Lakomé koľajnice

Nečakané zaklopanie na dvere môže niekedy zmeniť život k horšiemu. Najmä ak za nimi stojí štátny úradník s vyvlastňovacím rozhodnutím v ruke. Ako? Obyvatelia Šenkvíc majú napríklad za svoje pozemky dostať „socialistických“ pár korún!

Pri vyvlastňovaní môžete prísť o majetok zo dňa na deň

Nečakané zaklopanie na dvere môže niekedy zmeniť život k horšiemu. Najmä ak za nimi stojí štátny úradník s vyvlastňovacím rozhodnutím v ruke. Ako?Obyvatelia Šenkvíc majú napríklad za svoje pozemky dostať „socialistických“ pár korún!

Ešte pred troma mesiacmi sa obyvatelia Modranskej ulice v Šenkviciach pozerali z okien domov na vlastné záhrady a vinohrady. Dnes im lukratívne pozemky brázdia stavebné mechanizmy, záhrady preťal mohutný násyp. Vlaky premávajúce pod oknami nepotešia nikoho, no Šenkvičania verejný záujem zmodernizovať trať a zrýchliť spojenie medzi Bratislavou a Modrou pochopili. Predaju pozemkov železniciam sa nebránili, chceli však za ne adekvátnu náhradu. Vtedy narazila kosa na kameň. Za vyvlastnený majetok im chce štát dať smiešnu náhradu podľa oceňovacej vyhlášky z roku 1991.

Citujme ústavu: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ (Článok 20, odsek 4 Ústavy SR.) Primeranú náhradu si však štátni úradníci vysvetľujú po svojom. Na Slovensku sa aj v treťom tisícročí vyvlastňuje, tak ako za hlbokého socializmu. Dokedy?

Čudná návšteva

Boj Šenkvičanov o ústavné práva sa začal pred rokom a pol. „Zástupcovia železníc mi zaklopali večer na dvere a podstrčili papier, nech ho podpíšem. Že tak už urobili všetci susedia,“ spomína Božena Marková. Dnes je rada, že neuverila klamstvám. „Za štvorcový meter nám ponúkli najviac sedemdesiat korún. Vyhrážali sa, že kto nepristúpi na zmluvu, nedostane neskôr nič,“ sťažuje sa. Vyberá miestne noviny s názvom Šenkvičan, v ktorých obecný úrad predáva pozemky po tisíc korún, a kýve hlavou: „Niečo tu predsa nesedí.“

Niektorí občania zastrašovaniu podľahli a absurdnú ponuku prijali. Siedmi majitelia pozemkov sa však rozhodli vzdorovať arogancii štátnej moci a bojovať za svoje zákonné práva. „Veď len úroda zo zničených záhrad má väčšiu hodnotu ako to, čo nám za pozemky ponúkajú železnice,“ pohoršene tvrdí Augustín Novák, jeden z vyvlastnených Šenkvičanov. V územnom pláne obce sa pozemky neďaleko starej železničnej trate klasifikovali ako vhodné na bytovú výstavbu. Nové koľajnice odrežú z pôdy, ktorá sa v budúcnosti mohla zmeniť na lukratívne stavebné parcely. „Každému z nás berú vyše tisíc štvorcových metrov, preto nás to tak trápi. Neskôr sme mohli deťom pristaviť dom,“ uvažuje Kamil Kukumberg, ktorému hlinený násyp zhltol tretinu starostlivo pestovaného vinohradu. Ľudia mali v záhradách kanalizáciu, zavlažovanie, vykopané studne. To všetko stálo peniaze a nechcú o ne len tak ľahko prísť.

