Odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/09

I. 

1. Vzhľadom na to, že nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, pripájam podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde svoje odlišné stanovisko. Môj nesúhlas sa týka tak výroku rozhodnutia (nálezu), ako aj jeho odôvodnenia a svoje odlišné stanovisko zdôvodňujem takto: 

2. Som toho názoru, že napadnuté ustanovenia nie sú nesúladné s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, a preto ústavný súd nemal návrhu skupiny poslancov vyhovieť tak, ako som to navrhoval už 11. novembra 2009, keď som predložil plénu nielen uznesenie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, ale aj quasi meritórne uznesenie o jeho odmietnutí.

Väčšina pléna ústavného súdu podľa môjho názoru pri posudzovaní (ne)súladu napadnutých ustanovení (i) nedostatočne vyvážila kolidujúci súkromný záujem s verejným záujmom, (ii) pri posudzovaní interpretácie a aplikácie napadnutých ustanovení nedostatočne a arbitrárne zohľadnila súvisiace právne normy a napokon (iii) neposúdila možnosť ústavne súladnej interpretácie a aplikácie napadnutých ustanovení.

II. Všeobecné východiská

3. V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vystupuje ústavný súd v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd pritom nie je - a to je pre posudzovaný prípad zvlášť podstatné - oprávnený posudzovať vhodnosť či účelnosť právnej normy, lebo táto kompetencia prislúcha vždy len zákonodarcovi, čo treba rešpektovať.
 
4. Výkon vlastníckeho práva nie je absolútnym, neodňateľným a neobmedziteľným právom. Niektoré obmedzenia sú priamo spojené s povahou vlastníckeho práva; ide o tzv. obmedzenie vnútorné, pojmové, imanentné (výkon vlastníckeho práva je obmedzený hlavne tam, kde by spôsobil ujmu práv druhých alebo by bol v rozpore so zákonom chránenými všeobecnými záujmami). Obmedzenie vlastníckeho práva však môže byť aj „vonkajšie“, t. j. také, ktoré nie je pojmovo späté s vlastníckym právom, avšak ktoré je v niektorých prípadoch stanovené pre určitý okruh vecí alebo určitú vec buď priamo zákonom alebo na základe zákona (rozhodnutím správneho orgánu ap.). Základný zámer pre toto obmedzenie vlastníckeho práva je daný opäť právnymi predpismi tvoriacimi ústavný poriadok (čl. 20 ods. 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu), ako aj právny poriadok súkromného a verejného práva, ktoré sledujú dvojitý účel; jednak ochranu jednotlivca (nositeľa subjektívneho práva) a jednak ochranu záujmov celku, či ho už charakterizujeme ako verejný alebo všeobecný záujem, prípadne všeobecné blaho či dobro alebo inak.
 
5. Napadnuté ustanovenia nemožno vykladať izolovane, ale len v kontexte všetkých v odôvodnení nálezu spomenutých právnych predpisov.
 
Podľa ustanovenia § 7a zákona č. 540/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 669/2007 Z. z. na pozemok, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice alebo cesty pre motorové vozidlá, vzniká zo zákona predkupné právo štátu dňom právoplatnosti územného rozhodnutia. Toto zákonné vecné predkupné právo možno expressis verbis charakterizovať ako riadny hmotnoprávny titul stavebníka k pozemku, na ktorom realizuje stavbu rovnako, za aký sa považuje v bežnom stavebnom konaní podľa § 58 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 1 stavebného zákona dohoda o budúcej kúpnej zmluve (porov. § 602 Občianskeho zákonníka).

Opačný záver väčšiny pléna o jeho neexistencii (porovnaj body 52, 62, 64 a 70) argumentujúci len nedostatkom súhlasu vlastníka so zriadením tohto predkupného práva je v rozpore nielen s jeho charakterom, ale aj s rovnocennosťou týchto právnych inštitútov.
 
