Príbeh pezinskej skládky je Slovensko v malom

Možno to nie je náhoda, že dokonalým modelom nášho verejného života je skládka. Chýba tu síce ešte postava prezidenta vysvetľujúca, či tam potajomky chodí vysýpať odpadky, ale inak je príbeh pezinskej skládky Slovensko v malom.

Sú tu podnikatelia, ktorí sa dostanú do funkcií, vďaka čomu sa im darí rozvíjať ich biznis. Je tu Smer, pod ktorého krídlami sa to deje a ktorého predseda striedavo vykrikuje na občanov, že sú protivládne živly, alebo sa s nimi stretáva a sľubuje pomoc, ktorá sa nedostaví. Súdy, ktorých rozhodnutia sa nedajú normálnym rozumom pochopiť.

Ešte aj taký detail ako prítomnosť Mariána Kočnera a pochybné zaangažovanie prokuratúry sa podarilo zachytiť. Príbeh je teda v základných črtách podobný ako pri Glance House, Gorile či iných kauzách – súkromné záujmy sa presadzujú proti verejným, pričom verejná moc, ktorá má obhajovať tie druhé, má sklon slúžiť skôr tým prvým.

Aké má byť systémové riešenie, nikto nevie, lebo štát ako obvyklý nástroj na ochranu bežného človeka a práva zvykne hrať za protistranu.

Súdiac podľa skládky sa rysujú tri riešenia. Tým prvým je Európa, ktorej sa síce zvyknú vysmievať, že produkuje šialene veľa legislatívy, je nedemokratická a odtrhnutá od občanov, ale nakoniec to vie vypáliť aj tak, že Pezinčanom dokáže pomôcť lepšie ako Bratislava či Košice.

Druhým prínosom býva záujem o to, čo sa okolo mňa deje. Na miestne pomery je neuveriteľné, ako dlho vydržali aktivisti bojovať proti skládke napriek nespočetným podkýnačkám, ktoré tu zažili. A zdá sa, že ich snaha nie je márna. No a potom je tu možnosť voliť tak, aby štát ovládli milí slušní ľudia. Tak ako v odpadovom hospodárstve aj vo verejnom živote platí – separovanie je základ úspechu.