Nerovný boj

Pre zúfalých obyvateľov Šenkvíc sa začali mesiace blúdenia labyrintom slovenských zákonov. Siedmi majitelia sa proti rozhodnutiu okresného úradu o nespravodlivom vyvlastnení odvolali a svojich práv sa opakovane pokúšali domôcť na krajskom súde. Boj s valcom štátnej byrokracie a vplyvnou spoločnosťou bol nerovný. „Po vyvlastňovacom rozhodnutí železniciam zapísali na pezinskom katastrálnom úrade pozemky zo dňa na deň. Keď súd rozhodnutie zrušil a chceli sme ich zapísať späť, úradníci na katastri sa ohradili, že na to majú šesťdesiat dní,“ upozorňuje na nerovnaký meter Silvia Jakubcová, právna zástupkyňa postihnutých Šenkvičanov. Postihnutých mrzí, že sa im chrbtom postavila aj správa obce. „Starostka protizákonne podpísala povolenie na výrub stromov na našich pozemkoch,“ sťažuje si Kamil Kukumberg. So zaváhaním sa svojsky vyrovnali aj susedia, ktorí na nespravodlivé vyvlastnenie pristúpili. „Statočných“ so závisťou obviňujú z chamtivosti.

Buldozérmi na papriku

Dlhý čas sa kauza vláčila len po úradoch. V júni tohto roku však nabrala na dramatickosti. Robotníci s ochrankou za chrbtom prestrihli ploty a násilne vnikli na pozemky. Oháňali sa listom vlastníka, vyvlastnenie však v tom čase ešte nebolo právoplatné. Po príchode polície odišli. Nie nadlho. „Na druhý deň sa nám do záhrad vyrútil celý autobus bodyguardov a právnikov. Ak by neprišla televízia, možno by nás aj zbili,“ vybavuje si ponižujúcu situáciu Augustín Novák. Jeden z jeho susedov dostal pri pohľade na spustošenú záhradu mozgovú porážku. „Pohrozili nám, že budeme musieť zaplatiť za prestoje aj SBS-ku. Zastrašovaniu sme podľahli. Dohodli sme sa, že začnú výstavbu, uhradia nám straty za úrodu a súbežne bude pokračovať súdne konanie o náhrade majetku,“ Kamil Kukumberg priznáva bezmocnosť.

Nádej, či falošná náplasť?

Obavy Šenkvičanov, že keď železnice dosiahnu svoje, problémy vyvlastnených nebudú nikoho zaujímať, sa naplnili. Kauza už tri mesiace leží na krajskom súde. Zatiaľ čo železničný násyp v záhradách zo dňa na deň rastie, Šenkvičania s vierou čakajú na spravodlivé rozuzlenie. Ich nádej vzrástla po tom, ako parlament nedávno schválil novelu stavebného zákona, ktorá nahradzuje vyhláškové ceny pri vyvlastňovaní trhovými cenami. Platiť by mala od 1. novembra. „Novela však jasne nedefinuje, podľa čoho má súdny znalec trhovú cenu určiť. Pokojne sa môže stať, že sa cestičkami v legislatívnom chaose dostane opäť k starým vyhláškovým cenám,“ Silvia Jakubcová vysvetľuje patovú situáciu. Dúfa, že krajský súd buď zruší vyvlastňovacie rozhodnutie, alebo kauzu posunie na ústavný súd. Ak sa jej nepodarí spravodlivo odškodniť svojich klientov na Slovensku, je rozhodnutá domáhať sa ich práv na Európskom súde v Štrasburgu. „Som presvedčená o našej pravde. U nás však stále prevláda staré zmýšľanie – pokiaľ ide o štátny záujem, vlastník vecí neznamená nič. Musí bezmocne trpieť, že mu niekto jeho majetok zoberie.“

Šenkvičanov čaká pravdepodobne ešte dlhý boj. Richardovi D r u t a r o v s k é m u z Prešova hrozí, že vyvlastnením mu štát zoberie strechu na hlavou. Zástupcovi občianskej iniciatívy a azda najagilnejšiemu bojovníkovi za spravodlivé odškodnenie pri vyvlastnení sa podarilo spor dotiahnuť až na ústavný súd. Kauza tam však už leží rok a pol…