6. Verejný záujem možno chápať ako opak súkromného záujmu. Kým súkromný záujem je takto spájaný so záujmom konkrétnej osoby, viacerých určených osôb, prípadne konkrétnej skupiny osôb, verejný záujem sa spravidla spája s neurčitým počtom osôb, pričom tieto osoby môžu byť spájané štátnymi, národnými, spoločenskými, morálnymi, ekonomickými, kultúrnymi či inými súvislosťami. Pojem verejný záujem však nemožno vykladať tak, že musí ísť o záujem všetkých osôb spájaných týmito súvislosťami. To, čo sa z pohľadu väčšiny javí ako verejný záujem, z pohľadu osôb, ktorých práva (aj vlastnícke) sú obmedzované v jeho prospech, sa naopak nemusí nevyhnutne javiť (a často sa ani nejaví) ako verejný záujem. Pojem verejný záujem je svojím obsahom obšírny. Z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv vyplýva, že tieto rešpektujú aj všeobecné či jedinečné rozhodnutie zákonodarcu v jeho predstave o tom, čo je vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené, teda okrem prípadu, ak by úsudok zákonodarcu zjavne nemal rozumný základ (napr. Mellacher a ostatní c. Rakúsko, rozhodnutie z 19. decembra 1989, alebo James a ostatní c. Spojené kráľovstvo, rozhodnutie z 21. februára 1986).

7. Podľa môjho názoru nie je sporné, že výstavba diaľnic v úsekoch, ktoré sú uvedené v Prílohe zákona a na ktoré sa v dôsledku tohto vymedzenia vzťahuje celý uvedený zákon, je vo verejnom záujme absolútnej majority občanov Slovenskej republiky. Verejný záujem možno vyvodiť z viacerých cieľov, ktoré zákonodarca, ktorý vzišiel z vôle občanov Slovenskej republiky, sledoval. Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu, verejný záujem spája zákonodarca najmä s ekonomickými, ekologickými a spoločenskými súvislosťami. Diaľničné spojenie Bratislavy a Košíc, ako aj ďalšie diaľnice a rýchlostné komunikácie majú byť podľa zákonodarcu všeobecne (verejne) prospešné tak z ekonomického hľadiska (investície v strednej a východnej časti Slovenskej republiky), ako aj z hľadiska ochrany života a zdravia účastníkov cestnej premávky (zníženie nehodovosti a počtu usmrtených), ale aj ekologického hľadiska (ochrana životného prostredia). K tomu pristupuje aj silný sociálno-ekonomický faktor spojený so zamestnanosťou osôb vyvolanou investíciami v oblastiach s doteraz nadpriemernou nezamestnanosťou a celý rad ďalších faktorov (urbanistické, energetické, finančné či štátnorozpočtové, ale aj obranné či strategické alebo medzinárodnopolitické).
 
Z uvedeného vyplýva záver, že predmetný zákon predstavuje špeciálny právny predpis k stavebnému zákonu a zákonu o pozemných komunikáciách a vzťahuje sa na všetky prioritné diaľnice a rýchlostné komunikácie, ktoré sa majú na Slovensku v najbližšom období (cca horizont 10 rokov) budovať už vo vopred vymedzenej trase týchto líniových stavieb a že z ústavného poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť absolútny zákaz prijímania takýchto jedinečných právnych predpisov.

III. Napadnuté ustanovenia vs. právo vlastniť a pokojne užívať majetok

8. Aj napriek tomu, že väčšina pléna v odôvodnení nálezu uviedla súvisiace právne predpisy (bod 42 odôvodnenia nálezu), pri posudzovaní ich aplikácie v spojení s napadnutými ustanoveniami formálne (až s istým pátosom) absolutizovala právne postavenie vlastníka pozemku v neprospech verejného záujmu.
 
9. Možnosť stavebníka žiadať o stavebné povolenie aj bez existencie vlastníckeho práva, ale s iným vecným právom k pozemku (predkupné právo štátu) nie je nelimitovaná. Naopak, zákonodarca v napadnutých ustanoveniach predpokladá, že stavebník ešte pred podaním žiadosti o stavebné povolenie urobil úkon na jeho získanie. Týmto úkonom môže byť podľa napadnutých ustanovení nielen uzavretie niektorého zo zmluvných typov smerujúcich k získaniu vlastníckeho práva k pozemku, na základe ktorých potom dôjde ku vkladu do katastra nehnuteľností, ale aj príslušná zákonom predpokladaná iniciatíva smerujúca k vyvlastneniu týchto pozemkov.
 
