Slatinka: neexistujúca vodná nádrž plná štátneho útlaku

V spore o to, či vodné dielo Slatinka potrebuje Slovensko, alebo stavbárska loby, zanikajú osudy ľudí. Vysídlili ich po sústavnom a premyslenom nátlaku. Tým, ktorí váhali, zrušili postupne vlak, autobus, obchod aj lekára.

Keď niektorému z komunistov napadlo, že zatopí obec Slatinka pri Zvolene a postaví vodné dielo, mal Ján Mikuš približne 30 rokov. Teraz sa chystá osláviť deväťdesiatku a stále býva v rodinnom dome za mostom nad riekou Slatina. Už si presne nepamätá, kedy sa o priehrade dozvedel. Hovorí, že to už bolo veľmi dávno.

Starý muž sa opiera o palicu a artikuluje razantne, rovnako ako keď oznamoval svoj zásadný postoj ľuďom, ktorí chodili za ním so zmluvami.

„Tento dom som postavil, žil som tu, aj tu zomriem! Môžete mi dať aj desať zmlúv. Nepodpíšem ich ani nevrátim. Toto som im povedal a napísal som aj riaditeľovi Vodohospodárskej výstavby. Odvtedy mám pokoj,“ spomína si na časy, keď za ním chodili s nájomnými zmluvami.

Ján Mikuš je veľmi starý, ale vie, že sa deje niečo okolo Slatinky znova. Dostali výzvu, aby sa vysťahovali. Okrem neho ďalší šestnásti, ktorí si prenajímajú vykúpené domy od Vodohospodárskej výstavby.

Domy sú majetkom štátu. Vodohospodári, ktorí ich spravujú, prišli zrazu na to, že niektoré sú v havarijnom stave. Nájomníkom povedali, že sú na zbúranie, že tu už ide o zdravie. Slatinčania nechápu, domy sú predsa v rovnakom stave už roky a možno desiatky rokov.

Martina Paulíková, dobrovoľníčka z občianskeho združenia Slatinka, tvrdí, že je to akt pomsty a demonštrácia sily za roky občianskej neposlušnosti. Trest za to, že hovoria o projekte ako o zbytočnom neefektívnom mrhaní peniazmi.

Dobrovoľne nasilu

Vodné dielo Slatinka pri Zvolene vymysleli následníci Klementa Gottwalda v päťdesiatych rokoch a ideu zakomponovali do Štátneho vodohospodárskeho plánu. Jediným reálnym krokom, ktorý naznačoval, že Slatinka nie je len papierový šarkan, bol vtedy zákaz stavať rodinné domy. Ľudí v Slatinke to príliš nevzrušovalo. Sadili zemiaky a keď prišiel opäť čas, povinne volili komunistov.

Komunisti nechali Slatinku tridsať rokov na pokoji, až kým si niekto na vodné dielo spomenul. Päť rokov pred pádom režimu oprášili nápad a vyhlásili oficiálnu stavebnú uzáveru.

Približne rovnako dlho im trvalo nakreslenie priehrady, aby neskôr zistili, že nemajú peniaze a projekt pozastavili. Slatinčania ďalej sadili pokojne zemiaky a vyskúšali si prvé slobodné voľby. Neverili, že priehradu niekedy postavia. Ministerskí úradníci spolu s vodohospodármi však už pripravovali potichu vyvlastňovanie, aj keď miliardy vtedy ešte korún nemali a nemajú ich doteraz.

Postup pri vyvlastňovaní Slatinky nazývajú miestni obyvatelia premysleným sústavným a v demokracii neprijateľným nátlakom štátu na vlastných občanov. Niektorí mu odolávali, až kým už nemali na výber. Pre úplnosť treba dodať, že časť odišla dobrovoľne, pretože si mysleli, že idú do lepšieho.

Slatinčania si spomínajú, že im zrušili všetko, čo sa dalo. Najprv prestal zastavovať vlak, potom zrušili autobusovú zastávku, neskôr aj obchod a lekára. Ľudovít Buzalka si pamätá, ako jeho osemdesiatročná mama už od šiestej ráno čakávala v mraze na rozvoz potravín, aby o dve hodiny neskôr dostala aspoň chlieb.

„Zrušili vlak, autobus chodil len ráno a popoludní pre deti do školy. Lekár chodil raz za dva týždne. Obchod nebol. Potraviny, ktoré doviezli, hneď aj predali,“ hovorí profesorka Anna Necpalová.

Ľudia žili desiatky rokov v neistote. Budú stavať, nebudú stavať? Nakoniec pod tlakom podpisovali zmluvy a predávali domy štátu.

