Magna charta má 800 rokov

Povstalci vrátane amerických revolucionárov a Nelsona Mandelu ospravedlňovali svoje činy odvolávaním sa na Magnu chartu.

Keď letíte z londýnskeho letiska Heathrow, môžete minúť trávnaté pole menom Runnymede. Tento mesiac uplynie osemsto rokov od chvíle, keď sa na ňom odohrávalo pestré predstavenie s roztrúsenými stanmi barónov a rytierov, a s väčším pavilónom kráľa Jána Anglického, ktorý vyzeral ako šapitó cirkusu, s kráľovskou štandardou vlajúcou navrchu.

Napriek slávnostnému dojmu celého zhromaždenia bola atmosféra nepochybne napätá. Zámerom bolo vyriešiť konflikt medzi povstaleckými barónmi a ich kráľom, panovníkom, ktorého jeho súčasníci opisovali ako „plného zlých vlastností“.

Proti manierom panovníka

Jánovo úsilie zohnať peniaze na opätovné získanie stratených území vo Francúzsku presiahlo zvyčajné dane a platby, ktoré šľachtici prijímali od jeho predchodcov. Kráľ im zhabal statky a niekedy sa zmocnil aj osoby spomedzi bohatých lordov alebo kupcov a žiadal výdatné platby za ich prepustenie.

Keby jeho vláda nahromadila hotovosť, čo by viedla k víťazstvu, Jánovi by sa tieto svojvoľné metódy prepiekli; no keď ho porazili vo Francúzsku, skupina barónov povstala proti nemu a obsadila Londýn. Ako súčasť mierovej dohody, ktorú vyjednal arcibiskup z Canterbury, kráľ prijal požiadavky barónov, ktoré mu predložili v dokumente menom Magna charta, čiže Veľká charta.

Magna charta nebola prvou chartou, ktorú anglický kráľ udelil. O storočie skôr Henrich I. vydaním Korunovačnej charty (Coronation Charter) naznačil, že bude viac rešpektovať privilégiá šľachticov než jeho predchodca. No Henrichovi následníci sa čoskoro vrátili k svojvoľným manierom kráľov, obvyklým v tých časoch.

Aj Magna charta spočiatku pôsobila, že bude mať krátku životnosť. Zanedlho ju anuloval pápež Innocent III., ktorý vytvoril spojenectvo s kráľom. Ján však nasledujúci rok umrel a šľachtici podporujúci jeho nástupcu, deväťročného Henricha III., potrebovali podporu proti súperiacemu uchádzačovi o trón. Aby získala túto podporu, Henrichova vláda znovu vydala vlastnú verziu Magny charty, ktorá je stále súčasťou anglických zákonov.

Urobili z nej kópie a distribuovali ich do veľkých katedrál Anglicka. Latinský originál preložili najprv do francúzštiny - jazyka šľachty, a potom do angličtiny. Koncom storočia ju citovali roľníci bojujúci proti nespravodlivosti.

Prvá tlačená verzia vznikla v roku 1508. Po roku 1640 v nej členovia parlamentu videli právny základ na zvrhnutie kráľa Karola I. Neskôr povstalci vrátane amerických revolucionárov a Nelsona Mandelu podobne ospravedlňovali svoje činy odvolávaním sa na Magnu chartu.

Charta nie je demokratická

Čo si títo bojovníci za spravodlivosť a slobodu vzali z 3500-slovného dokumentu, sú krátke vyjadrenia všeobecných zásad ako reakcia na Jánove svojvoľné zhabanie majetku a osoby svojich poddaných. V 39. kapitole Magna charta formuluje: „Nikto nemá byť zatknutý či uväznený, či zbavený majetku, alebo postavený mimo zákona, poslaný do vyhnanstva, alebo akokoľvek zničený, ani nepôjdeme proti nemu... okrem zákonného rozsudku jemu rovných či zákona krajiny.“

Kapitola 40 výstižne formuluje ďalší silný princíp: „Nikomu nepredáme ani neuprieme či neodložíme právo na spravodlivosť.“

Tieto dve kapitoly majú modernú reflexiu v 14. dodatku k Ústave USA, ktorý predpisuje, že nikto nemá právo nikoho pripraviť o život, slobodu alebo majetok „bez príslušného zákonného procesu“ alebo uprieť niekomu „rovnakú ochranu zákonmi“.

Magna charta však nie je demokratický dokument. Hoci ustanovila požiadavku všeobecného súhlasu so zdanením, tento súhlas sa mal získať od zhromaždenia grófov, barónov, biskupov a opátov – v ére rytierstva na ne nepozývali dokonca ani rytierov.

Zaznela tiež predstava, že aj mestá ako Londýn by mali byť zastúpené, ale nenašla svoje miesto v konečnom texte. Preto Magna charta hlavne ukazuje, že „Kto vládne?“ je jedna otázka, a „Aké – ak vôbec – sú hranice politickej moci?“ je iná, ďalšia otázka.

Keďže Magna charta sa pokúšala stanoviť hranice politickej moci bez toho, aby ich zakotvila v nezávislosti ľudí, ukázala problém, s ktorým filozofi zápasia už dlhšie ako osemsto rokov. Odkiaľ pochádzajú tieto princípy, ktoré obmedzujú vládcov, ak nepochádzajú ani od vládcov, ani od ich poddaných?

Tradícia prirodzeného práva ponúka odpoveď, ktorú poznali stredovekí učenci, pre ktorých prirodzené právo je nám poznateľné prirodzeným rozumom (na rozdiel od tých zákonov, ktoré mohli byť objavené iba vďaka božiemu zjaveniu).

Nedodržuje sa

Kľúčové princípy Magny charty možno vidieť ako odvodené z rozumu/úsudku, lebo sama idea zákona vylučuje svojvoľné uväznenie a vyvlastnenie, ako aj vynesenie rozsudku na akomkoľvek inom základe než na adekvátnom uplatnení zákona.

Ak A je zo zákona povinný vrátiť B-ovi kravu, ktorá sa zatúlala na jeho pozemok, a potom sa C-ova krava zatúla B-ov pozemok za relevantne podobných okolností, aj B musí byť povinný vrátiť kravu C-ovi. C nemusí uplácať sudcu, aby dostal svoju kravu späť.

V Magne charte nie je nič, čo by bránilo vyneseniu a uplatneniu nespravodlivých zákonov, ale povznáša zákon nad vôľu panovníka. Bohužiaľ, táto myšlienka v mnohých krajinách ešte vždy nie je prijímaná.

Navyše, ako ukazuje pretrvávajúca prítomnosť väzenského tábora USA v zálive Guantánamo, dokonca aj medzi krajinami, ktorých politické inštitúcie vychádzajú z Magny charty, domnelé bezpečnostné hrozby oslabujú požiadavku, aby nikto nebol väznený iba podľa zákona a aby sa výkon justície neodkladal.

(Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite.)

Podrobne monitorujeme:

Predpisy

1976/050 Stavebný zákon

1967/071 Správny poriadok

1963/099 Občiansky súdny poriadok

1990/372 Zákon o priestupkoch

2007/669 O opatreniach na urýchlenie výstavby diaľnic - zákon

Občianska iniciatíva Za spravodlivé vyvlastňovanie

Čo je to vyvlastnenie