10. Napadnuté ustanovenia preto nemožno vykladať tak, že sa tým ex lege vytvárajú predpoklady na to, aby stavebník mohol pozemok pre účely výstavby diaľnic fakticky a bez právneho dôvodu nielen nerušene spracúvať, ale aj trvalo užívať. Stavebník je totiž povinný žiadať príslušný správny orgán o stavebné povolenie a len na jeho základe môže realizovať výstavbu. Stavebné povolenie ako individuálny právny akt je pritom preskúmateľné v rámci správneho konania a následne aj v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Keďže vo veci ide len o dočasné obmedzenie vlastníckeho práva, z toho pramenia aj súkromnoprávne nároky dotknutého vlastníka proti stavebníkovi na plné odškodnenie za užívanie jeho nehnuteľnosti až do momentu zmeny vlastníckeho práva podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a súvisiacich predpisov (napr. z titulu bezdôvodného obohatenia či náhrady škody ap.), ktoré nie sú namietaným zákonom vylúčené. V tomto smere je teda záver majority pléna ústavného súdu o absencii týchto nárokov ako aj neexistencii hmotnoprávneho titulu k dotknutým pozemkom neobhájiteľný, a teda svojvoľný (bod 80 odôvodnenia nálezu).
  
11. Z kontextu všetkých relevantných zákonných ustanovení totiž vyplýva, že vyvlastnenie pozemkov je síce krajným, ale nevyhnutným a ústavne prípustným dôsledkom postupu stavebníka, priamo predpokladaným napadnutými ustanoveniami. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy, kde sa kúpa či vyvlastnenie pozemkov v zásade realizovala pred stavebným konaním, podľa napadnutých ustanovení právoplatné ukončenie vkladového a vyvlastňovacieho konania nie je podmienkou začatia stavebného konania. To však neznamená, že napadnuté ustanovenia umožňujú, že ku kúpe alebo vyvlastneniu, rešpektujúc ústavné a zákonné predpoklady a podmienky, nedôjde. Navyše aj o vklade alebo vyvlastnení sa rozhoduje v osobitnom správnom konaní so zachovaním individuálnych nástrojov právnej ochrany dotknutého vlastníka tak prostredníctvom opravných prostriedkov s odkladným účinkom v rovine správneho konania, ako aj v rovine súdneho preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, kde účinná právna úprava pripúšťa aj súdny odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu.
 
12. Zo vzájomnej previazanosti napadnutých ustanovení, zákona č. 129/1996 Z. z. a stavebného zákona vyplýva, že zákonodarca štandardne, tak ako dovtedy podľa zákona č. 50/1976 Zb. umožnil, aby stavebník žiadal o vydanie stavebného povolenia aj bez preukázania existencie vlastníckeho práva, ale s preukázaním iného práva k pozemkom, na ktorých sa má diaľnica stavať (§ 7a zákona č. 540/2008 Z. z.), a navyše, ešte stavebníkovi uložil ako prílohu žiadosti o stavebné povolenie predložiť doklady o prísľube vlastnícke práva k pozemku získať, napr. kópie uzavretých kúpnych zmlúv, darovacích zmlúv, zámenných zmlúv, alebo doklad o nemožnosti získať vlastnícke právo alebo iné právo k pozemku zmluvou, čím sa rozumejú najmä doklady o prebiehajúcich dedičských konaniach alebo iných konaniach pred súdmi alebo správnymi orgánmi. Výkladom uvedeného podľa môjho názoru možno dospieť k záveru, že zákonodarca pod uvedené skutočnosti subsumoval aj doklady o prebiehajúcom vyvlastňovacom konaní, prípadne o konaní pred súdom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, kde správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vo vyvlastňovacom konaní a pod.
 
