skutky, ale aj rušivé až deštruktívne ako napr. predvádzanie sa, tyranizovanie či barbarstvo.

Dreikurs opísal 4 chybné ciele detí, ktoré zodpovedajú snahe dieťaťa nájsť si svoje špeciálne miesto:

Pozornosť

Dieťa má chybné presvedčenie o tom, že patrí niekam len vtedy, ak si získa niekoho pozornosť. Takéto dieťa často nevenuje pozornosť výkladu učiteľa, pobehuje, kričí, je nervózne, podráždené, vykrikuje rôzne poznámky, ale aj ukazuje neustále svoje výtvory učiteľovi/rodičovi, chce sa stále s rodičom/učiteľom držať za ruku a pod. Rodičia alebo učitelia častokrát takéto dieťa upozorňujú, napomínajú a dieťa síce prestane, ale iba nachvíľu.

Moc

Ak dieťaťu nestačí pozornosť, uchýli sa k cieľu, ktorým je moc. Takéto dieťa je agresívne, panovačné, drzé, konfliktné, odmieta autority, dosahuje výsledky pod svoje možnosti, je tvrdohlavé a pod. Boj o moc je oveľa rušivejšia ako získavanie pozornosti.

Odplata

Ak si dieťa nevie nájsť svoje miesto ani pomocou moci a cíti sa veľmi zranené, môže sa začať usilovať o odplatu. Prejavuje sa vandalizmom, ničením majetku, fyzickým či verbálnym násilím a pod.

Neadekvátnosť

Ak dieťaťu nepomáha získať si svoje miesto ani odplatou, začne byť presvedčené, že nedokáže získať vôbec žiadne dôležité postavenie. Takéto dieťa nerobí vôbec nič, nezapája sa do aktivít, komunikácie a interakcie s ostatnými a jeho postoj vyjadruje veta „nechajte ma na pokoji“. Svojimi reakciami dokáže dospelých odradiť do takej miery, až aj oni uveria, že preň niet nádeje.

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovská teória. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.