Podvodníci, úplatkári, klamári. Teda my

Prečo nám pripadá normálne správať sa nemorálne a ako sa preto nedostať do pekla.

Cez nemocničné parkovisko kráča sekretárka pána primára. Drží v ruke papierové dosky, v akých sa archivuje zdravotná dokumentácia. Odomkne si auto pána primára, nasadne doň. Zatvorí dvere. Po niekoľkých sekundách z auta vyjde. Už bez dokumentácie.

Chodí takto s vecami do auta často. Nezúčastnený pozorovateľ by skonštatoval, že je celkom normálne, ak sekretárka zanesie primárovi do auta zdravotné záznamy pacienta, asi si ich bude po nociach študovať, je to uznávaný odborník, nosí si prácu aj domov. Lenže keby ste vzápätí prezreli auto zvnútra, nič by ste tam nenašli. Dosky sú totiž v úkryte pod sedadlom šoféra. A sú plné bankoviek.

Sú neprakticky hrubé, pretože tí neschopní pacienti sa skladajú azda po dvadsiatich eurách po všetkých príbuzenských čertoch, aby mala ich mama alebo otec na operáciu. A potom s tým má pán primár problémy. Ako tie peniaze dostať z nemocnice, aby naňho všetci nečumeli.

Toľko legenda o jednom slávnom primárovi. Mávla som nad ňou rukou, lebo veď klebetí sa všeličo a neprajníkov môže mať každý. Na hodnovernosti nabral tento príbeh v okamihu, keď pán primár zachránil život dieťaťu našich známych. Ale ešte predtým si od tých nešťastných vydesených rodičov vypýtal štyritisíc eur.

Nedám, teda zomriem a iné pravdy

Na každú sviňu sa niekde varí voda, hovorieval môj starý otec. Otázkou je, čo sa stane, ak to napríklad na tohto konkrétneho odborníka praskne. Jeho kauza sa prevalí médiami, primár prestane operovať a tí, ktorí to robia podobne ako on, budú vedieť, že z toho musia najbližšie vynechať sekretárku a skrýšu pod sedadlom a robiť to rafinovanejšie. A všetci tí čestní a nepodplatitelní lekári sa budú cítiť ešte horšie, lebo primárova špina uľpie aj na nich a oni budú musieť čeliť vnucovaným peniazom ešte viac než doteraz, lebo veď „aha, všetci berú“.

Jeden spriatelený doktor hovorí, že najťažšou časťou jeho práce je brániť sa všetkým tým upoteným bankovkám schovaným v dlani, ktoré mu silou-mocou chcú šupnúť do vrecka plášťa staručké pacientky. Utekať za pacientmi s obálkami „zabudnutými“ na vyšetrovacom stole. Presvedčiť chorých ľudí, že pre nich urobí všetko, čo sa bude dať, hoci od nich nič nevezme.

A napriek všetkej jeho snahe a železným morálnym zásadám sa mu stáva, že na konci ordinačných hodín vystrie pod stolom nohy a narazí do fliaš, ktoré mu tam v nestráženej chvíli pacienti nechali. Lebo veď každý berie.

Iný lekár sa nedávno stal primárom oddelenia po dlhoročnom primárovi odchádzajúcom do dôchodku. Prevzal jeho kompetencie aj kanceláriu a tam, v nábytkovej stene z hlbokých sedemdesiatych rokov, našiel ako fosílie v skrinkách nadžgané dávno spráchnivené bonboniéry a fľaše alkoholu. „Čo som mal robiť?“ krčil plecami bývalý primár. „Tvrdé nepijem a čokoládu nejem a časom mi bolo trápne stále to rozdávať. Zbytočne som hovoril, že nenoste mi to, nechcem to. Nosili, aj keď som nechcel.“

Je za tým prebujneným obálkovým a fľaškovým mechanizmom starodávny podvedomý strach, že ak nedáme obetu bohom, ak nezabijeme jahňa na obetnom oltári, priazeň bohov sa od nás odvráti a potrestajú nás chorobou a smrťou? A koho iného než bohov nám pripomínajú ľudia v bielych plášťoch?

Nuž, zdá sa, že podstata je celkom inde.

Oxfordský experiment a štátni úradníci

Do malého obchodu so zmiešaným tovarom v rázovitej slovenskej dedine prišla pani a kúpila si kotlík. Nech je v čom variť guláš na rodinných zrazoch. Keď šla platiť, spýtala sa majiteľky obchodu, či jej na účtenku môže napísať, že kancelárske potreby. Lebo manžel má malú firmu a aby si ten kotol premenovaný na kancelárske potreby mohol dať do nákladov.

„S radosťou,“ povedala obchodníčka. „Čím menšie dane odvedieme, tým menej toho tí hajzli môžu rozkradnúť. Ja som bola tá najpoctivejšia žena na svete, ale toto s tým Bašternákom ma prefackalo. Ja som slušná, pracovitá a uskromňujem sa, aby to hentí mohli beztrestne roztočiť?“ A napísala na účet kancelárske potreby. Lebo odkiaľ smrdí ryba? Od hlavy.