13. Skutočnosť, že väčšina pléna vykladá napadnuté ustanovenia inak (bod 12 a nasl. odôvodnenia nálezu), neznamená, že napadnuté ustanovenia sú nesúladné s ústavou či dodatkovým protokolom. Každý orgán aplikujúci právo (teda aj napadnuté ustanovenia) je povinný rešpektovať ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie všetkých zákonov musí byť v súlade s ústavou. Výklad a uplatňovanie každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, keď právnu normu možno vykladať viacerými protichodnými spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a iný výklad je ústavne nekonformný, neexistuje ústavný dôvod na zrušenie takejto právnej normy a všetky orgány, ktoré vo svojej rozhodovacej činnosti aplikujú túto právnu normu, majú ústavnú povinnosť aplikovať ju v súlade s ústavou (m. m. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 21/08).

14. Na kontrolu ústavnej súladnosti uplatňovania napadnutých ustanovení sú však v prvom rade príslušné všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy), ktoré sú v tomto smere oprávnené preskúmavať právoplatné rozhodnutia orgánov stavebného, či vyvlastňovacieho konania vo fair procese, ktorý namietanou úpravou nebol vôbec dotknutý. Preto možno uzavrieť, že pre samotnú existenciu tohto práva na súdnu ochranu nie je prekážkou aj prijímanie vyvlastňovacích zákonov vo verejnom záujme (porov. Brumarescu v. Rumunsko z 28. októbra 1999 a Papachelas v. Grécko z 25. marca 1999).
 
15. Z konštrukcie napadnutých ustanovení potom podľa môjho názoru vyplýva, že zákonodarca predpokladá súbežný priebeh dvoch právnych procesov (stavebného konania na strane jednej a vkladového alebo vyvlastňovacieho konania na strane druhej), každého vo vlastnom právnom rámci, pričom pripustil, aby stavebné konanie prebehlo ešte pred právoplatným skončením vkladového (záznamového) či vyvlastňovacieho konania, čo je u líniových stavieb nevyhnutné. To však neznamená, že k prevodu či prechodu vlastníckeho práva nedôjde najneskôr do začatia kolaudačného konania, takže opäť úvaha väčšiny pléna o nevyvlastnení (bod 54) či o vyvlastnení de facto (bod 69), alebo výstavbe na pozemku bez titulu (bod 70) je arbitrárna.
 
16. Vyvlastnenie (ak nedôjde k dohode medzi stavebníkom a vlastníkom) za rešpektovania ústavou a dodatkovým protokolom zakotvených garancií, teda podľa napadnutých ustanovení zákonodarca predpokladá paralelne so stavebným konaním. Súčasná právna úprava vyvlastňovacieho konania obsiahnutá v stavebnom zákone (§ 108 a nasl. stavebného zákona) v spojení s úpravou vyvlastnenia v § 8 zákona č. 129/1996 Z. z. a v § 6 zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach rešpektuje všetky ústavou a dodatkovým protokolom ustanovené podmienky vyvlastnenia permanentne platiace na území Slovenskej republiky od roku 1977.
 
17. Vzhľadom na uvedené by podľa môjho názoru bolo možné uvažovať o protiústavnom faktickom stave len v prípade, ak by vo vzťahu ku konkrétnemu vlastníkovi v procese aplikácie týchto právnych noriem došlo k postupu podľa napadnutých ustanovení bez toho, aby súčasne došlo k iniciovaniu vyvlastňovacieho konania a jeho priebehu v zákonom ustanovenom právnom rámci. Takýto stav, ktorý by mohol nadobudnúť intenzitu protiústavnosti, však napadnuté ustanovenia v spojení (najmä) so stavebným zákonom neumožňujú a pri ich ústavne súladnom výklade ani nepredpokladajú. Ak by k nemu napriek tomu došlo, dotknutý vlastník má k dispozícii individuálne nástroje ochrany jeho subjektívneho práva v rovine správneho konania (opravné prostriedky), súdneho konania pred všeobecnými súdmi (žaloba na správny súd a iné nástroje ochrany pred nečinnosťou a/alebo nezákonnosťou podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) či podanie všeobecnej žaloby o náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj v konaní pred ústavným súdom (sťažnosť podľa čl. 127 ústavy). Potenciálna možnosť spočívajúca v konaní orgánov aplikácie a ochrany práva v súvislosti s vyvlastňovaním inak ako ústavou a zákonom predpísaným spôsobom však sama osebe nemôže viesť k záveru o nesúlade napadnutých ustanovení zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu.