V dedine zostali nakoniec len dvaja. Ján Mikuš odmieta odísť dodnes. Stará pani Buzalková rok-dva chradla a napokon zomrela.

Štát vykúpil koncom deväťdesiatych rokov od Slatinčanov domy za niekoľko tisíc eur a presťahoval ich do Zvolenskej Slatiny. Odvtedy prešlo vyše dvadsať rokov. Ak by predávali domy štátu dnes, dostali by podľa terajších ponúk v oblasti aj desaťnásobok.

Bývalý vodohospodár, ktorý domy a pôdu vykupoval, nám pred šiestimi rokmi prezradil svoj pohľad na vyvlastňovanie: „(Ľudia) nechceli ani odísť, nieto ešte predávať domy. Ale štátny záujem - nik sa ich nepýtal. Štát Slatinčanov určite poškodil, nebolo to spravodlivé. Teraz by dostali oveľa viac.“

Drahé bývanie v cudzom

Priehrada na rieke Slatina vysoká 35 metrov by mala zadržať až 27 miliónov kubických metrov vody. V prípade sucha by mala zvýšiť prietok vody v Hrone tak, aby ju mohla pri Leviciach odoberať elektráreň Mochovce.

Podľa spoločnosti Slovenské elektrárne však priehrada nie je podmienkou pre dostavbu 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne, pretože všetky štyri bloky Mochoviec budú na chladenie využívať vodu zo zdroja Veľké Kozmálovce.

Pôvodný komunistický projekt vodného diela Slatinka počítal s jeho využitím na zásobovanie priemyslu vodou a energetikou. Môťovská vodná nádrž sa mala postaviť ako druhá a mala byť vyrovnávacou nádržou pre vodné dielo Slatinka. Keď však pred 50 rokmi postavili Bučinu, dodávku vody pre tento drevospracujúci priemysel urýchlene vyriešili vybudovaním môťovskej priehrady.

Vo Zvolenskej Slatine postavili pre Slatinčanov rodinné domy. Veľká sláva. Kolaudáciu si koncom roku 2000 pozreli predseda parlamentu Jozef Migaš a Pavol Koncoš, minister pôdohospodárstva.

„Takéto diela by mali pomáhať nielen ekonomicky, ale zasahujú aj do formovania ducha národa,“ pateticky vyhlásil Koncoš. Možno si vysídlenie Slatinčanov pomýlil s mítingom priaznivcov SDĽ, keď mu napadla iba taká pre Slatinčanov urážlivá floskula.

Ulicu miestni nazývajú dnes Lentilková pre farbu domov, a celý projekt klamstvom a veľkou krivdou. Tvrdia, že štát ich oklamal dva razy. Prvý raz pri vykupovaní domov a druhýkrát, keď im dal domy, ktoré im nepatria a nikdy patriť nebudú.

Generálny riaditeľ Vodohospodárskej výstavby Ladislav Lazar nedávno obhajoval projekt tým, že domy v Slatinke vykúpili za znaleckú cenu a ľudí presídlili do lepšieho. Na prvý pohľad to skutočne vyzerá tak. Farebné domy, udržiavané trávniky, k idyle už chýbajú len spokojní ľudia. Jedného sme v Slatine našli.

„Nech už konečne Slatinku zatopia. Mali to už urobiť dávno. Tam už nie je život,“ hovorí muž v strednom veku v hasičských montérkach pred jedným z rodinných domov.

Domorodci zo Zvolenskej Slatiny majú na prisťahovalcov jednoznačný názor. Tvrdia, že majú byť ticho. Jeden názor za všetky podobné: „Dostali peniaze a nové domy. Na ich mieste by som bol spokojný a hlavne by som držal hubu a krok.“

Je pravda, že ľudia zo Slatinky dostali za pôvodné domy peniaze. Nové domy im však nepatria, takže sa stali namiesto majiteľov doživotnými nájomníkmi.

Domy dostala obec od štátu za korunu a bývalí Slatinčania nemajú predkupné právo. Na nájomnom už zaplatili niektorí približne päťkrát viac, ako dostali od štátu za vlastné domy a budú platiť ďalej, kým sa neodsťahujú. Keď tak urobia, musia si kúpiť nové bývanie za trhové ceny. Dôchodky im stačia ledva na nájomné.

Profesorka Necpalová hovorí, že domy v Slatinke vykupovali za 70-, 100-, najviac do 200-tisíc korún. Za záhradu, ktorá bola dva razy väčšia ako tá, ktorú majú teraz, dostali 900 korún. Keď si dom v Slatinke prenajali, platili štátu niekoľko rokov za tú istú záhradu 500, spolu s domom ročne okolo 16-tisíc korún.

