O ministrovi, ktorému všetci závideli

Minulý týždeň zaskočila nášho najväčšieho polyhistora, aký sa od čias Mateja Bella v tomto geografickom priestore vyskytol (kto by o tom ešte pochyboval, nech si prosím prečíta rozhovor s P. Ruskom v týždenníku TREND zo 16. septembra 2004) správa, že mu jeho koaliční „parťáci“ neodsúhlasili investičné stimuly pre kórejského výrobcu pneumatík Hankook Tire. Minister Rusko sa hneď pred médiami posťažoval, že je to preto, lebo mu koaliční partneri závidia jeho úspechy pri vytváraní pracovných miest.

Pomoc na nezaplatenie

Pravdepodobne nikto z nás nechce a s takmer určitosťou nebude brániť tomu (skôr naopak), aby sa v marginálnych regiónoch (tak v Leviciach ako aj v Humennom, Starej Ľubovni, Trstenej atď) znižovala miera nezamestnanosti, jednak prílevom priamych zahraničných investícií, jednak podporovaním endogénneho ekonomického rozvoja prostredníctvom jasne zadefinovaných pravidiel a stimulovaním lokálneho podnikateľského prostredia. Otázny je iba spôsob, akým sa táto podpora uskutočňuje a najmä „trvalá udržateľnosť“ podporených investičných projektov - z pohľadu dlhodobej výroby v predmetnom závode a jeho existencie v tom - ktorom regióne.

Ako skonštatovali aj analytici Slovenskej ratingovej agentúry, každá nová investícia má okrem pozitívnych momentálnych vplyvov na zamestanosť, rozvoj regiónu atď, aj svoje negatíva, akými je napr. znevýhodňovanie resp. nespravodlivosť k existujúcim výrobcom (ktorí si svoje postavenie na trhu budovali dlhodobo a bez akýchkoľvek adekvátnych podpôr) s rovnakým resp. podobným produktovým prortfóliom aké ponúka prichádzajúci investor. Odpoveď na otázku dlhodobej udržateľnosti takto zvýhodnenej investície sa pravdepodobne dozvieme už za pár rokov (v niektorých susedných štátoch už niekoľko takýchto odpovedí poznajú...)

Ako sme sa mohli v posledných dňoch dozvedieť, vytvorenie jedného pracovného miesta by v prípade firmy Hankook Tire stálo štátnu pokladnicu 2,5 milióna Sk resp. 3,6 mil. Sk - po zahrnutí daňových úľav a výstavby cesty (podotýkam, že stále ide o výrobu automobilových pneumatík). Je to viac ako to bolo v prípade nedávnych štátnych stimulov pre automobilový priemysel – KIA Motors (1,9 mil.), PSA (1,4 mil.) a dokonca viac ako v prípade firmy Getrag Ford Transmissions v Kechneci (cca 2,7 mil. Sk – aj po zahrnutí daňových úľav na 10 rokov a príspevkov na vzdelávanie). Vo všetkých týchto investíciach ide predsa len o sofistikovanejšiu výrobu s vyššou mierou pridanej hodnoty v porovnaní s výrobou pneumatík, aj keď dovolím si tvrdiť, z dlhodobého pohľadu regionálne absolútne neudržateľnú. A o jednostrannom zameraní a s tým spojenej strate diverzifikácie a riziku vyššej zraniteľnosti, sa už netreba hádam ani zmieňovať.

Potom, ako vláda ministrovi hospodárstva pôvodnú výšku investičných stimulov pre Hankook Tire neodsúhlasila, (asi si netreba ani v tomto prípade nasadzovať pri pohľade na rozhodnutia nášho „vládneho zoskupenia“ ružové okuliare a začať hovoriť o náhlom syndróme „zodpovednosti a racionálneho hospodárenia “ s peniazmi daňovníkov – viď. množstvo ďalších káuz a kauzičiek, pohybujúcich sa v intervale 1-∞; skôr treba brať do úvahy, že sa postupne zvolebnieva), písali slovenské mienkotvorné denníky o druhej Ruskovej prehre v krátkom čase. Pred dvomi týždňami vo vláde totižto neprešiel ani jeho návrh na rozdelenie SPP (kedy sa okrem rozdelenia SPP na štyri spoločnosti, malo jednať najmä o mimoriadne dividendy a fiktívny účtovný zisk a teda zjednodušene povedané - o vyplatenie budúcich ziskov SPP ešte v tomto volebnom období). Dobré, nie? O akú sumičku by sa v tomto prípade jednalo? Išlo by iba o „smiešnych“ 25 miliárd slovenských korún! Paradoxom v tomto prípade je, že časť z týchto financií mala byť určená na pokrytie štátnej pomoci – napr. pre firmu Getrag Ford alebo spomínaný Hankook Tire.

