Ústavný súd precedentne rozhodol o vyvlastňovaní

Štát viac ako šesť rokov vyvlastňoval a vykupoval majetok občanov podľa neplatného právneho predpisu.

Kontroverzná vyhláška ministerstva financií č. 465/1991 Zb. o oceňovaní nehnuteľností je od 1. apríla 1996 neplatná a od tohto dátumu ju nebolo možné používať na určovanie náhrad za vyvlastňovanie nehnuteľností. Vyplýva to z právoplatného uznesenia Ústavného súdu v Košiciach č. PL ÚS 18/02.

Z uznesenia nepriamo vyplýva, že štát a jeho úrady v minulosti vyvlastňovali majetok občanov na základe neplatného právneho predpisu. Dialo sa tak prinajmenšom od 1. septembra 1997 (kedy bola v stavebnom zákone zavedená zásada vyvlastňovania za takzvané vyhláškové ceny) až do 31. októbra 2003 (kedy bol stavebný zákon v tejto časti novelizovaný).

Podnetom na vydanie uznesenia ústavného súdu bol konkrétny prípad vyvlastnenia rodinného domu a pozemku z roku 2000. Investor výstavby cestnej komunikácie v Prešove odmietol poskytnúť vlastníkom za ich nehnuteľnosti vyššiu ako vyhláškovú cenu. Odôvodňoval to tým, že údajne platná legislatíva, t. j. vyhláška 465/1991 Zb., neumožňuje poskytnúť vyššiu ako tzv. vyhláškovú cenu. Vlastníci s týmto argumentom nesúhlasili. Vtedajší prešovský okresný úrad sa však stotožnil s názorom investora a nehnuteľnosti vyvlastnil za vyhláškovú cenu. Vlastníci sa odvolali, avšak ani prešovský krajský úrad sa s ich argumentáciou nezaoberal, odvolanie zamietol a vyvlastňovacie rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.

Po nadobudnutí právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníci obrátili na Krajský súd v Prešove so žalobou proti krajskému úradu. V žalobe navrhli, aby krajský súd požiadal ústavný súd o posúdenie súladu oceňovacej vyhlášky s ústavou. Ústavný súd žiadosť prijal a 13. mája 2004 vydal vo veci uznesenie.

Keďže medzičasom bola oceňovacia vyhláška zrušená, ústavný súd konanie o súlade právnych predpisov zastavil. V odôvodnení rozsudku však vyslovil právny názor na neplatnosť vyhlášky a tiež sa zaoberal aj konkrétnym prípadom vyvlastňovania.

Ústavný súd v uznesení uvádza, že štátne orgány môžu vydávať vykonávacie právne predpisy iba na základe splnomocnenia v zákone a iba na zákonom určený účel. Oceňovaciu vyhlášku vydalo ministerstvo financií na základe splnomocňujúceho ustanovenia v zákone č. 127/1991 o pôsobnosti štátnych orgánov v oblasti cien. Tento zákon bol však od 1. apríla 1996 zrušený, a v dôsledku jeho zrušenia zanikla aj platnosť a účinnosť oceňovacej vyhlášky. „Ak zanikne účinnosť zákona, zaniká aj vykonávacia funkcia podzákonného právneho predpisu, ktorý už sám osebe nemôže vykonávať zákon, ktorý bol zrušený a neplatí,“ píše sa v uznesení ústavného súdu.

Konkrétnemu prípadu vyvlastňovania v Prešove sa uznesenie venuje doslova takto: „Ústavný súd zistil, že Krajský úrad v Prešove, odbor životného prostredia, aplikoval vyhlášku o cenách v čase, keď táto vyhláška bola už neplatná.“

Uznesenie ústavného súdu bolo v uplynulých dňoch doručené krajskému súdu v Prešove a nadobudlo právoplatnosť. Verejnosti je sprístupnené na internetových stránkach ústavného súdu.

Vyvlastňovanie za vyhláškové ceny predstavovalo do prijatia uznesenia ústavného súdu prinajmenšom morálny a etický problém. Takto určené ceny totiž predstavovali iba zlomok hodnoty vyvlastňovaného majetku. Zverejnenie uznesenia ústavného súdu odhalilo aj právnu dimenziu problému. Súd nahlas pomenoval to, že štátne orgány viac ako šesť rokov vyvlastňovali majetok občanov na základe neplatného právneho predpisu. A to je v právnom štáte neprípustné.