„Vo Zvolenskej Slatine platíme nehorázne nájomné plus fond opráv,“ hovorí profesorka a pridáva sa k nej aj sused Pavel Svital a ďalší.

Dôchodcovia platia z 300- až 500-eurového dôchodku za domy takmer 150 eur. Niektorým štát musí prispievať na bývanie.

Pavel Svital tvrdí, že domy stavali narýchlo. Podľa projektu mali mať plávajúce podlahy, namiesto nich majú linoleum. Zatepľovali si za vlastné a popraskané steny ani neriešia. Susede padá balkón. Dôchodca dodáva, že asi aj spadne.

Kto potrebuje Slatinku?

Vodné dielo potrebujeme aj pre dostavbu dvoch blokov jadrovej elektrárne Mochovce, tvrdí Vodohospodárska výstavba už roky. Energetici, ktorí by ho mali potrebovať, vyhlásili dávnejšie, že Slatinku nepotrebujú, pretože majú vodnú nádrž v Kozmálovciach. Tým, ktorí Slatinku nepotrebujú, odkázalo ministerstvo životného prostredia, že ju potrebovať budú.

O Slatinke sa nehovorí veľa a často. Vodohospodári otvárajú nepríjemnú tému sporadicky. Generálny riaditeľ Lazar v každoročne zaplavovanej Zvolenskej Slatine optimisticky vyhlásil, že v ideálnych podmienkach by vodné dielo za vyše 80 miliónov eur mohlo stáť už o štyri roky. Nezabudol spomenúť ochranu pred povodňami. „Slatinka by určite zabránila povodniam vo Zvolenskej Slatine, ale aj v ďalších obciach,“ myslí si Lazar.

Financovanie nie je údajne problém: vlastné zdroje, európske fondy, úver a dotácia od štátu.

„Slatinku nie je problém postaviť. Problémom sú povolenia. V ideálnom prípade by sme za rok mohli začať stavať,“ pokračoval Lazar.

Odporcovia zo združenia Slatinka tvrdia, že nádrž je technicky, morálne zastarané, predražené a nevhodné riešenie za 100 až 150 miliónov eur.

Dobrovoľníčka zo Slatinky Martina Paulíková spochybňuje aj argument vodohospodárov o zábrane povodniam. Zvolenská Slatina nepotrebuje na ochranu pred povodňami vodné dielo, ale oveľa lacnejšie okamžité protipovodňové opatrenia. Zvolenská Slatina leží totiž nad plánovanou priehradou.

„Stavať priehradu za desiatky miliónov eur vôbec nie je nutné. Štát desaťročia odmieta robiť protipovodňové opatrenia a drží obyvateľov a samosprávu ako rukojemníkov,“ dodala Paulíková.

Generálny riaditeľ vodohospodárov hovorí, že Slatinka nie je žiadna hurá akcia. Vodné dielo, zahrnuté medzi diela nevyhnutné pre štát, má udržať okrem iného život na Hrone. Odporcovia by mali byť teda logicky proti životu na rieke.

„Nepopierame práva občanov, ale nemali by sme povyšovať osobné záujmy nad záujmy štátu,“ reagoval Lazar.

Starostku Zvolenskej Slatiny Máriu Klimentovú znervózňuje nerozhodnosť štátu. Myslí si, že vláda by mala jasne povedať, či bude stavať, alebo nie. Šéfka obce hovorí, že situácia je už päťdesiat rokov neudržateľná.

„Nerobia takmer žiadne protipovodňové opatrenia. Ak nebude vodné dielo, nech nájdu peniaze na reguláciu,“ posťažovala si Klimentová.

Dedinu rok za rokom zaplavuje voda. „Nemôžeme robiť nič, len sa modliť,“ dodala.

Slatinku chceli búrať

Vo vyše dvadsať rokov vysídlenej Slatinke stále žijú ľudia. Prenajali si štátom vyvlastnené domy a z dediny sa stala chatová oblasť pri Zvolene. Z grantu OSN si urobili šetriace pouličné osvetlenie. Pôvodne malo byť solárne, ale stačia im aj šetriace žiarivky za 15 eur mesačne.

Počas uplynulej nedele bola Slatinka plná ľudí, napriek tomu bola atmosféra iná ako inokedy. Miešačky sa krútili naplno, ľudia náhlivo opravovali domy, ktoré im nepatria.

