Mám sen. Že budeme dodržiavať zákony

Snívam o spoločnosti, kde každý jej člen bude dobrovoľne dodržiavať zákony a nebude neustále premýšľať len o tom, ako by ich obišiel.

Kým zákony platia, sme povinní – či už chceme, alebo nie, či s nimi súhlasíme, alebo nie – ich dodržiavať.

Blíži sa Deň Ústavy SR, ako sa hovorí, základného alebo najvyššieho zákona nášho štátu. A v tejto súvislosti mám sen. Pravda, nie taký ambiciózny, aký sníval Martin Luther King – autor tejto slávnej vety, o odstránení všetkých rasových bariér v americkej spoločnosti.

Môj sen je možno oveľa skromnejší. Snívam o spoločnosti, kde každý jej člen bez výnimky bude raz dobrovoľne dodržiavať všetky platné zákony, teda aj také, voči ktorým bude mať možno i výhrady, a že nebude neustále premýšľať len o tom, ako by ich obišiel... Ako neplatiť dane alebo zákonné poistné, ako porušovať pravidlá cestnej premávky, ako stavať dom bez povolenia a tak ďalej, a nebyť za to všetko sankcionovaný.

Nikto nemôže byť vyňatý

Snívam o spoločnosti, kde takéto a podobné správanie sa stane nielen predmetom trestného sankcionovania, ale tiež predmetom všeobecného morálneho odsúdenia, takže jej občanom ani len nenapadne sa takto správať. A keď už prídu na rad sankcie, budú o nich rozhodovať zákony, a nie subjektívna (svoj)vôľa ľudí.

Skrátka, hovorím o vláde zákona v spoločnosti, kde moc nemožno vykonávať inak než podľa zákona, lebo ako pripomínal ešte filozof 17. storočia John Locke, „kdekoľvek sa zákon končí, tyrania sa začína“. Locke tiež sformuloval aj jeho základné východisko: „Žiadny človek v občianskej spoločnosti nemôže byť vyňatý z jej zákonov.“

Utópia? Zdá sa, že u nás zatiaľ áno. Chcem však pripomenúť, že už aj dnes existujú štáty, ktoré o takejto spoločnosti nielen snívajú, ale sa k nej i reálne veľmi približujú...

Či súhlasíme, alebo nie

Mám na mysli predovšetkým občanov škandinávskych krajín, pre ktorých dodržiavanie zákonov ako základných pravidiel (správneho) konania a (dobrých) medziľudských vzťahov je takmer úplnou samozrejmosťou.

Ba navyše, čo sa týka napríklad platenia daní, v čase nedávnej hospodárskej krízy boli niektorí ich majetnejší občania ochotní platiť aj viac, než od nich požadoval štát, lebo vedeli, že pôjde o racionálne vynaložené doplňujúce finančné prostriedky, z ktorých budú mať prospech všetci a nielen privilegované vrstvy – bankári, štátni úradníci, niektoré vybrané politické strany a podobne.

A o to práve ide: pochopiť, že právne zákony nepochádzajú od Boha ani od inej nadpozemskej bytosti, ale že to my ľudia a naším prostredníctvom naši zákonodarcovia sme ich tvorcami, lebo sme ich potrebovali, lebo sme ich považovali za užitočné a nevyhnutné pre civilizovanú reguláciu nášho konania a správania sa. A za to potom musíme niesť aj zodpovednosť.

Inou záležitosťou je otázka, či sme si správne zvolili, či nás zákonodarcovia a zákony skutočne reprezentujú, respektíve do akej miery reprezentujú naše záujmy a potreby. Musíme si však byť stále vedomí, že kým zákony platia, sme povinní – či už chceme, alebo nie, či s nimi súhlasíme, alebo nie – ich dodržiavať. Táto jednoduchá pravda je základom každého právneho štátu, každej demokratickej ústavy.

Rozum bez žiadostivosti

Dobre si to uvedomoval už Immanuel Kant, ktorý pri formulovaní princípov a pravidiel modernej ústavy na jednej strane podľa vzou Jeana Jacqua Rousseaua vyhlasoval, že je nevyhnutné, už z hľadiska ľudskej dôstojnosti, prijať vládu zákona iba do takej miery, do akej sa sám občan môže považovať za zákonodarcu, súčasne zdôrazňoval jeho zodpovednosť za dodržiavanie platných zákonov.

V opačnom prípade by sa mohla celá spoločnosť ocitnúť v stave anarchie, bezvládia, „divej slobody“, tyranie, keď nejaký človek alebo skupina ľudí môže zneužívať svoju vlastnú slobodu len vo svoj prospech a proti iným ľuďom. Preto by si každý človek ako rozumná bytosť mal želať zákon, ktorý obmedzí slobodu všetkých.

„Kto teda žiada, aby vládol zákon, akoby žiadal, aby vládol len Boh a rozum. Kto však žiada, aby vládal človek, pridáva ešte zviera; lebo žiadostivosť je niečo také a hnev pomätie úradníkov i najlepších mužov. Preto zákon je rozum bez žiadostivosti,“ akoby uzatváral Aristoteles.

Akceptovanie vlády zákona sa podľa Kanta a ďalších filozofov stáva tiež jedným z hlavných predpokladov morálneho vývoja ľudí a ich praktickej výchovy v dobro a spravodlivosť. A to opäť platí i (či najmä) v prípadoch, keď by sme najradšej vzali vykonanie spravodlivosti do vlastných rúk.

Načo nerešpektované zákony?

Pravda, to všetko platí len o zákonoch, ktoré sa rešpektujú a dodržiavajú. Parafrázujúc francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa, o hodnote zákonov rozhoduje úroveň morálky, ktorú umožňujú nastoliť v spoločnosti.

Naopak, zákony, ktoré sa nerešpektujú pôsobia skôr kontraproduktívne, demoralizujúco. A vtedy sa ľudia oprávnene spytujú, načo sú nám zákony, ktoré sa obchádzajú, ba čo viac – samy umožňujú ich obchádzať. Skutočne, načo?

Autor je filozof a vysokoškolský pedagóg.

Podrobne monitorujeme:

Antikorupčné témy