Sklamala ma pasivita Čechov a Slovákov

Návrat do Česka a Slovenska je pre mňa väčšinou skľučujúci.

Zle vládnuca elita tu prežíva najmä kvôli nečinnosti ľudí.

Aké je Československo po rozdelení? Oproti Poľsku a pobaltským štátom je to bolestivý kontrast.

Keď som v januári roku 1989 prišiel do Československa prevziať si novinársku akreditáciu, prekypoval som optimizmom a nevedomosťou. Bol som jedným z iba štyroch západných reportérov, ktorí žili nastálo v Prahe – zvyšní traja boli žoviálny korešpondent západonemeckej televízie, nezrozumiteľná Japonka a melancholický Francúz z agentúry AFP.

Moja kamarátka z britského veľvyslanectva ma od Československa odrádzala. „Nič sa tu nedeje. Budeš hladovať.“ V jednom z mojich prvých článkov som písal o jej vyhostení za špionáž.

Ale inak mala pravdu, úlovkov bolo spočiatku naozaj málo. Písal som o jazze – kvartete Emila Viklického – a tiež o odvážnom festivale Franza Kafku. Politická situácia sa zdala byť nemenná a nezmeniteľná asi ako budova ústredného výboru komunistickej strany.

Zatiaľ čo som sa snažil naškriabať si na živobytie, usiloval som sa pochopiť všetku tú pasivitu a beznádej ľudí navôkol. Bola to anestézia? Kastrácia? Realizmus? Tak či onak, sklamalo ma to.

Hlavne nech je pokoj

Vyrastal som na hrdinských príbehoch protikomunistického odboja. V deviatich rokoch som čítal americkú detskú knihu All Aboard for Freedom, napísanú podľa príbehu skutočného Vlaku slobody, ktorý v roku 1951 prerazil železnú oponu z Československa do Nemecka.

Môj otec, oxfordský filozof, jazdil do Prahy tajne prednášať iným filozofom, ktorí museli pracovať ako skladníci a umývači okien. Vyzbierali sme peniaze na osobný počítač pre Václava Havla. A keď ho skonfiškovala ŠtB, vyskladali sme sa na ďalší.

Ešte pred pobytom v Československu som žil v Poľsku a okúzlilo ma neskrývané pohŕdanie Poliakov komunistickými vládcami. Ako korešpondent som pôsobil aj vo Východnom Nemecku a fascinovalo ma, ak nie odpudzovalo, koľko ľudí tam naozaj verilo tomu, že práve ich Nemecko je lepšie.

Ale porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Len málokto v neho veril. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene. Opatrná snaha udržať si pokojný a pohodlný život so škodovkou, chatou a každoročnou dovolenkou, uchrániť deti pred problémami a zháňať nedostatkový tovar – to všetko akoby vyčerpávalo ich energiu.

Bol som obozretný a nevyťahoval som kontroverzné politické témy pri rozhovoroch s ľuďmi (vedel som, že ma sleduje ŠtB, takže pod dohľadom by sa ocitol aj ten, s kým by som sa spriatelil). O disidentoch väčšina ľudí, s ktorými som sa stretol, akoby takmer nepočula. To, že som slová Charty 77 vedel naspamäť, považovala väčšina Čechov a Slovákov za čudné.

Ošiaľ nevydržal dlho

Akonáhle to v oblasti začalo vrieť, československá apatia vyzerala ešte zvláštnejšie. Dokonca aj Východní Nemci toho už mali po krk – prúdili Prahou hľadajúc azyl na západonemeckej ambasáde a svoje milované trabanty a wartburgy nechávali na ulici s kľúčmi v zapaľovaní a lístočkami pre Čechov, že si ich môžu bez problémov nechať.

Pád komunistickej vlády sa zdal byť skôr či neskôr neodvratný. Veľkou hádankou bolo, čo príde potom. Prevládal vo mne pesimizmus – v šedých radoch strany som nevidel žiadnych skrytých reformistov. Neexistovala tu obdoba maďarského Imreho Poszgaya, východonemeckého Hansa Modrowa a rozhodne tu nebol československý Gorbačov. Vyzeralo pravdepodobnejšie, že komunistická strana sa zrúti zvnútra, než aby sa zmenila.

Novú politickú triedu som nevidel ani u vyčerpaných, znesvárených a excentrických disidentov. Bolo tu príliš málo pevných osobností s morálnou a intelektuálnou hĺbkou Adama Michnika, Bronislawa Geremeka, Jaceka Kurona alebo Tadeusza Mazowieckého.

Keď sa budova zrúti – dumal som – rastliny začnú rásť na jej troskách. Premýšľal som, čo sa zakorení, keď padne systém. Aké politické černice, žihľavy, pupence a orechy.

Aj ďalšie otázky boli naliehavé. Čo sa stane s ŠtB, sieťou jej informátorov a ohavnými tajomstvami jej spisov? Kto získa peniaze po revolúcii? Čo sa stane s Rusmi? A čo bude so vzťahmi Čechov a Slovákov – problémom, ktorý komunizmus skryl, ale nevyriešil?