Vodohospodárska výstavba vypovedala totiž sedemnástim nájomníkom zmluvy. Domy sú vraj poškodené a niektoré treba zbúrať. Termín vypratania – dva týždne. Ochrana zdravia a životov bol ten najušľachtilejší dôvod, ako dostať ľudí zo Slatinky, ktorý im napadol.

Slatinčania začali domy rýchlo opravovať. Mysleli si, že keď cudzie domy opravia za vlastné, nebude dôvod na búranie. Vodohospodári však spočiatku trvali na svojom a odkázali všetkým, že ak stavajú bez písomného súhlasu, môžu do troch mesiacov ukončiť nájomnú zmluvu. Teda aj s tými, ktorí ešte nedostali príkaz na vypratanie.

Vodohospodári v utorok náhle zmenili prístup, pravdepodobne aj po medializovaní kauzy, ktorá už dostala od ľudí názov „Zbúrajme Slatinku!“.

Generálny riaditeľ Lazar urobil to, čo mal urobiť na začiatku, ešte pred poslaním výziev: rozprával sa so Slatinčanmi. Aktivistka Paulíková to považuje optimisticky za výrazný pozitívny posun.

„Konečne začali s nami komunikovať. V pondelok prídu statici Vodohospodárskej výstavby a budú hovoriť s nájomníkmi, čo sa dá opraviť. Videli sme aj posudky. Hodnotia stav domov, ale nepíše sa v nich nič o búraní,“ konštatovala.

Zámer vyvolával v ľuďoch od začiatku pochybnosti, či vodohospodárom ide skutočne len o ochranu zdravia ľudí. Domy sú v rovnakom stave už roky. Niektorým nájomníkom ešte v januári tá istá Vodohospodárska výstavba, ktorá sa bojí teraz o ich život, predĺžila zmluvy na ďalšie dva roky. Štátny podnik im nedal pôvodne možnosť, aby na vlastné náklady domy opravili.

„Celý dom je opravený, spadla len strecha na oddelenej hospodárskej budove. V januári s nami podpísali zmluvy na ďalšie dva roky. Dom sa stal zrazu, za tri mesiace, životu nebezpečný?“ kladie si rečnícku otázku prekvapená pani Marta.

Ľudia hovoria, že niekedy v marci či v apríli prišli dvaja ľudia, odfotili si domy, a potom im prišli výzvy na vypratanie.

Róbert Mikuš prekrikoval cez víkend miešačku a ukázal na čerstvo murovanú stenu domu.

„Dom je opravený, nie je dôvod ho zbúrať,“ presvedčivo dodal.

Dagmar Füle, hovorkyňa vodohospodárov, si myslí niečo úplne iné. „Pán Mikuš nemá nájomnú zmluvu. Ak dom opravuje, koná protizákonne.“ Dom kedysi patril jeho starému otcovi.

Imrich Vereš za desať rokov investoval do domu v Slatinke vyše 33-tisíc eur. Pred rokmi hovoril s národniarskym exministrom životného prostredia Jánom Chrbetom, a ten vraj povedal priateľsky, že priehrada sa stavať nikdy nebude.

„Pochybujem, že vodné dielo postavia. Myslím si, že majú nejaký iný zámer, pre ktorý nás odtiaľto chcú dostať,“ špekuluje.

Ľudovít Buzalka úvahu konkretizuje. „Keď vyľudnia údolie a zbúrajú domy, priehradu stavať nemusia. Zo Slatinky sa stane nádherná drahá parcela“.

Slatinkou koluje aj ďalšie vysvetlenie. Ľudia si myslia, že ak začnú stavať priehradu, sto miliónov eur je dostatočná suma, aby sa nejakých desať rozplynulo.

„Projekt“ Zbúrajme Slatinku nie je nový. V roku 1999 úradníci poslali ťažké stroje a zbúrali prvé dva domy, ktoré ľudia chránili vlastnými telami. Ďalšie zachránili až právnici.

Nájomníkov prekvapila a potešila zmena postoja vodohospodárov, napriek tomu sú ich advokáti stále v pohotovosti. Tí tvrdia, že dôvody na odstránenie domov nie sú ani neboli. A tak môžu nasledovať súdne spory. Slatinčania zostanú pravdepodobne až do ich právoplatného skončenia v prenajatých domoch. Podľa zmluvy aspoň dva roky. To je nateraz aj posledný termín plánovanej výstavby vodného diela Slatinka.

Nateraz posledný preto, lebo už aj na prelome tisícročí „prognostik“ Koncoš, ktorý prirovnal vodné dielo a program verejných investícií k Rooseveltovmu New Dealu, avizoval, že stavať začnú v roku 2002. Aké ďalšie termíny ešte tento štát vytýči?