Skutočne išlo o druhú Ruskovu prehru v krátkom čase? No otvorene si povedzme, že tých prehier bolo predsa len trošku viac. Ostáva otázne , či jeho prehry (ale zároveň aj výhry!?), nie sú v dlhodobom meradle vlastne prehrami nás všetkých.

Liberalizmus náš každodenný

Iste sa všetci pamätáte na tú slávu, keď pán minister chytil už takmer nepolapiteľného "zajaca“ (v tomto prípade skôr “mačku vo vreci“) a dotiahol k nám juhokórejský čebol Hyundai – Kia. Bolože to radosti v krajinke pod Tatrami, až kým sa na verejnosť nedostala zmluva medzi Slovenskou republikou a súkromnou firmou z Južnej Kórei, ktorej zverejeneniu sa rezortné ministerstvo tak vehementne bránilo. Keď som si prečítal celé znenie tejto zmluvy, porozumel som „topornej“ snahe ministerstva, zabrániť jej zverejneniu. Takúto vazalskú zmluvu medzi zvrchovaným štátom a súkromnou firmou v priestore Európskej únie budete veľmi ťažko hľadať (nakoniec nebol som sám so svojim pocitom, konštatovali to mnohí ďalší, vrátane nezávislých mienkotvorných denníkov susedných krajín, ktoré sa o investíciu taktiež uchádzali).

Takže zmluva bola na svete a liberál najliberálnejší si vysúkal rukávy a hneď sa pustil do vykupovania pozemkov, na ktorých mala v budúcnosti pyšne stáť automobilová fabrika 21. storočia, chŕliaca ročne státisíce automobilov. Na tomto smutnom (našťastie toľko medializovanom) príbehu o vzťahu štátnej moci (reprezentovanú súčasnou pravicovou vládou) k súkromnému vlastníctvu, by už nebolo asi ani nič zaujímavé, nebyť postojov P. Ruska a jeho zdarného sekundanta zo Žiliny. Keďže „hlúpi sedliaci“ z Tepličky nad Váhom, akosi nechceli predať (a to celkom pochopiteľne a legitímne) svoje pozemky za štátom stanovenú cenu a nezľakli sa ani hrozieb vyvlastňovania, bola aj štátna mašinéria donútená prehodnotiť svoj prístup. A tak sme sa mohli pred pár mesiacmi dozvedieť z médií, že majitelia pôdy vlastne len bránia svoje legitímne záujmy (Slota) a tak by im štát mal vyplatiť nielen požadovanú sumu 350 Sk/m2, ale zároveň by mal doplatiť zvyšok sumy aj majiteľom pôdy (aj z obce Nededza), ktorí ju už predtým v „dobrej viere“ štátu predali za 142 sk/m2 (Rusko + Slota). Odrazu už žiadnemu zo spomenutých pánov neprekážalo, že aj táto sumička bude musieť byť vyplatená z daní občanov celého štátu a teda väčšia časť obyvateľstva, tak či onak, bude z tohto pohľadu voči vlastníkom znevýhodnená (viď. predchádzajúce vyjadrenia oboch pánov). A to všetko v mene modly, ktorá sa volá “verejný“ (?) záujem. Obidvaja páni však už akosi taktne nespomínali „dar“ slovenských daňových poplatníkov firme KIA Motors Slovakia vo výške 4 mld. Sk a firme Mobis Slovakia (1,4 mld. Sk). Pardon, ono sa to teraz ušľachtilo volá štátna pomoc.

