Lekárka Križanová: Utrpenie pri zomieraní urýchľuje samo zomieranie

Ľudia, ktorí zostanú sami, sú starí a chorí, tak budú chcieť zomrieť, lebo nemajú žiadnu perspektívu, prečo majú žiť. Čakajú na smrť, väčšinou odovzdane. Na Slovensku nemusia ani veľmi čakať, lebo dostanú preležaniny a zomrú.

Slovensko hriešne stavilo na spriemyselnenie zdravotníctva. Onkologický pacient potrebuje zdravotníkov, ktorí by mali na neho čas, a príbuzných, ktorí by mu boli oporou a neklamali mu, že zomiera, hovorí v rozhovore pre denník SME odborníčka na paliatívnu medicínu, lekárka Kristína Križanová.

Rakovinu stále mnoho ľudí považuje za nevyliečiteľnú chorobu. Stretávate sa s tým, že ľudia, ktorým ju diagnostikujú, to vnímajú ako rozsudok smrti?

„Áno, na Slovensku je to tak. U nás čakajú ľudia mnohokrát aj s liečiteľnými nádormi príliš dlho. Kým to nebolí a nerobí problémy alebo nádor nesmrdí, tak neprídu. Myslia si, že keď sa k nádoru dostane vzduch a zoperuje sa, tak pacient väčšinou zomrie.

Mnoho ľudí odkladá návštevu lekára na čas, až keď je to najnevyhnutnejšie. Napríklad, keď majú obrovské problémy s prehĺtaním a majú rakovinu pažeráka. Pri karcinóme prsníka si dokonca ženy ešte pred sedemdesiatkou nechajú narásť nádor, rozpadnúť a nakoniec ich privedú príbuzní, lebo sa už nedá potlačiť zápach. Problém je, že na Slovensku sa všetci boja onkologických ochorení, hoci prognóza prežitia sa pri nich výrazne zlepšila.“

Aké sú najčastejšie pocity ľudí, ktorí sa dozvedia, že majú rakovinu?

„Keď si predstavíte, aká reakcia u vás prevládne, keď vám niekto nabúra blatník, keď čakáte na obhliadku auta a rozmýšľate, koľko budete platiť, tak to je asi desatina zo stresu, ktorý prežíva človek, ktorému oznámia, že má rakovinu. Keď sa to človek dozvie prvýkrát, niektoré veci ani celkom nepochopí, niečomu ani neuverí. Väčšina ľudí sa k tomu však postaví vyslovene čelom. Ale je to obrovský stres.“

Čo je vtedy dôležitejšie – jeho psychické nastavenie alebo zdravotné predpoklady?

„Uvediem len extrémne prípady. Ak sa človek pri stanovení rakoviny na druhý deň obesí, tak už šanca na vyliečenie od ničoho nezávisí. Ale ak sa neobesí, tak závisí najmä od charakteristiky a rozsahu nádoru. Ja som osobne nevidela ľudí - okrem troch, ktorí za celý môj život vyskočili pre rakovinu z okna - ktorí by sa k tomu nepostavili čelom a neriešili to.“

Čo okrem zdravotnej starostlivosti potrebuje človek, ktorému diagnostikovali rakovinu?

„Potrebuje dobrú sociálnu starostlivosť.“

V čom spočíva?

„Musí mať rodinu, ktorá ho podporuje. Nerozhoduje zaňho, ale spolu s ním. Sú jedinci, ktorí to zvládnu aj sami. Ale väčšinou okolie a sociálna pomoc je veľmi dôležitá.“

Znamená to, že ľudia, ktorí žijú sami, to majú ťažšie?

„Majú. Dokonca niektorým ľuďom, ktorí sú sami z dôvodov svojej sociálnej neprispôsobivosti, ako sú napríklad opilci, ktorých opustila rodina, nepriznávajú sa k nim deti a žijú u družky, ktorá ich živí, tak týmto ľuďom niekedy nemôžeme ani ponúknuť nejakú liečbu, lebo nie sú schopní dodržať jej podmienky.“

Hovoríte, že sa zlepšila prognóza prežitia u ľudí, ktorým diagnostikovali rakovinu. Akú majú však šancu, že ju prekonajú?