IV. K diskriminácii dotknutých vlastníkov

(čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy)

18. Najskôr treba väčšine pléna pripomenúť učebnicovú notorietu, že pozemky nie sú veci určené podľa druhu (genericky), ale sú vždy vecami individuálne (jednotlivo, špecificky) určenými (porov. J. Švestka, J. Dvořák a kol.: Občanské právo hmotné, díl první. Wolters Kluwer 2009, s. 242/243). Individuálne rozlíšenie pozemkov teda môže vychádzať z viacerých typických vlastností pozemkov (druh, poloha, výmera, bonita pôdy, úrodnosť, stupeň zákonnej územnej ochrany, hospodárske využitie alebo iné), pričom nie je sporné, že práve takéto rozlíšenie pozemkov môže viesť (a aj vedie) k osobitným právnym úpravám upravujúcim ich užívanie a nakladanie s nimi.
 
19. Potom aj okruh subjektov dotknutých predmetným zákonom – ide o vlastníctvo pozemkov na trase diaľnic a rýchlostných komunikácií – nie je určený druhovo, ale v zásade individuálne, a to vzhľadom na už vopred vymedzenú trasu tejto líniovej stavby.
 
Ak sa vychádza zo zásady, že nie každé nerovnaké zaobchádzanie so subjektmi (porov. nález ÚS ČSFR z 8. októbra 1992, sp. zn. PL. ÚS 22/92) možno kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti, teda ako protiprávnu diskrimináciu jedných subjektov v porovnaní so subjektmi inými, potom úsudku väčšiny pléna o porušení princípu rovnosti a diskriminácii v tom zmysle, že napadnuté ustanovenia vytvárajú ústavne neakceptovateľnú nerovnosť medzi vlastníkmi pozemkov (bod 58), zjavne chýba rozumný základ, lebo výber pozemkov sa uskutočnil podľa objektivizovaných požiadaviek projektov a stavebnotechnických plánov pre daný typ líniových stavieb a žiadnym spôsobom nebol založený na totožnosti ani na žiadnom inom charakteristickom znaku podľa predpokladov čl. 12 ústavy či čl. 14 dohovoru.
 
20. Rozdiel spočívajúci v časovom rozlíšení vyvlastnenia a poskytnutia primeranej náhrady v kontexte špecifickej odlišnosti týchto pozemkov danej osobitnou polohou a celospoločenským významom vychádzajúcim z verejného záujmu na urýchlenej výstavbe diaľnic na nich nemožno tiež podľa môjho názoru považovať za rozporný s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy. Takáto nerovnosť postavenia rôznych vlastníkov individuálne odlíšených vecí spočívajúca v konečnom dôsledku v časovom rozlíšení vyvlastnenia a neskoršom poskytnutí náhrady je rozumne zdôvodnená, sleduje legitímny cieľ daný verejným (dokonca existenčným) záujmom Slovenskej republiky na urýchlenej výstavbe najpotrebnejších diaľnic a rýchlostných komunikácií, takže je aj akceptovateľná.

K náhrade pri zavŕšení vyvlastňovacieho konania vždy totiž dôjde, a tak sa ňou aj kompenzujú obmedzenia spôsobené individuálnym vlastníkom pozemkov pred ich vyvlastnením. Dosiahnutie legitímneho cieľa nepočíta s návratom do pôvodného stavu, ale naopak s vyvlastnením pozemku, na ktorom bude diaľnica stáť. Potom zásah do pozemku pred jeho vyvlastnením z pohľadu vlastníka je primeraným spôsobom naplnenia legitímneho cieľa kompenzovaného vyššou než primeranou náhradou za vyvlastnenie.