Nakoniec tento zárodok dobrej spolupráce a porozumenia medzi oboma hlavnými aktérmi už priniesol svoje prvé ovocie, v podobe vytvorenia spoločnej koalície (vrátane strán SMER a HZD) pre voľby do žilinského VÚC.

Škoda, že takúto mieru porozumenia a nadšenia už nemajú občania spomínaných obcí, na pozemkoch ktorých (zatiaľ stále ani nevykúpených, ani nevyvlastnených) sa veselo premávajú nákladné automobily, bagre a iné ťažké mechanizmy, spevňujúc tam plochy, výrazne pripomínajúce podklady pre cestu, ktoré sú údajne „potrebné pre archeologický prieskum“. To všetko bez platného stavebného povolenia!
Do kauzy Hyundai-Kia sa však okrem spomenutých dvoch pánov dostal svojou mimoriadnou „aktivitou“ aj tretí – náš diaľničný konštruktér Pavol Prokopovič, najmä v súvislosti s kauzou diaľničného obchvatu (v tomto prípade skôr „nadchvatu“) Považskej Bystrice. Výsledkom celej tej „úmornej“ snahy je, že časť pozemkov pre budúcu infraštruktúru pre Hyundai-Kia ešte stále vykúpená nie je (zatiaľ ani vyvlastnená, a to aj napriek pomocnej barličke vládneho kolegu Lipšica v podobe novelizovanej vyvlastňovacej legislatívy), sľúbená diaľnica do stanoveného termínu takmer s určitosťou postavená nebude. Reálne tak hrozí, že Slovensko nedodrží svoje záväzky voči firme Hyundai-Kia.

Už aj z pohľadu konkrétnej zmluvy medzi SR a Hyundai hrozia štátu v prípade jej nedodržania finančné sankcie. Keďže premiér Mikuláš Dzurinda „iniciatívne“ podpísal počas svojej poslednej návštevy Južnej Kórei „Dohodu o vzájomnej podpore a ochrane investícií medzi Slovenskom a Kórejskou republikou“ a medzinárodne tak zaručil ochranu juhokórejských investícií na Slovensku (teda v prípade, ak by investor z tejto krajiny utrpel akúkoľvek škodu, ktorú by zavinilo Slovensko – mohol by si túto ujmu vymáhať súdnou cestou), bude ďalší vývoj ohľadom investície firmy Hyundai-Kia na Slovensku určite nesmierne zaujímavý. Nemôžeme sa potom čudovať, že Hyundai sa rozhodol navýšiť svoju „žilinskú“ investíciu o ďalších 5 miliárd korún. Veď takúto poistku, ako mu ponúka „zázračný Detroit Východu“, mu v tejto časti Európskej únie asi len tak niekto neponúkne.

V tejto súvislosti ma stále napadne výrok P. Ruska v čase príchodu kórejského investora, že akékoľvek konzekvencie vyplývajúce z nedodržania sľubov investorovi, majúce za následok ohrozenie projektu, si berie na svoje tričko a bude niesť za to politickú zodpovednosť. Osobne by som bol radšej, keby aj finančnú.

Nový občan nadovšetko

Ďalší prínos ministra Ruska pre blaho občanov tejto krajiny sa odzrkadlil vo vyjadrení Európskej komisie (EK), ktorá podľa posledných informácií odporučila Európskej rade vyčleniť na odstavenie prvých dvoch blokov jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice - JEBO (okrem samotného odstavenie prevádzky jadrových zariadení zahŕňa aj ich vyradenie, vyriešenie problematiky nebezpečných odpadov a vyhoreného jadrového paliva) na roky 2007- 2013 - 9,1 miliardy Sk (237 miliónov €), namiesto požadovaných 27 miliárd Sk. Ministerstvo hospodárstva SR argumentuje, že stanovisko EK ovplyvnili nejasnosti okolo prebiehajúcej privatizácie Slovenských elektrárni a po definitívnom predaji SE sa môže výška tejto sumy ešte zmeniť.