„Vo včasnom štádiu je vyliečiteľnosť všetkých nádorov blízka skoro sto percentám. Platí to najmä pre chirurgicky vyliečiteľné nádory. Pri všetkých ostatných štádiách, napríklad s pozitívnymi lymfatickými uzlinami, prognóza závisí od charakteristiky nádoru, či je vysoko, alebo nízkozhubný.

Nízkozhubné majú lepšiu prognózu. Dôležitá je aj genetická predispozícia. Vyšetruje sa tiež individuálna náklonnosť na nádorové ochorenie. Najhoršie je to vtedy, keď pacienti prídu neskoro aj preto, že im nádor nerobil ťažkosti a rozšíril sa im do iných orgánov, napríklad do pečene alebo pľúc. Vtedy sa nedá robiť resekcia (odstránenie časti, pozn. red.) pečene alebo pľúc a prognóza je horšia.“

Ktoré sú zradné typy onkologických ochorení, takže si ich pacient nemusí hneď všimnúť?

„Ide o všetky typy onkologických ochorení, ktoré sú v hrudníku alebo v bruchu. Najhorší je v tomto zmysle karcinóm pankreasu. Ten sa naozaj zisťuje až neskoro.“

V čom spočíva paliatívna (bolesť a utrpenie zmierňujúca, pozn. red.) starostlivosť o onkologických pacientov?

„Paliatívna starostlivosť sa rozvinula z postoja sestier, ktoré sa rozhodli bojovať za práva nevyliečiteľne chorých ľudí, aby mali takú istú dôstojnosť ako ľudia, ktorí sú vyliečiteľne chorí. Lebo utrpenie pri zomieraní urýchľuje zomieranie. Keď sa nedáva liečba bolesti, tak sa zomieranie urýchľuje. Keď je dobrá liečba bolesti, tak pacienti žijú dlhšie.“

Čo by si však mal bežný človek predstaviť pod paliatívnou starostlivosťou? Podávanie liekov, ktoré utišujú bolesť?

„Presne tak. Okrem toho liečime príznaky nádorového ochorenia, keď sa nedá liečiť jeho príčina. Príznaky sú napríklad vznik opuchov, vody v bruchu, v pľúcach, dýchavica alebo kašeľ. Ďalej je to obštrukcia tráviaceho traktu, čiže tzv. miserere na rôznych miestach hrubého a tenkého čreva. V neposlednom rade je to rozhodovanie o zavádzaní rôznych umelých stentov (rúrok, pozn. red.) na odstránenie žltačky, zlyhávania obličiek, o podávaní úplnej parenterálnej (do žily, pozn. red.) výživy, keď nie je možná výživa cez črevo.“

Nedostávate sa ako lekárka, ktorá lieči ľudí v terminálnom štádiu ochorenia, do situácie, že by ste človeku ešte mohli nejakou ďalšou liečbou pomôcť, ale už vás „nepustí“ ekonomické obmedzenie liečby?

„Z etického hľadiska nás nikto nemôže nútiť, aby sme sa pri posteli chorého zaujímali o ekonomické veci. Naše zdravotníctvo to rieši tým, že niektoré lieky, ktoré sú drahé, si nechá na rozhodnutie samo ministerstvo, či ich pacientovi dá, alebo nie.

Dáme mu k tomu podklady, ktoré si vyžiada. Potom to dá na rozhodnutie zdravotnej poisťovni, či má pre takéhoto pacienta na tento liek peniaze. Problém je v tom, že u nás sa doteraz nepovedalo, na čo má pacient právo, na čo nie a čo je sivá zóna. Na základe mojich medicínskych znalostí si trúfam povedať, že je to preto tak, lebo by to bolo drahšie. Keď pacient nedostane optimálnu liečbu v našom systéme, čo sa často stane, je to lacnejšie.“

Dávajú zdravotné poisťovne dostatok peňazí na paliatívnu starostlivosť?

„Poisťovne nechcú platiť paliatívnu starostlivosť, lebo na akútnu dávajú veľmi veľa peňazí. Akútna zdravotná starostlivosť nie je dobre zorganizovaná, lebo sa ledabolo platia vyšetrovacie metódy. Keby bol poriadok v indikáciách a v odporúčaných postupoch, tak to síce bude drahšie, ale v konečnom dôsledku to bude pre pacientov omnoho prijateľnejšie.“

Dostali ste sa niekedy do morálnej dilemy, že by ste liečili inak, ale ste obmedzená peniazmi alebo liečebným systémom?

