Kradnú, lebo sa majú zle, ale lepšie sa nebudú mať, ak neprestanú kradnúť

Začalo sa to príbehom toaletného papiera.

Príbehy korupcie našej každodennej v časoch komunizmu sa začínali toaletným papierom. Chýbal na verejných, školských, nemocničných a úradných toaletách, lebo sa vraj rozkradol. Bol nedostatkovým tovarom. K toaletám, kde bol, mali vyvolení vlastný kľúč.

Ťažko povedať, čo bolo skôr, krádeže či nedostatok, ale generácie sa motali v začarovanom kruhu: na verejných toaletách nebude toaletný papier, kým ho ľudia neprestanú kradnúť.

Ľudia vraj neprestanú kradnúť, kým sa nebudú mať lepšie. Lenže nikdy sa nebudú mať lepšie, ak neprestanú kradnúť. Obraz naobliekaných dôchodkýň, ktoré trhajú rolku na porcie toaletného papiera, striktne dva hárky za 50 halierov, sa uložila do truhlice pamäti národa.

Len všimné

Tá metafora by bola vcelku banálna, ak by nepresahovala hranice folklóru časov komunistických a ak by sa na pomyselnú rolku toaletného papiera nenabaľovali riekanky typu: ten, kto neokráda štát, okráda rodinu. Slováci tú vetu povýšili na kolektívnu múdrosť národa.

A budúce generácie budú vláčiť následky ako ťarchu akejsi kolektívnej viny.

Národ zdedil pestré inštrumentárium zjemňujúcich výrazov, ktorými opisuje každodennú korupciu. Má naporúdzi všimné, dar a pozornosti všetkého druhu. On nič, on len naolejuje mašinériu, aby sa lepšie hýbala.

Namastí, postrčí a inšpiruje. Podsunie obáločku. On nekradne, len si požičia alebo zoberie to, čo mu patrí, akýmsi obskúrnym dedičným právom frustrovaného občana.

Obálka do vrecka je metafora úbohosti, ktorú národ nebol schopný striasť celé desaťročia, a nevdojak povýšil na úroveň oficiálneho konania medzi tými, ktorí vskutku môžu vecami pohnúť.

Tradícia

Vladimír Mečiar, otec porevolučnej privatizérskej garnitúry, ktorá prerástla krajinu ako brečtan popínavý, nikdy dôveryhodne nevysvetlil financovanie kúpy svojej Elektry v Trenčianskych Tepliciach.

Do bájky o podnikateľovi Petrovi Zieglerovi, ktorý mu vraj na rekonštrukciu rodinného sídla požičal milióny, sa autokratický premiér sám zamotával.

Do takej miery, že ho neskôr dráždili akékoľvek otázky týkajúce sa jeho bývania. Chytil pod krk novinára, ktorý sa na financovanie Elektry pýtal.

Po rokoch príbeh vybledol, ako mnoho príbehov rozprávkového zbohatnutia tých, čo tvrdili, že všetko získali tvrdou prácou alebo vlastnou hlavou.

Hoci sa z tieňa Elektry vynárali aj ľudia, ktorým kedysi Mečiar dopomohol k bohatstvu, človek, ktorý v deväťdesiatych rokoch dostal krajinu na okraj medzinárodnej izolácie, sa z vily nikdy neodsťahoval. Užíva si dôchodok ako úctyhodný občan. Bez následkov. Len pre Mečiara, nie pre krajinu.

Mečiarova Elektra je symbolom tradície ľudí, ktorí jednoducho vysvetľovať nemusia, lebo majú pocit, že si zobrali len to, čo im právom patrí. Za všetky tie odsedené hodiny vo vláde, rozhovory s ľuďmi, ktorými pohŕdali, čo niečo chceli za svoje služby.

Postaral sa o rodinu. Na úkor národa.

“Ale vskutku nie sme až takí bezmocní. Máme tú moc rozhodnúť sa a nenamastiť, nepostrčiť a nepodsunúť obáločku. Ozvať sa, ak to od nás niekto vyžaduje. „

Kam sme sa posunuli?

