Utajované skutočnosti, či utajené?

Minulý rok prebiehala intenzívna diskusia o zverejnení zmlúv medzi štátom a investormi Peugeot a KIA a popritom padali aj otázky týkajúce sa zmluvy o predaji Slovenských telekomunikácií nemeckej spoločnosti Deutsche Telekom. Túto zmluvu ministerstvo dopravy kuriózne vyhlásilo za štátne tajomstvo stupňa "Prísne tajné".

Ministerstvo pôvodne oznámilo, že sa preskúma možnosť zverejnenia aj tejto zmluvy. Odvtedy však prešiel viac ako rok, ale zmluva zostáva stále tajná.

Koncom tohto mesiaca by sa však otázka zverejnenia zmluvy mohla definitívne rozriešiť. Najvyšší súd totiž bude s konečnou platnosťou rozhodovať o žalobe občianskeho združenia Občan a demokracia proti rozhodnutiu ministra dopravy Prokopoviča. Minister odmietol sprístupniť zmluvu z dôvodu, že text zmluvy je utajovanou skutočnosťou. V rozhodnutí sa uvádzajú už mnohokrát opakované zavádzajúce tvrdenia, že táto zmluva je "medzinárodnou zmluvou", a preto môže byť vyhlásená za utajovanú skutočnosť, ak sa na utajení zmluvné strany dohodnú.

Právna teória jednomyseľne tvrdí opak, a to, že zmluva medzi štátom a súkromnou zahraničnou spoločnosťou nie je medzinárodnou zmluvou. Medzinárodnými zmluvami sú iba zmluvy medzi štátmi alebo medzinárodnými organizáciami. V prípade zmluvy o predaji akcií štátu súkromnej zahraničnej spoločnosti ide o zmluvu súkromnoprávnu.

Veľmi zarážajúce však je, že postup ministerstva odobril aj ústredný orgán v oblasti utajovaných skutočností Národný bezpečnostný úrad SR (NBÚ). Vo svojom stanovisku pre Najvyšší súd totiž prišiel k prekvapivému záveru, že zmluva je utajovaná oprávnene.

Pri dôkladnejšom skúmaní stanoviska však zistíme, že argumentácia NBÚ stojí na veľmi vratkých nohách. Zákon hovorí, že informáciu možno utajiť, ak spĺňa dve podmienky - ak je uvedená v zozname utajovaných skutočností a súčasne, ak by jej zverejnenie spôsobilo ujmu na záujmoch štátu. Podľa NBÚ boli obidve tieto podmienky splnené. Hovorí, že formulácia "medzinárodné rokovania a zmluvy" zo zoznamu utajovaných skutočností neznamená, že ide len o medzinárodné zmluvy SR uzavreté s iným štátom alebo iným medzinárodným subjektom. Tým teda naznačuje, že podľa neho môže ísť aj o rôzne iné zmluvy. Už toto je úplne svojvoľný záver, ktorý nemá v zákone žiadnu oporu. Ustálenému pojmu "medzinárodná zmluva" v žiadnom prípade nemožno dávať ľubovoľný obsah, aký momentálne niekomu vyhovuje.

A ako NBÚ napokon odôvodnil splnenie druhej zákonnej podmienky utajovania - teda, že treba zmluvu v záujme štátu utajiť, pretože jej zverejnením by štát utrpel ujmu? Citujeme: " ...predmetná zmluva je utajovanou skutočnosťou... pretože sa na tom zmluvné strany, aj keď dodatočne, dohodli. Záujem Slovenskej republiky na utajení tejto zmluvy teda nevyplýva z toho, že by sa vyzradili nejaké informácie, ktoré Slovenská republika potrebuje utajiť, ale z toho, že k utajeniu zmluvy sa zaviazala a porušenie zmluvy by ohrozilo alebo poškodilo záujmy Slovenskej republiky."

Podľa tejto absurdnej logiky, ak nejaké ministerstvo kúpi napríklad kancelársky papier od ľubovoľnej zahraničnej firmy, môže byť takáto kúpna zmluva štátnym tajomstvom. Stačí iba, aby sa na tom zmluvné strany dohodli. Aj keď sú obsahom zmluvy informácie, ktoré vôbec netreba chrániť, napriek tomu ju možno podľa NBÚ vyhlásiť za štátne tajomstvo. Jej zverejnenie by údajne spôsobilo štátu ujmu už len tým, že by sa porušila dohoda zmluvných strán o utajení zmluvy. Ak sa teda napríklad všetky ministerstvá so súkromnými zahraničnými firmami dohodnú, že úplne všetky zmluvy a informácie súvisiace s uzatváraním zmlúv budú štátnym tajomstvom, NBÚ je ochotný takéto utajovanie odobriť.

NBÚ týmto stanoviskom výrazne naštrbil svoju pozíciu nezávislého arbitra nad utajovaním informácií v štáte. Je dôvod sa obávať, že v budúcnosti sa podobne postaví i k utajovaniu ďalších informácií, ktoré by mali byť verejné. Uvidíme, ako sa so stanoviskom NBÚ vyrovná Najvyšší súd.

PETER WILFLING

(Autor je právnikom a členom združenia Občan a demokracia)