Sudcovská etika na Slovensku: fundament alebo ornament?

Mnohí tlaku servilne podľahnú: nový potenciálny sudca hneď pri vstupe zohne chrbát tak hlboko, že hrozí, že ho už nikdy nevystrie.

Je to paradox. Na jednej strane u nás panuje nízka dôvera verejnosti v sudcov aj preto, že prejavy niektorých z nich sú za hranicami štandardného správania či až za hranicou dôstojnosti.

Na strane druhej je, aspoň pre väčšinu sudcov, ich profesijná etika stále okrajovou témou.

Naopak, v krajinách, kde je miera dôvery v justíciu vysoká, je téma etiky sudcov stále aktuálna. Majú tam kvalitné etické kódexy, pravidelné vzdelávanie v tejto oblasti, etické komisie vydávajú stanoviská...

U nás najvyšší predstavitelia justície zastávajú názor, že ak uchádzač o funkciu sudcu raz prejde výberovým procesom, je jasné, že etiku má v sebe.

Hlboko zohnutý chrbát

Na Slovensku sme dnes svedkami toho, že predstavitelia justície nazývajú najvyššie súdne inštitúcie kriminálno-politických ústavom, ústavných sudcov označujú za družstevných právnikov, zabávajú sa v bare s mafiánskymi symbolmi a za zásah do dobrej povesti žiadajú od médií státisíce eur. Sme svedkami toho, ako noví kandidáti na funkciu sudcu dostávajú od predsedu Súdnej rady sugestívne otázky, naznačujúce, že etický kódex nie je potrebný.

Budúci sudcovia sa kádrujú podľa názoru na vhodnosť vstupu do toho alebo onoho sudcovského združenia. Miera neslobody, nedôstojnosti a závislosti je nielen neetická, ale aj nebezpečná. Mnohí tomuto tlaku napokon servilne podľahnú: nový potenciálny sudca hneď pri vstupe zohne chrbát tak hlboko, že hrozí, že ho už nikdy nevystrie.

Malé, ale významné percento

Zároveň sme svedkami toho, že sa spomenuté pochybenia relativizujú. Samotní aktéri svoje konanie legitimizujú poukazom na slobodu prejavu a právo na súkromie.

Okolie, či už to bezprostredné justičné, alebo širšie, je až na výnimky ticho. Zvykli sme si, že u nás nie je štandardné, aby verejný činiteľ sám vyvodil zodpovednosť za svoje správanie. Nevypovedá to však iba o ňom, ale aj o všetkých, ktorí jeho správanie mlčky tolerujú.

Excesy v podobe nezákonného alebo neetického konania verejných činiteľov nie sú typické iba pre postkomunistické krajiny, dochádza k nim všade. Rozdielna je však miera ich výskytu a najmä tolerancia zo strany spoločnosti. Rozdiel je v tom, či a ako na exces zareaguje systém.

A tu máme najväčšie medzery. Jednak v oblasti vyvodzovania zodpovednosti, ale aj bežného pomenovania vecí pravým menom. Zároveň je v našom prostredí vysoké percento ľudí, pre ktorých je hrubosť v komunikácii a v konaní synonymom rozhodnosti, sily a moci. Kultivovanosť, citlivosť akoby bola väčšinou vnímaná ako prejav slabosti.

Hovorím iba o niektorých a najvypuklejších prejavoch poškodzujúcich dôveryhodnosť súdnictva. Počet sudcov, ktorí takto konajú, je podľa mňa malé percento. Ale je dostatočne významné na to, aby poškodili obraz a dôveru verejnosti vo vzťahu k celej justícii.

Od rozbitého okna

Pri téme sudcovskej etiky sa zvonku i zvnútra justície stretám aj s názorom justície, že etika je slabý, neefektívny či mäkký nástroj v časoch, keď by viaceré konania sudcov mali byť kvalifikované ako trestný čin či minimálne ako disciplinárny delikt.

Psychológovia a sociológovia však poukazujú na takzvaný „fenomén rozbitého okna“. Ten má korene v reálnej situácii v jednej zo štvrtí New Yorku, kde mali problém s najzávažnejšou kriminalitou, ktorú sa nedarilo eliminovať. Rozhodli sa teda postihovať aj drobné delikty, napríklad rozbíjanie okien, čo malo postupne vplyv aj na zníženie závažnej kriminality.