V tejto súvislosti považujem za dôležité poukázať tiež na účelový spôsob práce s právnymi názormi vyslovenými v iných rozhodnutiach v texte väčšinového stanoviska, ktoré sa vyslovili v skutkovo absolútne odlišných prípadoch (ide napr. o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 150/2009 či rozhodnutie ESĽP vo veci Sporrong a spol. v. Švédsko ap.), takže neboli pre túto vec určujúce.

V. K proporcionalite medzi cieľom a prostriedkami

(čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy)

21. Pri obmedzovaní vlastníckeho práva sa čl. 13 ods. 4 ústavy nemôže interpretovať a aplikovať izolovane, ale v spojení s ústavnými podmienkami vyvlastnenia a núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Z uvedeného možno vyvodiť, že obmedzenie vlastníckeho práva (o čo ide v prerokúvanej veci) možno považovať za ústavne prípustné, ak dbá na podstatu a zmysel vlastníckeho práva, sleduje ustanovený cieľ a rešpektuje ústavné kautely možného vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva.
 
22. Štátna moc - vo vzťahu k normatívnym aktom osobitne potom moc zákonodarná - je vo svojej činnosti vedená príkazom proporcionality (primeranosti) a zákazom legislatívnej svojvôle. V pochybnostiach o ústavnosti právneho predpisu preto ústavný súd posudzuje účel (cieľ) takého zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom, pričom meradlom pre toto posúdenie je zásada primeranosti, ktorá sa prejavuje zákazom nadmernosti zásahu do práv a slobôd.
 
23. Týmto úvahám celkom zodpovedá prieskum ústavnosti zákona v troch metodologických krokoch. Prvým je jeho hodnotenie z hľadiska vhodnosti, ktorého obsahom je posúdenie zvoleného normatívneho prostriedku z pohľadu možného naplnenia sledovaného účelu. Len ak nie je daný normatívny prostriedok spôsobilý dosiahnuť sledovaného účelu, ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle, ktorý sa považuje za rozporný s princípom právneho štátu. Druhým krokom uplatnenia princípu proporcionality je posúdenie zákona z hľadiska potrebnosti, ktoré sleduje analýzu plurality možných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k zamýšľanému účelu a ich subsidiaritu z hľadiska obmedzenia ústavou chránenej hodnoty - základného práva alebo verejného statku. Tretím krokom je metodologické zvažovanie týchto v kolízii stojacich ústavných hodnôt, a to na báze zvažovania argumentov:

(i) empirických - zvažuje sa faktická závažnosť daného javu (skúsenostné hľadisko nám hovorí o podstatne menšom počte usmrtených a zranených v dôsledku nehôd na diaľniciach oproti bežným komunikáciám, o kladnom rozhodovaní sa potenciálnych investorov o lokalizácii svojho podniku v okolí vybudovanej diaľničnej infraštruktúry a pod.),

(ii) systémových - ktoré zvažujú základné práva a slobody v celom ich systéme a v súvislosti s dotknutým záujmom (napr. požiadavka na ochranu života a zdravia, ktoré taktiež požívajú ústavnú ochranu podľa čl. 15 ods. 1 a čl. 40 ústavy v kontexte s požiadavkou na ochranu vlastníckeho práva) a

(iii) kontextových - posudzujú sa negatívne dopady uprednostnenia jedného záujmu pred druhým.

24. Ústavou zakotvený princíp proporcionality teda pripúšťa zásah do základných práv a slobôd za predpokladu, že to ústava vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode umožňuje, takýto zásah sleduje legitímny ustanovený cieľ, miera tohto zásahu neprekračuje odôvodnené a rozumné hranice, pričom takýto zásah musí prihliadať na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva alebo slobody. Ústavodarcom použitý termín ,,musí dbať na ich podstatu a zmysel“ však nemožno vykladať tak, že ,,nesmie ísť o zásah do podstaty základného práva“. Pripustenie takéhoto pohľadu na vec v zmysle väčšinového rozhodnutia by totiž ad absurdum viedlo vo vzťahu k vlastníckemu právu k záveru, že vyvlastnenie, ktoré predstavuje „absolútny zásah do podstaty vlastníckeho práva“, nie je ústavne vôbec akceptovateľné, pričom takýto pohľad na vec je v priamom rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy či čl. 1 ods. 1 dohovoru.
 
