Podľa vlády je stavebný zákon v rozpore s Ústavou

Z prednovembrového obdobia pochádza nemálo zákonov, ktoré sú účinné dodnes. Jedným z nich je Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1976. Zákon so svojimi vyhláškami vyhovoval spoločenským pomerom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, a preto v týchto rokoch ani nebola potrebná jeho zmena.

Po zmene politického režimu po novembri 1989 zákon vyžadoval niekoľko noviel. Nasledujúce novely riešili čiastkový nesúlad zákona s novými ústavnými a spoločenskými pomermi. Napriek nim však zákon ako celok svojimi cieľmi a konštrukciou už nevyhovuje terajšej situácii.

Vláda Slovenskej republiky preto pripravila v roku 1998 návrh nového zákona. V duchu prispôsobenia zákona súčasnej situácii a jeho uvedenia do súladu s Ústavou, boli pripravené zásady zákona o územnom plánovaní a zásady zákona o stavebnom poriadku, ktoré však po pripomienkovom konaní už neboli ďalej prerokované vzhľadom na zmenu rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a na nové legislatívne pravidlá. Dôvodová správa podáva jeden z kvalifikovaných pohľadov, v čom je súčasný stavebný zákon nevhodný a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Pre záujemcov je k dispozícii úplný text znenia Dôvodovej správy Návrhu zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. V stručnosti, čo sa píše v dôvodovej správe okrem iného o problematike vyvlastňovania?

Základom teraz platnej právnej úpravy územného plánovania a stavebného poriadku je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). K nemu boli vydané vykonávacie predpisy - vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj, a neskôr aj ďalšie.

Uvedené právne predpisy zavŕšili dovtedajší vývin práva v tejto oblasti spoločenských vzťahov v duchu idey zavŕšenia víťazstva socializmu. Nosnými cieľmi tejto právnej úpravy boli

• nerozlišovanie medzi súkromnoprávnou a verejnoprávnou sférou,
• uprednostňovanie celospoločenských záujmov pred skupinovými a individuálnymi záujmami, najmä uprednostňovanie spoločenského vlastníctva pred súkromným vlastníctvom pozemkov a stavieb, vyvlastňovaním stavebných pozemkov,
• koncipovanie všetkých činností v územnom plánovaní a vo výstavbe ako úlohy štátu a jeho orgánov a organizácií, pričom postavenie občana a tzv. nesocialistických organizácií bolo trpné a okrajové, plne závislé od vôle a povoľovania štátnych orgánov.

Zákon č. 50/1976 Zb. so svojimi vyhláškami zavŕšil koncentráciu a centralizáciu územného plánovania a stavebného poriadku a potláčania súkromnoprávnej povahy práva na zhotovenie stavby, ktorá postupovala po Februári 1948.

Jeho celková koncepcia aj po čiastkových úpravách nedostatočne zohľadňuje okrem iného aj:

• výnimočnosť inštitúcie vyvlastňovania a primeranosti náhrady za obmedzenie alebo odňatie vlastníckeho práva,
• zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva.

Ani opakované novely a zrušenie viacerých vyhlášok a novela zostávajúcich nemôžu zabezpečiť právnu úpravu územného plánovania koncepčne zodpovedajúcu terajším ústavným a politickým pomerom v Slovenskej republike. Preto sa ukázala potreba úplne novej právnej úpravy územného plánovania a stavebného poriadku.

Nový, navrhovaný zákon z hľadiska rozsahu reglementovaných právnych vzťahov nezužuje, ani nerozširuje medze doterajšej právnej úpravy. Ide teda naďalej o právnu úpravu územného plánovania a stavebných právnych predpisov, vrátane úpravy pravidiel vyvlastňovania na účely zhotovenia stavby alebo ochranného pásma stavby.

Návrh zákona je vedený okrem iného aj týmito cieľmi:

• rovnosťou všetkých vlastníkov a jednotou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
• zúžením priestoru na obmedzenie alebo odňatie vlastníckeho práva iba na celospoločensky a regionálne nevyhnutné prípady v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy,
• minimalizáciou verejnoprávnych zásahov do súkromného práva,
• odčlenením hmotnoprávnych ustanovení od procesnoprávnych ustanovení (stavebných konaní).

Navrhovaný zákon sleduje súlad právnej úpravy s Ústavou Slovenskej republiky, a to aj

• pri úprave vyvlastnenia a núteného obmedzenia vlastníctva pozemku a stavby s čl. 20 ods. 4.

Európsky dohovor o ľudských právach v časti týkajúcej sa držby majetku a ochrany tejto držby už v zásadných črtách bol prevzatý do Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovaný zákon je koncepčne odlišný od platnej úpravy o.i. aj v tom, že právo zhotoviť stavbu chápe ako prirodzené právo vlastníka pozemku, ktoré môže byť obmedzené iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnom rozsahu a za primeranú náhradu. Úprava obmedzenia vlastníckeho práva alebo jeho odňatie (vyvlastnenie) je podstatne zúženejšia z hľadiska dôvodov a sťaženejšia z hľadiska procedúry v porovnaní s teraz platným zákonom č.50/1976 Zb. Rovnako primeranosť náhrady sa už neodvíja od vyhlášky ministerstva, ale od dohody vyvlastneného a vyvlastniteľa s kompetenciou súdu rozhodovať spornú výšku náhrady.

V § 36 navrhovaného zákona sa podstatne redukujú dôvody, pre ktoré možno pozemok alebo stavbu vyvlastniť. Vyvlastňovanie stavieb a pozemkov na ich zhotovenie nie je v súlade s právami vlastníkov pozemkov a stavieb, ako ich možno chápať v Európskom dohovore o ľudských právach a v čl. 20 ods. 4 Ústavy.

Nepreberá sa oprávnenie stavebného úradu povoliť použiť cudzí pozemok na zriadenie staveniska. Takéto oprávnenie nemá oporu v ústave (čl. 20 Ústavy).

Toľko výťah z dôvodovej správy k návrhu vládneho zákona. Z paragrafovaného znenia návrhu zákona vyplýva, že výška finančnej náhrady za vyvlastnený majetok je určená dohodou medzi vyvlastniteľom a vyvlastneným. Ak nedôjde k dohode, o rozdiele medzi návrhmi jednej a druhej strany rozhodne súd. To by malo zabezpečiť, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.