Neplatnosť oceňovacej vyhlášky však nenastala až uznesením súdu, ale trvá od 1. apríla 1996. Ústavný súd len konštatoval stav, ktorý na Slovensku roky pretrvával, a ktorý štátne orgány oficiálne dodnes nepriznali. Neznalosť zákona a práva neospravedlňuje ani v tomto prípade. Štát sa nemôže zbaviť morálnej zodpovednosti s poukazom na dobromyseľnosť konania svojich orgánov, keďže na problémy a nezákonnosť vyhláškového vyvlastňovania už dávno upozorňovali občania a občianske iniciatívy.

Uznesenie ústavného súdu môže predstavovať aspoň morálnu satisfakciu tým občanom, ktorí v minulosti predali svoje nehnuteľnosti investorom za vyhláškové ceny. Poväčšine išlo o štátnych investorov, ktorí občanov pri „výkupoch“ presviedčali frázou, že „postupujú len v zmysle platnej legislatívy“. Argumentovali, že práve oceňovacia vyhláška bráni investorom poskytnúť primeranú náhradu za vykupované nehnuteľnosti. Mnohí občania pod hrozbou vyvlastnenia za vyhláškové ceny nevýhodné kúpne zmluvy podpísali. Vďaka uzneseniu ústavného súdu dnes už nie je pochýb o tom, že vyhláška investorom v skutočnosti v ničom nebránila, lebo bola neplatná. Rovnako falošná bola aj hrozba vyvlastnením podľa neplatného predpisu. Naoko dobrovoľne „pod cenu“ predaný majetok už asi týmto občanom nikto nedoplatí. S pocitom, že možno boli oklamaní, sa môžu pozerať na to, ako s ich bývalým majetkom nakladá nový vlastník.

Podobný pocit môže mať aj väčšina vyvlastnených vlastníkov. V minulosti, ale aj dnes, niekedy počuť zo strany štátnych orgánov názor, že právna úprava vyvlastňovania a právny systém na Slovensku zabezpečoval a zabezpečuje, že ani prípadné jednotlivé pochybenia štátnych orgánov pri vyvlastňovaní nemôžu v konečnom dôsledku ohroziť ústavné práva žiadneho vlastníka. Roky mlčky tolerované vyvlastňovanie podľa neplatného predpisu, veľké množstvo „vyhláškovo“ vyvlastnených vlastníkov a niektoré pravdepodobne pod nátlakom podpísané kúpne zmluvy pri výkupoch skôr svedčia o tom, že deklarovaný systém právnej ochrany v praxi nefunguje a jeho údajná účinnosť je iba nenaplnenou teóriou.

Súčasná právna úprava vyvlastňovania v stavebnom zákone má totiž stále základy v roku 1976. Ani po novele, ktorá od 1. novembra 2003 zrušila vyhláškové ceny, negarantuje rešpektovanie ústavnej ochrany vlastníckych práv občanov a ústavné právo na primeranú náhradu za vyvlastnený majetok. Zvyšok stavebného zákona totiž ostal v rovnakej podobe ako mal počas „vyhláškového“ vyvlastňovania. Tvrdenie, že dnes sa už vyvlastňuje za „trhové ceny“ môže presvedčiť iba neinformovaného laika. Použitie slov „trhová cena“ v stavebnom zákone totiž vzápätí koriguje definícia, čo sa pre účely zákona pod pojmom „trhová cena“ rozumie. A táto definícia nerešpektuje zásady trhovej ekonomiky a v konečnom dôsledku znamená v praxi opäť iba cenu určenú znalcom podľa určitej vyhlášky.

Uznesenie ústavného súdu prináša občanom aj aktuálne ponaučenie, že sa neoddá vždy dôverovať tvrdeniam a predstavám predstaviteľov štátnych orgánov o vyvlastňovaní tak, ako sa im neoplatilo veriť pri hrozbách o vyvlastňovaní podľa neplatnej vyhlášky.