Riadil arizáciu, zmizol bez stopy

Tuka bol nadšený. Už mesiace hľadal experta na vypracovanie koncepcie radikálnej arizácie, teda vyvlastnenia majetku všetkých Židov na Slovensku a jeho prevodu do vlastníctva Nežidov. V roku 1942 deportovali zo Slovenska desaťtisíce Židov do Osvienčimu a Lublinskej oblasti. Po okradnutí sa stali sociálne odkázanými a ľudácky režim sa ich takto zbavoval.

Koncom novembra 1939 doručili vtedajšiemu predsedovi vlády Slovenskej republiky Vojtechovi Tukovi 143-stranový elaborát s názvom Návrh zákona na usmernenie židovského vplyvu v priemyselnom a živnostenskom podnikaní.

Autor, vtedy 38-ročný tajomník Grémia kovospracujúcich živností Augustín Morávek v ňom navrhoval zriadiť na Slovensku arizačnú úradovňu. Opisoval aj to, ako sa arizovalo v Nemecku a Maďarsku.

Tuka bol nadšený. Už mesiace hľadal experta na vypracovanie koncepcie radikálnej arizácie, teda vyvlastnenia majetku všetkých Židov na Slovensku a jeho prevodu do vlastníctva Nežidov.

Konali rýchlo

Hoci slovenský štát vznikol len 14. marca 1939, jeho vláda už stihla právne definovať pojem „Žid“, zrušila Židom tisíce živnostenských oprávnení, obmedzila im právo byť advokátmi či lekármi. No právna norma, ktorou by prišli o majetok, zatiaľ prijatá nebola.

Prvý predseda vlády Jozef Tiso sa medzitým stal prezidentom a jeho nástupca Vojtech Tuka síce dostal z ministerstva hospodárstva návrh zákona o arizácii firiem, no ten sa mu zdal príliš mierny. Iniciatívneho Morávka si teda predvolal.

Takto nejako sa začala kariéra pozoruhodnej postavy slovenských dejín: človeka, ktorý sa z pozície úradníckej nuly dostal do jednej z najvýznamnejších funkcií v slovenskom štáte, kde rozhodoval o prerozdelení obrovského majetku a neskôr bez stopy zmizol.

Ignorovali ho, vysmievali

O jeho detstve a mladosti sa vie len toľko, že pochádzal z trinásťdetnej trnavskej katolíckej rodiny a že nedoštudoval právo. V čase audiencie u radikálne ladeného premiéra Tuku na jeseň roku 1939, kde debatovali o elaboráte plnom rasistických ideí a právne vágnych termínov, bol Morávek, ako sa sám neskôr vyjadril, „úplne neznámou osobou“. Napriek tomu dostal šancu.

Nevedno, či na Tuku zapôsobil viac Morávkov radikalizmus, alebo poslušnosť, no už 31. januára 1940 sa stal premiérovým poradcom pre arizáciu. Aby to malo štýl, zriadil Tuka Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády a Morávka vymenoval do funkcie jej prednostu. Z arizácie sa razom stala aréna, kde súperili ľudia Jozefa Tisa a ministra hospodárstva Gejzu Medrického s človekom predsedu vlády Tuku. Morávek dlho prehrával. Ignorovali ho, vysmievali. Ale on kontroval kritickými návrhmi.

Výnimočné mocenské postavenie

Minister Medrický mal dosť veľký vplyv, aby v apríli 1940 presadil prijatie svojho návrhu v Sneme SR. Podľa prvého arizačného zákona rozhodovali od 1. júna 1940 o „židovských podnikoch“ župné úrady a ministerstvo hospodárstva. Pôvodným majiteľom dal režim možnosť „vybrať si“ arizátora svojej firmy a navrhnúť ho na schválenie.

Inak už nič. Mohli sa len bezmocne prizerať, či sa úrady rozhodnú ich firmu zlikvidovať, alebo ju niekomu pridelia. Proces sa rozbiehal a zdalo sa, že Morávek v ňom nebude mať žiadny vplyv. Všetko však dopadlo inak.