Prostredie má výrazný vplyv na výskyt asociálneho správania. Aj rozbité okno sa môže stať signálom, že všetko je dovolené. Z tejto teórie vyplýva, že ovplyvňovanie prostredia, napríklad aj profesijnej skupiny pozitívnymi hodnotami, môže ovplyvniť výskyt závažnejšieho neetického či nezákonného správania.

Som preto presvedčená, že odborná debata a vzdelávanie o profesijnej etike, hodnotách v nej obsiahnutých, môže mať vplyv na eliminovanie správania, ktoré je nielen neetické, ale za hranicami zákona. Eliminovanie zlého sa nedá uskutočniť iba bojom alebo prekonaním zla, verím, že eliminovať ho môžeme rozširovaním dobra.

Základný kameň nezávislosti

Na Slovensku čelíme nízkej miere dôvery verejnosti voči súdnictvu. Je vôbec dôveryhodnosť významný parameter? Súvisí s profesijnou etikou, nezávislosťou súdnictva?

Je zrejmé, že súdna moc má veľmi špecifické postavenie aj preto, že sa nezodpovedá v pravidelných intervaloch svojmu pôvodcovi, teda občanom. Neprechádza voľbami, ani inou skúškou dôvery.

V zahraničných etických kódexoch sa dôvera verejnosti v súdnictvo uvádza ako jeden z kľúčových dôvodov definovania požiadaviek na správanie sudcu a pokladá sa za základný kameň skutočnej sudcovskej nezávislosti. Vysoké nároky na správanie sa sudcov sú považované za nevyhnutnú kompenzáciu veľkej miery nezávislosti, ktorú sudcovia dostali.

Sudcovská nezávislosť nie je vnímaná ako právo alebo výsada sudcov, ale je právom každého občana krajiny. Akceptácia súdnych rozhodnutí verejnosťou závisí takisto na miere dôvery v súdnictvo. Miera dôvery zasa závisí od dodržiavania vysokých noriem správania sa sudcov.

Ako je to u nás? Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý pre združenie Via Iuris uskutočnila agentúra Focus, 69 percent respondentov súdnictvu nedôveruje, pričom za hlavný dôvod nedôvery respondenti označili osobu sudcu.

Nedostatok dôvery nie je, samozrejme, ukazovateľom, ktorý by súdnictvo zbavoval legitimity a našťastie nie je ani parametrom nemenným. Mal by sa však brať do úvahy, a to najmä v správnom kontexte – vo vzťahu k štandardom správania a nezávislosti súdnej moci.

Hodnotové ukotvenie

S témou profesijnej etiky súvisí téma osobnosti sudcu. Josef Baxa, predseda Najvyššieho správneho súdu ČR, medzi požiadavkami na sudcov uviedol, že „sudcovia NSS by mali byť ľudia múdri, uvážliví, odvážni, s pevným charakterom a s hlbokým zmyslom pre spravodlivosť, vybavení navyše silnou vôľou pre jej hľadanie a nachádzanie.“

Za kľúčové vlastnosti každého kandidáta na funkciu sudcu tohto súdu považuje „morálnu integritu, objektivitu, odvahu, dobrý úsudok, pokoru, rozhodnosť, schopnosť a ochotu sa učiť a ďalej sa profesionálne rozvíjať.“

Je to múdre zhrnutie podstatných kvalitatívnych požiadaviek, ktoré sa majú vzťahovať nielen na nových sudcov, ale aj na tých, ktorí už vo funkciách sú.

Človeka formuje to, čím má vyplnenú svoju myseľ, čomu venuje svoju pozornosť. Ak budú sudcovia venovať pozornosť hodnotám, ktoré majú byť súčasťou výkonu ich profesie, zvýši to dôveru v súdnictvo a posilní jeho skutočnú nezávislosť.

Ak hodnotové ukotvenie nebude bázou, z ktorého vyviera ľudské konanie, hrozí, že akokoľvek bude intelektuálne perfektné, môže byť jednoducho nehodnotné a možno až na nič hodné. Profesijná etika je nástrojom, ako túto hodnotovú bázu prakticky zakomponovať do výkonu profesie. Je to fundament, bez ktorého je akákoľvek nadstavba veľmi krehká.

Text je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela na konferencii o Sudcovskej profesijnej etike v Bratislave dňa 23. 5. 2013.

Podrobne monitorujeme:

Antikorupčné témy