Ako funguje sklon ľudí podvádzať a správať sa nemorálne, skúmali nedávno dva tímy ekonómov. Prvý experiment prebehol na indických univerzitných študentoch.

Každý z nich bol sám zatvorený v kóji, mal 42-krát hodiť kockou a zapísať na papier výsledky. Študentom dopredu povedali, že čím vyšší súčet im vyjde, tým vyššia bude ich finančná odmena. Väčšina z nich podvádzala len trochu, no boli aj takí, ktorí podvádzali absolútne bezostyšne a boli schopní tvrdiť, že im padali stále iba šestky.

Remy Hanna a Shing-Yi Wang – výskumníčky, ktoré tento experiment viedli, potom urobili so študentmi rozhovory týkajúce sa ich životných plánov. Väčšina tých najviac podvádzajúcich študentov sa plánovala uplatniť v štátnej správe.

Prekvapuje vás to?

Ten istý experiment zopakovali britské ekonómky Abigail Barr a Danila Serra na Oxforde. Zúčastnili sa na ňom študenti zo 40 krajín. Aj tu sa objavili študenti, ktorí podvádzali trochu, takí, ktorí podvádzali veľmi, aj takí, ktorí nepodvádzali. Zaujímavé bolo zistenie, že najviac podvádzali tí, ktorí pochádzali z krajín s najväčšou korupciou.

Nie že by sa boli narodili s vadou charakteru. Iba vyrástli v prostredí, v ktorom sú úplatkárstvo a klientelizmus také rozšírené, že sú brané ako samozrejmosť.

Kultúrna podmienenosť tendencie k podvodu sa prejavila aj v tom, že čím dlhšie žili študenti zo skorumpovaných krajín v Británii, tým viac klesala ich pripravenosť robiť podvody.

Kam smerujem? Nuž len tam, že čím viac vidíme všetci my, obyvatelia tejto krajiny, že sa niekomu prepečie jeden podvod za druhým, tým viac ľudí si posúva svoje vnútorné morálne normy. Čím viac čítame o predražených cétečkách a machináciách s nadmerným odpočtom DPH, tým viac nás láka predbiehať v rade, kradnúť, podvádzať, klamať. Lebo to tak všetci robia. A my máme sklon prispôsobiť sa okoliu.

Nezvyknem sa vydať napospas marazmu s tým, že je všetko čoraz horšie a rútime sa do pekla. Verím v to, že každý jeden človek môže žiť čestne a šíriť dobro, lebo každý z nás je príkladom pre niekoho ďalšieho.

No keď som v spoločnosti priateľov povedala, že veď každý môže sám za seba urobiť voľbu, či prispeje k chodu mašinérie, s ktorou nesúhlasí a dá alebo bude požadovať úplatok, alebo sa bude usilovať o neoprávnenú výhodu, dostala som otázku, či už niekedy bol v stávke život môjho dieťaťa, pričom ho mal v rukách nejaký ten pán primár s autom plným peňazí. Nuž, nebol a ďakujem bohu každý deň, že nebol.

Rovnako si uvedomujem, že som nikdy nebola vystavená skutočnému pokušeniu, ktoré by preverilo moju morálnu integritu.

Magický dvanásťnásobok

Viete, koľko zarobíte za rok? Vynásobte si to číslo dvanástimi a máte sumu, za ktorú vraj urobíte čokoľvek. Aspoň to tvrdia vedci. Dvanásťnásobok ročného príjmu je vraj hranica, pri ktorej vraj odolá skutočne málokto. Za toľko si vraj možno kúpiť človeka. Jeho svedomie. A je toľko ľudí, ktorí sú omnoho lacnejší.

Svetlo na konci tunela sa pre mňa objavilo v knihe Dana Arielyho Ako klameme. Urobil pokus s dvoma skupinami dobrovoľníkov, pri ktorom mali riešiť zložité matematické úlohy, no mali možnosť podvádzať. Jednu skupinu na začiatku pokusu požiadal, aby napísali na papier Desatoro.

Zistil, že v tejto skupine nepodvádzal nikto, hoci mnohí si ani na všetky prikázania nespomenuli. Rovnako zafungovala aj prísaha na Bibliu, dokonca aj u ateistov. Ariely sa rozhodol obísť Boha a spoľahnúť sa na všeobecné morálne princípy.

Na MIT a Yalovej univerzite dal polovici študentov pred experimentom podpísať vyhlásenie: „Som si vedomý, že tento experiment sa riadi etickým kódexom MIT/Yalovej univerzity." Tí študenti, ktorí toto vyhlásenie podpísali, v experimente – na rozdiel od svojich nepodpisujúcich kolegov – vôbec nepodvádzali a to napriek tomu, že nič také ako etický kódex MIT a Yalovej univerzity neexistuje.

Naša ochota podvádzať je zjavne menšia, ak nám niekto pripomenie etické normy. Každý z nás totiž vie, čo je správne. Vnútorne chceme, aby sme sa nemuseli hanbiť za spôsob, akým sme dosiahli to, čo sme dosiahli. Chceme sa viac podobať tomu slušnému človeku, ktorého máme v sebe, než Ladislavovi Bašternákovi. Každý deň si teda treba toho slušného človeka v nás pripomenúť. Kým tam je.