Koncom júla 1940 si Adolf Hitler pozval slovenských politikov na koberec do Salzburgu. Nemci nadiktovali odchod ministra Ďurčanského z vlády, rozdelili jeho rezorty medzi radikálov Vojtecha Tuku (zahraničie) a Šaňa Macha (vnútro) a politicky zvalcovali Tisa a jeho krídlo. Aj v oblasti arizácie Snem a prezident odovzdali po Salzburgu (dočasne) všetko do rúk radikálov. Ústavným zákonom zmocnili vládu robiť všetko potrebné „na vylúčenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a na prevedenie majetku Židov do vlastníctva kresťanov“.

Tuka okamžite zriadil Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ), do funkcie jeho predsedu vymenoval Morávka a dal mu rozsiahle kompetencie v arizácii aj mimo nej. Aj podľa názoru nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho získal Morávek za niekoľko mesiacov výnimočné mocenské postavenie v hospodárstve. ÚHÚ mal totiž výlučnú právomoc nad arizáciou firiem, bankových vkladov a cenností, ale aj domov a bytov.

Mimo dosahu Morávka bol len poľnohospodársky majetok Židov. Rozhodoval tiež o udeľovaní pracovných povolení pre Židov, ba aj o tom, na ktorých uliciach slovenských miest nesmú bývať.

Len v priebehu roku 1941 ÚHÚ zlikvidoval viac ako desaťtisíc „židovských podnikov“ a ďalších takmer 2000 previedol do vlastníctva Slovákov, Nemcov a Rusínov. Pri tom si vždy najprv pýtal od HSĽS, Hlinkovej gardy a Deu〜tsche Partei stanovisko k jednotlivým „uchádzačom“ o arizáciu. Následne Morávek vyhodnotil rôzne intervencie. Za možných nových majiteľov sa prihovárali ministri, poslanci, zaslúžilí členovia strany a Hlinkovej gardy, predstavitelia nemeckej menšiny. Prichádzali aj anonymy. Konečné rozhodnutia robil predseda ÚHÚ sám a nedalo sa proti nim odvolať.

Pomohol sestre i kolegom

Opakované ignorovanie vôle straníckych funkcionárov, zmätočné rozhodnutia a korupcia v rozsahu, ktorý nešiel utajiť, však nakoniec Morávkovi zlomili väzy. V zime 1941/1942 ho pred vyšetrovaním nedokázal uchrániť už ani Tuka. Po mesiacoch skúmania pomerov na ÚHÚ zodpovedná komisia dokázala, že jeho predseda rozhodoval v rozpore s HSĽS (čo jej prekážalo najviac), poprideľoval židovské firmy svojim kolegom (arizovalo desať percent zamestnancov ÚHÚ) a účelovo zlikvidoval židovské podniky, ktoré konkurovali firmám jeho príbuzných.

Keď mu vyčítali vymenovanie vlastnej sestry za dočasnú správkyňu, napísal: „Považoval som za dobrú príležitosť dať jednomu môjmu súrodencovi aspoň niečo [...] keďže nešlo na úkor nikoho, ale len na úkor zisku Žida, menoval som za kolektívnu dočasnú správkyňu spolu s Júliusom Sokolom moju sestru Ruženu Budkeovú.“

Keď vyšlo najavo, že aj sebe nadelil časť účastín istého bratislavského liehovaru, povedal, že mal „výslovný súhlas“ predsedu vlády. Nakoniec Morávek k 1. júlu 1942 pod tlakom abdikoval. Jeho nástupca Ľudovít Paškovič, nominant ministra Medrického, našiel iba chaoticky usporiadané spisy likvidovaných a arizovaných firiem. Tie druhé neboli nielen vyplatené, ale väčšinou ešte ani ohodnotené. Mnoho ich pôvodných majiteľov s rodinami vtedy už zo Slovenska deportovali do Osvienčimu a Lublinskej oblasti. Po okradnutí sa stali sociálne odkázanými a ľudácky režim sa ich takto zbavoval.

Od chvíle, keď sa Augustín Morávek stiahol z verejného života, o ňom nikto viac nepočul. Historici sa donedávna domnievali, že ešte v roku 1942 emigroval, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Aktuálne výsledky výskumu však dokazujú, že emigroval až v roku 1945, tesne pred príchodom Červenej armády.

Stíhali ho až po vojne. V roku 1948 ho ľudový súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil na 30 rokov väzenia, no keďže ho nikdy nezatkli, rozsudok nebol vykonaný. Kde Augustín Morávek dožil a zomrel, zostáva záhadou.

Autor pôsobí v Historickom ústave SAV