Súčasný premiér krajiny si prenajíma svoju luxusnú rezidenciu od podnikateľa podozrivého z daňových podvodov. Robert Fico naznačil, že si v budúcnosti bytovú otázku vyrieši.

Otázkou však nie je, kedy sa odsťahuje, ale prečo sa vôbec do napoleonskej rezidencie nasťahoval. A či by vôbec zvažoval zmenu adresy bez tlaku médií a verejnosti.

Premiér drží nad hladinou svojho ministra vnútra, ktorý od toho istého podnikateľa, Ladislava Bašternáka, kúpil podiel v spoločnosti zapletenej do daňových únikov. Polícia pod vedením Roberta Kaliňáka tieto úniky nevyšetrovala.

Fico aj Kaliňák prehlbujú tradíciu. Žiaľ, na ďalšie desaťročia. Svoju dôveru vkladajú do voličov s krátkou pamäťou. Alebo tých, ktorí prijímajú fakty o korupcii, konflikte záujmov alebo rodinkárstve so stoickým pokojom podobnom konštatácii, že niekto ukradol rolku toaletného papiera.

Lebo drobné korupčné úkony sú v tejto spoločnosti vlastne ľudské. Vyberanie akejsi dane za to, že sa im nežije lepšie. Zlo, ktoré je len otázkou interpretácie. Občas osôb a obsadení.

Lieč ma za obáločku

Čo privedie 62-ročného primára jedného z najprestížnejších odborných medicínskych pracovísk, aby sa pred dôchodkom ohrozil tým, že prijme úplatok od pacienta? Je to jednoducho sila zvyku? Alebo jeho osobná pomsta systému, ktorý vraj lekárov neocení? Mal to byť ten povestný posledný raz a už nikdy viac? Alebo jednoducho presvedčenie, že mu tie peniaze patria, lebo si to odpracoval? Za všetky tie nočné služby, nasrdených pacientov a prehraté boje?

Ale svojvoľné vyberanie dane za nedostatky akéhokoľvek systému vrhá spoločnosť hlbšie do korupčnej mizérie. A poškvrní oveľa viac než len česť jedného človeka. Aj bez špľachnutia odhalenia.

Nepíšeme ódy na tých, ktorí nevyberajú daň za stav zdravotníctva od pacienta, za všetky nadčasy, preplnené čakárne a prehraté boje s byrokraciou. Len dúfame, že tých je viac.

Ale v politike zjavne už ani nedúfame.

Spoločenská dohoda

Kým pri korupčnom podozrení nebudú odstupovať aj najvyšší politici, nezbavíme sa dojmu, že korupcia, alebo skôr tolerancia k nej, je vtkaná do akejsi tichej spoločenskej dohody.

Politická garnitúra, ktorá kontinuálne odmieta zodpovednosť za stav korupcie, boj proti nej redukuje na spoločenský rozhovor náhodných okoloidúcich: „Ako sa máte? Ďakujem, dobre.“ Alebo na deväťdesiaty bod programu straníckej konferencie.

Mentálne rozpoloženie spoločnosti sa nezmení, kým tí, čo už zbohatli, často, jemne povedané zaujímavým spôsobom, si naďalej budujú biznismodel založený na kreatívnom vyhľadávaní a zneužívaní slabín systému na to, aby ďalej bohatli. Samozrejme, žiadny zákon neporušili.

„Zákon nebol porušený“ sa stalo mantrou, ktorá redukuje etiku politiky alebo podnikania na zbierku otravností, na ktorých bazírujú tí, čo síce kričia, ale väčšinou nič nezmôžu. Prehlbujúc vieru, že čestnosť je pre chudákov, bezmocných a málo odvážnych.

Ale vskutku nie sme až takí bezmocní. Máme tú moc rozhodnúť sa a nenamastiť, nepostrčiť a nepodsunúť obáločku. Ozvať sa, ak to od nás niekto vyžaduje.

Máme tú moc kričať, že nechceme, aby ďalšie generácie vláčili kolektívnu vinu korupcie.