Nežná revolúcia zaviala môj pesimizmus preč, aspoň nakrátko. Všetci zahraniční reportéri v Československu, takmer bez výnimky, verili, že sú svedkami rozprávky. Koho by nerozochvel obraz Dubečeka hovoriaceho k veľkému davu na Václavskom námestí, alebo spievajúcej Marty Kubišovej?

Moji poľskí priatelia boli takí nadšení, že do Prahy prišli s transparentom „Havel na Wawel“ (Wawel je tradičné sídlo poľských kráľov v Krakove, pozn. red.). Ak by Čechoslováci nechceli dramatika za prezidenta, vítali by ho v Poľsku.

Ale už v januári 1990 som mal všetkého dosť. Revolučné kúzlo sa očividne vyparilo rovnako rýchlo ako prišlo. Nová politická trieda bola očividne preťažená úlohami, ktoré pred ňou stáli. Václav Klaus mi pripadal zlovestný. Existovali aj svetlé miesta, predovšetkým v zahraničnej politike. Môj priateľ Václav Havel vyjednal senzačné zblíženie s Nemeckom. Ale inak sa toho menilo príliš málo. Jedovaté dedičstvo ŠtB zostalo v Československu nestrávené: nejestvoval tu žiadny nemecký Joachim Gauck, ktorý by pomohol krajine vyrovnať sa s ťažobou minulých kompromisov a zrád.

Zmení sa to raz?

Zamieril som na východ, ďalej pokrývať rozpad Sovietskeho zväzu. Ale do Českej republiky a Slovenska sa odvtedy často vraciam, rovnako ako do ďalších krajín v oblasti. Väčšinou je to pre mňa skľučujúci návrat. Kontrast so sviežim ekonomickým a diplomatickým vzostupom Poľska je bolestný. Aj pobaltské nadanie, predovšetkým Estónsko, človeku doslova otvára oči v tom, ako možno a ako treba viesť krajinu.

V bývalom Československu toho veľa radostného nie je. Praha, ktorá by mala byť klenotom strednej Európy, je ošarpaná a zúbožená. Úloha ruského a iného organizovaného zločinu v turizme, bujnenie obchodov so suvenírmi, ukrutne zlý urbanizmus a korupcia v realitnom priemysle sú hanebné.

Veľkou stigmou je úloha peňazí v politike a médiách, nasledovaná ruským vplyvom. Na pomyselnom dne je neschopnosť českých úradov ochrániť v roku 2013 pred deportáciou ruského obchodníka Alexeja Torubarova (z Ruska utiekol pred prenasledovaním polície – pozn. red.). Alebo ruský vplyv v slovenskom plynárenskom priemysle. Alebo odklon Česka a Slovenska od atlantického tábora tým, že dávajú žalostne málo na obranu a akoby sa ani nezaujímali o vážnu situáciu frontových štátov Európy – Poľska a jeho pobaltských susedov.

Svojho času hviezdna česká obrana ľudských práv, zosobnená Václavom Havlom a udržiavaná Karlom Schwarzenbergom, sa scvrkla do bezvýznamosti. Jednou z najpyšnejších chvíľ môjho pôsobenia v Prahe bolo stretnutie s dalajlámom, prijatým v roku 1990 s veľkými poctami. Jeho poslanie, podobne ako poslanie kubánskych disidentov, sa tu vtedy velebilo.

Do bezvýznamnosti sa Česko scvrklo aj v rámci Európskej únie. Zúfalý výber eurokomisára a fiasko českého predsedníctva v Únii (poznačené rozpadom vlády v polovici vládnutia) odstrčili krajinu na perifériu. Estónsko, ktoré má počet obyvateľov ako Praha, má väčší vplyv ako Česko.

Svetlé výnimky tvorí hŕstka odvážnych a občas vynikajúcich novinárov, a patria k nim aj podobne dobrí ľudia z občianskej spoločnosti a niektorých oblastí českej kultúry, predovšetkým filmu a hudby.

Niektoré zlé veci zo susedných krajín sa v Česku a Slovensku nestali: neexistuje tu obdoba Viktora Orbána ani Jobbiku. Ale apatia a pasivita mnohých Čechov a Slovákov, ktorých stretávam, mi bolestne pripomína rok 1989. Nedá sa povedať, že by spôsob spravovania svojho štátu oslavovali. Ich vládnuca elita prežíva skôr vďaka nečinnosti a kontrole zdrojov; vyznávači jej schopností neexistujú.

Väčšinu ľudí vyčerpáva každodenná snaha o udržanie si prijateľného života. Nemajú energiu na to, aby zmenili svoju krajinu. A keď sú naozaj nešťastní – a to je zásadný rozdiel oproti roku 1989 – vždy môžu odísť.

Zmení sa to raz? Obávam sa, že celé protikorupčné hnutie sa zdiskreditovalo. Najväčšou nádejou môžu byť poctiví jednotlivci na úrovni komunálnej politiky, ktorí dokážu, že je možné dosiahnuť zmeny. Nádejou na zmenu môže aj byť koniec absolútnej beztrestnosti pre očividných korupčníkov. Alebo ňou možno bude až dávka strachu.

Edward Lucas

Editor britského časopisu The Economist, bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe, člen CEPA, expert na Rusko, východnú Európu a autor kníh Nová studená vojna a Klam.

Podrobne monitorujeme:

Antikorupčné témy