Štyri podmienky na vyvlastnenie

Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok sa považuje za základné ľudské právo. Historický základ jeho ochrany by sme mohli hľadať už v deklarácii práv človeka a občana z roku 1789. Toto právo je zakotvené prakticky v každej demokratickej ústave. Aj Ústava SR v článku 20 garantuje právo vlastniť majetok. Podľa článku 20 odsek 1 veta druhá Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Článok 20 je teda predovšetkým o garantovaní vlastníckeho práva.

Vyvlastnenie ako právny inštitút sa objavuje na začiatku 19. storočia. Rozvoj dopravy či osídlenia si vyžiadal zásahy štátu do dovtedy nedotknuteľného vlastníctva. Vždy museli byť splnené viaceré požiadavky, aby sa vyvlastnenie udialo v súlade s právom. Od začiatku tohto inštitútu sa uplatňovala zásada primeranej náhrady a vyvlastnenie sa považovalo za krajné riešenie.

Ústava SR vo štvrtom odseku článku 20 obsahuje právne možnosti vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Rozdiel medzi týmito inštitútmi je v tom, že pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka a pri obmedzení vlastníctva k takejto zmene nedôjde. Ústava SR zároveň dovoľuje vyvlastnenie len vtedy, ak sú splnené štyri kumulatívne podmienky. Musí ísť o vyvlastnenie v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ústava teda neumožňuje pozbaviť vlastníctva z iného právneho dôvodu. Vyvlastnenie ako krajné riešenie by malo nasledovať až vtedy, pokiaľ nie sú možnosti dosiahnuť predpokladaný cieľ napríklad dohodou.
Vyvlastnenie musí byť uskutočnené len v nevyhnutnom rozsahu. Ide o prvý predpoklad vyvlastnenia. Ak možno dosiahnuť plánovaný účel len obmedzením vlastníctva, nemožno uskutočniť vyvlastnenie. Pojem verejného záujmu ako druhá podmienka nie je pojmom ľubovoľným. Ústavný súd SR v jednom svojom rozhodnutí uviedol, že podmienku verejného záujmu možno považovať za splnenú, len ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmu vlastníka. Nie je nutné, aby verejné záujmy boli vyhlásené zákonom, ale je dôležité, aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona. Verejný záujem si nemožno vykladať extenzívne.

Treťou podmienkou vyvlastnenia je predpoklad existencie zákona. Ústava SR v článku 20 odsek 4 nedovoľuje vyvlastnenie zo zákona, ale len vyvlastnenie na základe zákona. V čom je rozdiel? Národná rada SR nie je oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Nemali by sme si v tomto prípade pliesť vyvlastnenie a znárodnenie, ktoré sa u nás udialo tiež podľa zákonov po roku 1948.

Pre znárodnenie či zoštátnenie je typické, že priamo v zákone sú uvedené firmy, ktoré prechádzajú z neštátneho vlastníctva do vlastníctva štátu. Samozrejme, tento prevod je bezodplatný. Slovné spojenie „na základe zákona“ pri vyvlastnení znamená určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie a podmienky takéhoto vyvlastnenia. Takýmto zákonom je u nás napríklad stavebný zákon.

Štvrtým predpokladom vyvlastnenia je to, že ústava garantuje za vyvlastnenie primeranú náhradu. Jednou z foriem náhrady je aj peňažná náhrada. Aj o tejto otázke už rozhodoval Ústavný súd. Podľa neho výška náhrady by mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo očakávať.

Na záver pripomínam, že aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva  pri odňatí vlastníctva  priznáva právo na „primeranú náhradu“.

Autor je právnik.