25. Podstata vlastníckeho práva ako najsilnejšieho vecného práva [čo sa prejavuje aj v tom, že ako jediné z vecných práv (iura in rem) podlieha ústavnej ochrane] spočíva v tom, že pôsobí voči všetkým (erga omnes) a vlastník je v medziach zákona oprávnený vykonávať všetky čiastkové práva tvoriace obsah vlastníckeho práva; jeho obsah je však zložený aj zo záväzkov vlastníka voči všetkým (erga omnes) vyplývajúcich z príkazov verejného záujmu. Ak sa vlastnícke právo konkrétneho vlastníka veci dostane do konfliktu s verejným záujmom, môže ísť o jeden z predpokladov pre vyvlastnenie (pozbavenie) či nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Konflikt verejného záujmu a súkromného záujmu sa v právnom štáte rieši požiadavkou na spravodlivú rovnováhu medzi nimi, v zmysle ktorej súkromný záujem nesmie byť neprimerane a nadmerne obmedzený kvôli verejnému záujmu a naopak. Z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv totiž vyplýva, že každý zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného záujmu a požiadavkami ochrany základných práv a slobôd jednotlivca (napr. Sporrong a Lönnroth c. Švédsko, rozhodnutie z 23. septembra 1982 alebo Papachelas c. Grécko, rozsudok z 25. marca 1999, či Pasculli c. Taliansko zo 17. mája 2005).
 
26. Väčšina pléna síce problematiku konfliktu verejného záujmu so súkromným záujmom v odôvodnení nálezu načrtla (bod 46 odôvodnenia nálezu), v ďalšom ho však poprela, keď dogmaticky zotrvala na princípe absolútnej prednosti súkromného záujmu. Tento názor však podľa môjho názoru ostro vybočuje z kontinentálnej právnej kultúry (porov. napr. rozhodnutia Ústavného tribunálu Poľskej republiky sp. zn. K 25/02, K 20/02 a pod.).
 
27. Na jednej strane vyvažovania kolidujúcich záujmov je totiž vlastnícke právo dotknutého vlastníka. Vlastnícke právo po období kolektívneho vlastníctva a útlmu ochrany súkromného vlastníctva zažilo istú renesanciu zakotvením medzi základné ľudské práva s tomu zodpovedajúcim stupňom ústavnej ochrany. Rovnako tak na európskej úrovni patrí vlastnícke právo do katalógu osobitne chránených ľudských práv. Vlastník veci je jej pánom a nielen štát prostredníctvom orgánov štátnej moci, ale aj nadštátne súdne autority garantujú vlastníkovi ochranu pri realizácii čiastkových oprávnení tvoriacich obsah jeho vlastníckeho práva. Ani ústava a ani dohovor však vlastnícke právo neabsolutizujú v tom smere, že by vylučovali akékoľvek zásahy do tohto práva (porov. rozh. Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995 a pod.).
 
28. Tak ústava, ako aj dohovor pripúšťajú zásahy do vlastníckeho práva v prípade, že to vyžaduje verejný záujem, ktorý však musí byť nielen daný, ale aj preukázaný (objektivizovaný) a v okolnostiach prípadu spôsobilý byť nadradený súkromnému záujmu dotknutých vlastníkov. Podľa môjho názoru v posudzovanom prípade nemôžu byť žiadne pochybnosti o danosti a preukaznosti verejného záujmu na urýchlenej výstavbe napadnutým zákonom určených trás diaľnic. Zodpovedať teda treba len otázku jeho spôsobilosti byť nadradený súkromnému záujmu dotknutých vlastníkov. Z tohto pohľadu, keďže najmä:

• urýchlená výstavba diaľnic a ich následná prevádzka má (empiricky) podstatný a pozitívny vplyv na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, a tým priamo aj na ochranu života a zdravia nielen vlastnícky dotknutých osôb, ale celej spoločnosti, lebo tieto hodnoty rovnako požívajú ústavnú ochranu, ako vlastnícke právo,
• urýchlená výstavba diaľnic a ich následná prevádzka má (empiricky) podstatný pozitívny vplyv na životné prostredie a na rozvoj hospodárskej činnosti v oblastiach s dostupnou diaľničnou infraštruktúrou, s čím sú spojené aj priame sociálne dopady na obyvateľstvo dotknutých regiónov (priama tvorba nových pracovných miest, otvorenie nových podnikateľských možností pre už etablovaných podnikateľov, rozvoj cestovného ruchu a pod.), a jednou z úloh štátu založeného na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1 ústavy) je aj vytváranie kvalitatívne obdobných príležitostí pre život a prácu vo všetkých regiónoch štátu,
• je zrejmý majoritný záujem absolútnej väčšiny občanov (ale aj právnických osôb) na urýchlenej výstavbe diaľnic, popri ktorom predstavuje počet osôb, ktoré odmietajú výkup pozemkov (stavieb) pre účely ich výstavby, minimálne percento, pričom historické skúsenosti v Slovenskej republike hovoria aj o zneužívaní situácie dotknutých vlastníkov nie v snahe brániť svoje vlastnícke práva, ale naopak v snahe dosiahnuť čo najväčšie materiálne výhody pri vyvlastňovaní (čoho dôkazom je podľa môjho názoru aj správanie sa dotknutých vlastníkov popísané v bodoch 16 a 17 odôvodnenia nálezu), potom 

konštatujem, že zákonodarca neprekročil napadnutými ustanoveniami rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom a zásah do vlastníckeho práva vo verejnom záujme je v prípade napadnutých ustanovení spôsobilý byť nadradený súkromnému záujmu dotknutých vlastníkov a takto aj primeraný sledovanému cieľu, čiže podľa môjho názoru predmetný zákon sa začleňuje do usporiadanej štruktúry právnych predpisov demokratického a právneho štátu.

VI.

29. Vychádzajúc z ústavných kautel prípustnosti obmedzenia základných práv a slobôd som toho názoru, že napadnuté ustanovenia v kontexte s ostatnými právnymi normami upravujúcimi územné, stavebné, kolaudačné a vyvlastňovacie konanie nie sú v nesúlade s ústavou a dodatkovým protokolom. Napadnuté ustanovenia zákonnou formou zasahujú do vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov, činia tak však v súlade s ústavou, sledujúc legitímny cieľ daný verejným záujmom na urýchlenej výstavbe diaľnic, nemožno ich považovať za zjavne nerozumné alebo neodôvodnené a napriek tomu, že zasahujú do podstaty vlastníckeho práva, robia tak v priamej súvislosti s následným trvalým získaním vlastníckeho práva v prospech stavebníka buď na základe dohody s dotknutým vlastníkom či iného hmotnoprávneho titulu, alebo v krajnom prípade proti jeho vôli vo vyvlastňovacom konaní s nadštandardnou náhradou za ich vyvlastnenie, ktorá je podstatne vyššia než ich trhová cena (1,2 násobok všeobecnej ceny určenej znaleckým posudkom). Tým je zároveň nastolená spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom na výstavbe diaľnic a požiadavkou na ochranu vlastníckeho práva dotknutých vlastníkov, ktorá dáva vlastníkovi reálnu možnosť nadobudnúť veci (pozemky), ktoré vo verejnom záujme „stratil“, alebo chápajúc širšie, takú spravodlivú rovnováhu, ktorá umožní vyvlastnenému nadobudnúť späť svoje majetkové pomery, aké mal pred vyvlastnením (dokonca vyššie). 
 
30. Naostatok podľa môjho názoru namietané ustanovenia prima facie bez ďalšieho nevykazujú a ani nemôžu vykazovať znaky protiústavnosti; tie potom môžu byť dané len „konkrétnymi okolnosťami“ posudzovanej veci, ktoré sa však riešia individuálnymi prostriedkami ochrany práva tak, ako som to už načrtol.
 
31. Za daného stavu veci som dospel k záveru, že navrhovateľ nepredložil také argumenty, ktoré by odôvodňovali záver, že napadnuté ustanovenia sú protiústavné, a preto návrhu nemalo byť vyhovené.
   
V Košiciach 26. januára 2011