Stanovisko predsedníčky ústavného súdu k tzv. vyvlastňovaciemu zákonu o stavaní cudzích pozemkoch

Predmetom kritiky redaktorov Lukáša Filu a Veroniky Prušovej boli moje slová, ktoré odzneli 24. februára 2010 na tlačovej konferencii Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach, na ktorej sa, mimochodom, nikto z menovaných nezúčastnil.

Na otázku jedného z prítomných redaktorov o tom, kedy bude plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o súlade niektorých ustanovení zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľníc a ciest pre motorové vozidlá (o tzv. vyvlastňovacom zákone) som odpovedala: „Koncom jari alebo začiatkom leta. Sudca spravodajca povedal toľko, že sa mu zdá tesne po voľbách aj z hľadiska jeho vnútorného presvedčenia lepšie ako pred voľbami to urobiť.“
Tieto slová boli a sú vyjadrením zdržanlivého postoja Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke termínu rozhodnutia o tzv. vyvlastňovacom zákone. Nikto nevie, ako júnové parlamentné voľby dopadnú. Rozhodnutie bezprostredne pred voľbami by sa mohlo stať nástrojom politického boja ako koalície, tak aj opozície. Ústavný súd Slovenskej republiky nechce a nebude spolutvorcom predvolebnej kampane ktorejkoľvek strany politického spektra, aj keď sa ho médiá, vrátane denníka SME, snažia do tejto pozície vmanipulovať. Za svojím vyjadrením, ako aj za vyjadrením sudcu spravodajcu, pevne stojím, pretože odráža vecný prístup.

Vyžiadanie a spracovanie všetkých relevantných podkladov sa v prípade žiadneho rozhodnutia neriadi dátumom parlamentných volieb, ale odhadovaným časom na serióznu prípravu, ktorú si vyžaduje každé rozhodnutie. Pravdepodobnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky stihne analyzovať všetky náležitosti ohľadom tzv. vyvlastňovacieho zákona skôr, ako sme avizovali, je veľmi malá. Argument, že toto podanie leží na Ústavnom súde Slovenskej republiky dva roky, je síce pravdivý, ale za toto obdobie museli rozhodovať sudcovia nielen o podaniach, ktoré prišli v tom období, ale aj o mnohých tých, ktoré im zostali po sudcoch z predchádzajúceho funkčného obdobia Ústavného súdu Slovenskej republiky na čele s predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky Jánom Mazákom. Keby sa redaktori tejto redakcie unúvali na tlačovú konferenciu, mohli v príspevkoch používať okrem svojich názorov a dojmov aj nasledovné fakty:

Počas svojej doterajšej existencie do 31. decembra 2009 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol 23 181 vecí a okrem toho aj všetkých 33 883 podaní spoločnosti Lawyer Partners, čo spolu predstavuje 57 064 podaní.
Ku koncu roka 2009 zostalo nevybavených 762 vecí. Pre porovnanie možno uviesť, že ku koncu roka 2007 bolo nevybavených 962 vecí.

V roku 2009 bolo doručených 2 365 návrhov a sťažností a Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol spolu 2 324 vecí, z toho 41 vecí v pléne, teda na každého sudcu pripadá v priemere 178 ukončených vecí.

Z predchádzajúceho funkčného obdobia ústavný súd vybavil už 99,7 % prevzatých vecí. Z 80 vecí za obdobie rokov 2001 - 2005 zostali k 1. januáru 2010 už len 3 veci.

V tejto súvislosti sa dôrazne ohradzujem proti vyjadreniam redaktora Lukáša Filu: „nezávislosť súdnictva odpísala predvčerom šéfka Ústavného súdu Macejková“ v článku „Kto verí Kaliňákovi“ a redaktorky Veroniky Prušovej: „nezávislosť Ústavného súdu nie je spochybnená po prvý raz“ v článku „Ústavný súd chce o vyvlastňovaní rozhodnúť až po voľbách“.

Zdôrazňujem, že práve v záujme nezávislosti súdnictva považujeme zdržanlivý postoj Ústavného súdu Slovenskej republiky k politickým témam, ktoré polarizujú slovenskú spoločnosť, za nanajvýš korektný.

Za nekorektné považujem redaktormi publikované príspevky, v ktorých neprestajne útočia na nezávislosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a súdnictva.

Obidva príspevky sú podľa môjho názoru v hrubom rozpore ako s verejným záujmom tak aj s čl. VI Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov, podľa ktorého „novinár prejavuje primeranú úctu ústavnému poriadku štátu, jeho demokratickým inštitúciám, rešpektuje platné právo a všeobecne platné morálne princípy spoločnosti“.

Menovaným redaktorom denníka SME by iste pomohlo, keby sa dôslednejšie oboznámili s ďalšími zásadami a princípmi novinárskej práce. Do pozornosti dávam Rezolúciu o etike žurnalistiky (č. 1003), ktorú prijalo v roku 1993 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy. A to najmä Preambulu a v časti „Správy a názory“ body 3, 5, 6 a predovšetkým bod 21, v ktorom sa uvádza: „Preto žurnalistika nesmie meniť pravdivosť a nestrannosť informácií alebo ich využívať pre účely médií v snahe vytvárať alebo ovplyvňovať verejnú mienku, pretože jej legitímnosť zotrváva na skutočnom rešpektovaní základného práva občanov na informácie ako súčasti rešpektovania demokratických hodnôt. V tomto zmysle je zákonná vyšetrovacia žurnalistika limitovaná pravdivosťou a serióznosťou informácií a názorov a nie je v súlade s novinárskymi kampaňami na základe predtým (vopred) prijatých pozícií a špeciálnych záujmov.“.

Byť nezávislým človekom a novinárom zvlášť si vyžaduje vysoké morálno-vôľové a charakterové vlastnosti, ktorými dokáže vzdorovať tlakom politikov, finančníkov, mecenášov. Posledné informácie o pozadí mienkotvorného denníka Pravda na Slovensku napríklad aj v článku Petra Schutza „Donáška do domu“ z 2. marca 2010 v denníku Korzár hovoria okrem iného aj o tom, do akej miery sú slovenské médiá nezávislé. Či závislé? Som presvedčená o tom, že podobná žurnalistická „nezávislosť“ je vlastná aj denníku SME, preto ma komentáre o pošliapavaní nezávislosti súdnictva a Ústavného súdu Slovenskej republiky zvlášť urážajú a zásadne sa proti nim ohradzujem.