Mestá sú bludiská pre chodcov

Kým motoristom sa venujú armády úradníkov i policajtov a čoraz hlasnejšie sa ozývajú už i cyklisti, o patáliách najzraniteľnejších chodcov takmer nepočuť.

Keby ma niekto sledoval, asi by ma odporučil k psychiatrovi. Tak opisuje každodennú cestu do práce známy environmentalista Mikuláš Huba. „Chvíľu kráčam dolu, potom odbočím strmou uličkou hore, aby som znovu zostupoval a tak sa to opakuje niekoľkokrát.“ Do budovy Slovenskej akadémie vied pri bratislavskej hlavnej stanici dochádza peši cez komplikovanú spleť uličiek na hradnom kopci, kde neraz blúdi aj rodený Bratislavčan.

Hoci autom či trolejbusom sa dá po hlavných ťahoch labyrintu jednoducho vyhnúť, Huba si rovnako ako tisíce ľudí po Slovensku premenil cestu do práce na prechádzku. Presné čísla neexistujú, no podľa odhadov pätinu až štvrtinu všetkých presunov po meste absolvujú Bratislavčania peši. Čím menšie mesto s kratšími vzdialenosťami medzi dôležitými objektmi, tým podiel peších stúpa.

Chodcom ostáva len svet okľúk

Byť chodcom z presvedčenia je však v mnohých slovenských mestách a obciach tvrdohlavé rozhodnutie. „Chodníky na seba často nenadväzujú, zaberajú ich parkujúce autá, prirodzené pešie trasy pretínajú mnohé bariéry. Často ani na kľúčových križovatkách nie sú bezbariérové priechody,“ hovorí architektka a aktivistka Zora Pauliniová, ktorá sa venuje verejným priestorom.

„Na rozdiel od zahraničia, kde sa chodníkmi bežne spájajú aj susedné obce, ich u nás často nemajú dediny vôbec,“ dopĺňa aj dopravný expert Jozef Drahovský.  Nečudo, že chodci tak pravidelne tvoria až tretinu všetkých obetí dopravných nehôd.

Mnohé mestá na západe územia, ale už aj české Brno či Plzeň vypracovali v posledných rokoch rozsiahle koncepcie, ako obyvateľov motivovať k chôdzi a ako im podmienky spríjemniť. Chodci totiž neprospievajú iba svojmu zdraviu, peňaženke a spoločenským kontaktom, ale aj zdraviu mesta. Menej áut znamená nielen lepšie ovzdušie, ale aj menšie zápchy a nižšie nároky na budovanie novej infraštruktúry.

„Má to aj ďalšie ekonomické dopady. Štúdie ukazujú, že úpravy, ktoré pritiahnu chodcov, pomáhajú zvyšovať obrat obchodných prevádzok v okolí,“ hovorí Pauliniová.

Realitní makléri zas upozorňujú, že zástavba, kde nemôžu deti dochádzať peši do školy alebo starší ľudia na nákupy, stráca na atraktivite.

Mestá plánujú plány rozvoja nemotorovej dopravy

Naše mestá sa napriek tomu rozvoju pešej dopravy koncepčne zatiaľ takmer vôbec nevenujú. Drobnou výnimkou je Banská Bystrica, ktorá sa hrdí, že je prvým slovenským mestom so strategickým plánom rozvoja nemotorovej dopravy. Aj v tomto dokumente sa však radnica zameriava najmä na cyklistickú dopravu, ktorej význam už samosprávy predsa len doceňujú o čosi viac.

Dobrým príkladom je Martin, ktorý v posledných rokoch systematicky investuje do cestičiek pre cyklistov, v tomto roku plánuje za takmer pol milióna eur rozšíriť cyklotrasy aj Bratislava.

Práve hlavné mesto by mohlo prelomiť ľady ako prvé. V programových prioritách na rok 2013 plánuje vedenie mesta vyhotoviť takzvaný generel pešej dopravy, ktorý by mal stanoviť hlavné pešie trasy a spôsob ich zveľadenia.

„Chceme vytláčať autá z centra, obmedziť parkovanie na chodníkoch či vyvýšiť priechody pre chodcov na úroveň chodníkov,“ opisuje niektoré predstavy samosprávy poradca bratislavského primátora Michal Feik. Pribudnúť má zeleň, lavičky či odpadkové koše.

Chodci ako dobytok

Realita je však zatiaľ iná a čo je zarážajúce, aj pri nových investíciách. „Napríklad pri výstavbe komplexu Centrál na Trnavskom mýte ohradili chodník pre peších zábradlím sprava aj zľava a chodci sú koridorom hnaní ako dobytok,“ hovorí Pauliniová.