Pravdou ale je, že je to čiastočne aj odpoveď na posledné aktivity ministra hospodárstva, spojené so snahou ministrovho lobovacieho tímu, vyjednať v členských krajinách predĺženie prevádzky prvých dvoch blokov JEBO a ich simultánne odstavenie v roku 2008, namiesto pôvodne schváleného postupného odstavenia v rokoch 2006-2008. Táto, na neúspech vopred odsúdená iniciatíva ministerstva, bola zbytočným plytvaním verejných financií, keďže by si to vyžadovalo otvorenie prístupovej dohody a teda súhlas všetkých 25 členských krajín, čo bolo vzhľadom na neochvejné postoje Nemecka a najmä Rakúska, absolútne nemožné. Správanie nášho ministerstva ostro kontrastovalo s prístupom Litvy, ktorá pochopila nemožnosť akejkoľvek negociácie o tom, čo už bolo predtým právne odsúhlasené a sústredila sa na vylobovanie, čo možno najvyššej finančnej sumy na odstavenie 1. a 2. bloku jadrovej elektrárne Ignalina. Výýsledkom je suma 815 miliónov €, teda suma viac než trikrát vyššia ako je to v prípade Jaslovských Bohuníc. Netreba ani dodávať, že zvyšná suma potrebná na pokrytie všetkých nákladov na odstavenie prvých dvoch blokov JEBO bude financovaná zo štátneho rozpočtu. Pravdou je, že už od začiatku tejto „ministerskej“ iniciatívy experti z kruhov blízkych Európskej komisie vyjadrovali pochybnosti nad touto snahou a odporúčali ministerstvu zamerať sa na realistickejšie ciele - ako bola napr. spomínaná možnosť získania väčšieho finančného balíka na odstavenie 1. a 2. bloku JEBO resp. získania financií na podporu zariadení využívajúcich obnoviteľné zdroje energie.

Potenciálnych voličov P. Ruska, ale aj všetkých daňových poplatníkov, určite potešil aj ďalší z „liberálnych“ návrhov pána ministra. Finančný deficit v Štátnom fonde likvidácie jadrovoenergetických zariadení sa minister rozhodol vyriešiť veľmi jednoducho - prostredníctvom zvýšenia platieb občanov o 0,07 – 0,12 Sk za každú kWh odobratej elektrickej energie. (Asi to tí liberáli z ANO majú v krvi. Podobnú „klasiku“ presadzoval aj stranícky kolega Tóth pri dostavbe budovy SND). Že spomínaná elektrická energia nemusela byť vyrobená v jadrovej elektrárni? Ale prosím Vás, veď podľa ministra pôjde ročne iba o pár sto korún.

Na druhej starne však s veľkou pravdepodobnosťou môže ísť (alebo ide) o nedovolenú podporu jadrovej elektroenergetiky. V tejto súvislosti už bol mimovládnymi organizáciami - Za Matku Zem (For Mother Earth), Slovakia a Priatelia Zeme (FoE) Slovakia a Europe, podaný podnet na Európsku komisiu (DG Competition), ktorý je momentálne v štádiu šetrenia.

Ukážkový prístup pána Ruska je možné vidieť aj vo vzťahu k novému vlastníkovi väčšinového podielu v Slovenských elektrárňach (SE) – talianskej firme ENEL. Rusko už v predstihu iniciatívne požadoval od slovenskej vlády investičné stimuly na dostavbu 3. a 4. bloku JE Mochovce, ako aj odškodnenie investora, ak by budúce legislatívne zmeny neumožnili prevádzku blokov. Taliansky investor sa zatiaľ nielenže nevyjadril k zámeru dostavať spomínané dva bloky (má na to po predĺžení lehoty na vypracovanie investičného plánu pre elektrárne ešte necelé dva mesiace), ale takýto druh podpory zatiaľ ani explicitne nepožadoval. Ďalšie zaujímavé údaje a informácie nás pravdepodobne budú čakať po zverejnení dosiaľ nezverejnených transakčných dokumentov, ktoré sa týkajú predaja samotných Slovenských elektrární.