„Nie. Paliatívna onkologická starostlivosť je lacnejšia ako konvenčná onkologická starostlivosť.“

V čom sa naše zdravotníctvo najviac prehrešuje voči nevyliečiteľne chorým ľuďom na rakovinu, ktorí na ňu zomierajú?

„Zdravotníctvo sa prehrešuje nielen na týchto pacientoch. Myslí si, že pacienta zdiagnostikuje, vylieči a aj prepustí prístroj. Že stačí kupovať cétečká, biochemické analyzátory, budovať biochemické a kultivačné laboratóriá a že o pacienta sa môže starať v konvenčnom zmysle slova minimálny počet zdravotníkov.“

Znamená to, že sme sa zamerali na spriemyselnenie zdravotníctva?

„Áno. U nás idú všetky náklady do techniky v zdravotníctve a nemá kto na nej pracovať. Hodnotiť CT nález trvá niekedy aj trištvrte hodiny, urobiť ho trvá desať minút. Každá onkologická návšteva má trvať pol hodiny a prvá hodinu až hodinu a pol. Všade vo svete je to tak.“

A u nás?

„To sa ma ani nepýtajte.“

Nemôžem?

„My pracujeme toľko, koľko treba. Potom dlhšie pracujeme.“

Povedali ste, že Slovensko sa sústreďuje na kupovanie CT a magnetických rezonancií. Čo je v našom zdravotníctve dôležitejšie ako tieto prístroje?

„Dôležité sú sestry, lekári, pomocný personál a dobrovoľníci. U nevyliečiteľne chorých je to ešte dôležitejšie. Veľmi potrebujú, aby im niekto vysvetlil, o čo ide. Aby sa s nimi rozprával. Aby boli psychológovia, ktorí by nám lekárom a pacientom pomohli.“

Od paliatívnej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých je len krôčik k problematike eutanázie, o ktorej sa v súčasnosti v Európe veľa hovorí. Aký máte na ňu názor?

„Eutanázia je predmetom najmä populistických postojov. Je rozdiel medzi anketou o eutanázii medzi zdravými ľuďmi a tou medzi našimi pacienti. Naozaj s čistým svedomím môžem povedať, že naši pacienti nechcú eutanáziu.“

Sú aj chorí ľudia, ktorí chcú eutanáziu?

„Ľudia, ktorí zostanú sami, sú starí a chorí, tak budú chcieť zomrieť, lebo nemajú žiadnu perspektívu, prečo majú žiť. Čakajú na smrť, väčšinou odovzdane. Na Slovensku nemusia ani veľmi čakať, lebo dostanú preležaniny a zomrú.“

Myslíte si, že by sme mali pracovať na odstránení príčin, ktoré vedú ľudí k rozhodnutiu pre eutanáziu?

„Áno. O eutanázii budeme však vždy uvažovať, pretože pokroky v medicíne sú také veľké, že pacient niekedy viac trpí, ako keby umrel hneď na začiatku. Svet istým spôsobom speje k uzákoneniu asistovanej samovraždy, respektíve lepšie asistovaného samousmrtenia. Samousmrtenie nie je trestné.“

Čo by sme mali robiť, aby človek, ktorý je nevyliečiteľne chorý na rakovinu a zomiera na ňu, odchádzal z tohto sveta spokojný?

„Mali by sme považovať za prirodzené, že človek zomrie. Ľudia, ktorí sú onkologicky chorí a je to na nich vidieť, trpia práve preto, že priatelia sa s nimi o tom nevedia rozprávať. Nemali by sme pacientovi tajiť informácie, ktoré sa za dverami dozvieme od lekára. Nemala by existovať dvojaká informovanosť, že pacient dostane jednu informáciu a jeho príbuzní druhú. Dôležitý je postoj: Viem, že zomieraš a sme tu pre teba.“

Neuznávate teda milosrdnú lož?

„Milosrdná lož je skratka pre lekára. To sa nemá robiť. O veciach treba hovoriť citlivo.“

MUDr. Kristína Križanová (1948) je hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre paliatívnu (bolesť a utrpenie zmierňujúcu, pozn. red.) medicínu. Je primárkou paliatívneho oddelenia Národného onkologického ústavu v Bratislave.