Ďalším príkladom plánovania bez pohľadu z perspektívy chodca je podľa nej plánovaná rekonštrukcia Štúrovej ulice vedúcej od Tesca k Starému mostu. „Na odbočkách zo Štúrovej projektant odsunul priechody hlbšie do ulíc a chodec tak bude musieť namiesto rovnej línie zachádzať do nich.“

S podobným uvažovaním sa stretávajú chodci po celom Slovensku. Dobrým príkladom je nedávna rekonštrukcia križovatky Horný Šianec v centre Trenčína za 150-tisíc eur. „Ide o križovatku dvoch slepých ulíc, kde autá jazdia pomaly a nikdy tam neboli kolízie. Po rekonštrukcii ubudla zeleň i parkoviská a zábradlia prehradili prirodzený koridor chodcov. Pri neďalekom napojení na pešiu zónu dokonca pribudla značka Zákaz vstupu chodcov,“ opisuje situáciu trenčiansky aktivista Norbert Brázda.

Neutešenú pozíciu chodca poznajú dobre Trnavčania. Hoci mesto je svojou polohou na rovine i malou rozlohou pre kráčanie ako stvorené, železnica ho delí na dve časti, ktoré možno prekonať len troma špinavými a zapáchajúcimi podchodmi alebo jednou lávkou bez plošiny pre kočíky a bicykle. Prirodzené pešie trasy z mesta do okolitej prírody zase zahradili uzavreté satelitné štvrte rodinných domov či areály ako golfové ihrisko.

Nie vždy je problém iba na strane samosprávy. Keď chcela trenčianska radnica vyhovieť požiadavkám obyvateľov a nakresliť nový priechod pre chodcov na štvorprúdovke pred zábavno-obchodným centrom, narazila na neochotu štátnych úradov. Keďže išlo o cestu prvej triedy, ďalší priechod stroskotal na norme, ktorá stanovuje povolenú hustotu priechodov. Tie totiž spomaľujú autá.

Vznikajú mapy bariér pre chodcov

Veľkým problémom miest je aj chýbajúca spätná väzba od obyvateľov. Väčšina oslovených samospráv odpovedala, že o problémoch chodcov sa dozvedá z náhodných podnetov občanov alebo pri ich účasti na rokovaní miestnych poslancov.

Koncepčnejší prístup volia mimovládne organizácie. Kým pokus Únie materských centier o zmapovanie bariér pred dvomi rokmi ešte stroskotal na nezáujme ľudí, dnes sa už sľubne rozbiehajú dva podobné projekty.

Špinavý chodník, chýbajúci poklop na kanáli, bezohľadné parkovanie na chodníku. Desiatky podobných sťažností aj s opisom a fotografiou prichádzajú na radnice bratislavských mestských častí i ďalších miest po Slovensku cez aplikáciu Odkaz pre starostu.

„Zhruba každý štvrtý odkaz sa týka chodníkov. Z desiatich podnetov dokážu úrady pomerne rýchlo vyriešiť šesť,“ hovorí šéf projektu Ctibor Košťál.

Hoci projekt funguje najmä v Bratislave, pomaly pribúdajú odkazy aj v Trnave, Prešove či Šali. „V tomto pol roku chystáme rozšírenie projektu aj do Trenčína a Žiliny,“ vraví.

Ambiciózny je aj ďalší projekt Mapujeme bariéry, ktorý v dvoch vrstvách mapy zobrazuje prekážky pre chodcov i cyklistov. Táto aplikácia však zatiaľ funguje iba v Bratislave a rozbieha sa v Košiciach.

Pohľad detí

Zaujímavú inšpiráciu z Česka si v praxi vyskúšali vo Zvolene. Združenie Slatinka pripravilo pre mestských úradníkov i policajtov detskú konferenciu Bezpečné cesty do školy.

Dobrovoľníci tri týždne so žiakmi troch základných škôl mapovali cestu detí do školy a do mapy zakresľovali všetky problematické body. Tie potom deti predstavili zodpovedným.

„Zdalo sa mi, že to s nimi celkom zamávalo. Jedna vec je, keď sme im o problémoch hovorili my aktivisti a druhá, keď im malé dievčatko rozprávalo, ako sa bojí prejsť cez cestu, lebo cez kontajnery nevidí na autá,“ hovorí koordinátorka projektu Martina Paulíková.

Dúfa, že doba, keď sa úradníci pozerali na peších ako na chudákov, ktorí nemajú na auto, čoskoro ustúpi. „Aj oni začínajú chápať, že nemáme toľko peňazí, aby sme pre stále viac áut budovali stále viac ciest a tie zase generovali stále viac áut,“ nádeja sa.

Chôdza ako spôsob prepravy však má aj svoje riziká. „Z roka na rok pozorujem, ako na mieste starých víl a záhrad pribúdajú betónové opachy a ako súkromníci zastavujú verejné chodníčky a nútia nás k dlhým obchádzkam. Človeka môže šľak trafiť z drzosti staviteľov a úradov, ktoré toto povolia,“ varuje Huba, celoživotný chodec z presvedčenia.