Bane kráľa Šalamúna

Podobných „svojských“ prístupov a postupov by sme počas ministerskej kariéry pána Ruska mohli nájsť omnoho viac. Koncom minulého roka nám Európska komisia znížila kvóty týkajúce sa emisií CO2 o 106,5 megaton, čo bolo o 14 percent menej, ako bolo v pôvodne schválenom Národnom alokačnom pláne. Toto zníženie sa malo najviac „dotknúť“ spoločnosti US Steel Košice, ktorá nielenže kritizovala Ministerstvo životného prostredia SR za slabú obhajobu domácich (?) firiem v rámci vnútorného trhu EÚ, ale uvažovala aj o podaní žaloby na príslušné rezortné ministerstvo. Ekonomický minister však ani teraz nezaváhal a verbálne pohrozil v médiách, že v prípade negatívneho dopadu tohto zníženia na konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, bude žiadať od Európskej komisie navýšenie emisných kvót. Že sa akosi tieto hrozby na stôl do Bruselu ani nedostali a minister od komisie nakoniec nič nežiadal a žiadne návrhy ani nepredkladal, bolo už takmer symptomatické.

Zato medzi domácimi luhmi a hájmi sa opäť nechal počuť. A to vtedy, keď žiadal vo vláde dotácie vo výške cca 4,3 miliardy Sk na udržanie ťažby hnedého uhlia v hornonitrianskom regióne a zamestnanosti pre asi štyritisíc baníkov po dobu 6 rokov (teda do roku 2010, kedy už dotácie na základe vnútorných pravidiel únie nebudú povoľované a kedy by už podľa P. Ruska „mal byť dostavaný 3. a 4. blok jadrovej elektrárne Mochovce“ - teda tie bloky, o ktorých osude má firma ENEL do konca augusta tohto roku vo svojom investičnom pláne ešte len rozhodnúť...). A máme to my ministra jasnovidca! Pašák jeden. Z tohto objemu, by podľa ministrovho návrhu 3,7 mld. Sk, mali zaplatiť spotrebitelia v cenách elektriny, ako rozdiel medzi vyššími nákladmi elektrární na výrobu elektriny z uhlia a nižšími tržbami z predaja vyrobenej elektriny. Zvyšných 526 miliónov Sk by malo byť použitých na sprístupnenie zásob uhlia, ktoré sú potrebné na zachovanie ťažby. V každom prípade, táto dotácia sa ministrom Ruskom označuje ako tzv. všeobecný hospodársky záujem. Samotné Slovenské elektrárne pritom dlhodobo poukazujú na neefektívnu výrobu elektriny z domáceho uhlia, ktorého cena je predražovaná hlbinnou ťažbou. Podľa ministerstva hospodárstva je však „potrebné bane udržať na zachovanie energetickej sebestačnosti krajiny“.

To, že za uvedenú sumu by sa mohlo podporiť množstvo projektov využívajúcich obnoviteľné zdroje energie (potenciálne projektov zameraných na zvyšovanie energetickej efektívnosti) a položiť tak základ skutočnej diverzifikácie energetických zdrojov a znížiť tým jednostrannú závislosť na dovoze energetických surovín z Ruskej republiky, napomôcť dlhodobej zamestnanosti a lokálnej ekonomike, znížiť obrovské množstvo skleníkových plynov (ktoré by sa mohlo ešte ekonomicky výhodne speňažiť prostredníctvom schémy obchodovania s emisiami) atď., to už akosi z úst povolaných nezaznelo. V tomto kontexte minimálne „čudným“ vyznieva aj tohtotýždňové vyjadrenie hovorcu ministerstva hospodárstva, že ministerstvo bude “tlačiť“ na znižovanie využívania hnedého uhlia na energetické účely. Žeby hlava aj v tomto prípade nevedela, čo robí chvost?

V súvislosti s predmetným ministrom a jeho rezortom by sme sa mohli baviť aj o rýdzo „ekonomických“ postojoch ministerstva k otázkam cestovného ruchu resp. problematike odpadov a obalov atď. Ale vzhľadom na skutočnosť, že do parlamentných volieb nám ostáva ešte viac než rok, nás aj v tomto smere iste čaká veľa „poučného“.

Ak sa Vám zdajú byť vyššie napísané riadky a citované slová „akési divné“ a viac či menej „schizofrenické “ potom je tu už len jedna rada pána ministra, ktorú pred necelým rokom poskytol redaktorom týždenníka TREND: „Založte si stranu, choďte do politiky, staňte sa ministrom a budete rozhodovať“. No, odmietli by ste to?