Uvarení v spoločnosti bez hodnôt

Ľudia, ktorí svoje postavenie v systéme moci vnímajú primárne ako zdroj osobných výhod a privilégií, nikdy nepôjdu k podstate problému a budú len pokračovať v zápase o svoju inštitucionálnu istotu.

Prirovnania k vareniu žaby prestávajú byť aktuálne. Zdá sa, že „žaba“ je už uvarená. Pri pohľade na debatu o hodnotovom smerovaní našej krajiny sa zameriavame už len na kľúčové oblasti. Niežeby školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo a štátna správa neboli prioritami či dôležitými oblasťami, ktoré by stáli za sústredenú pozornosť terajšej či budúcej vlády.

Ktorúkoľvek z týchto troch oblastí si budúca vláda vyberie za prioritu, určite to metodologicky bude sedieť. Ako občan budem síce pochybovať o úprimnosti takejto deklarácie, no vedel by som sa ešte dať namotivovať na podporu niektorej z týchto oblastí.

Zdravotnícka starostlivosť a poisťovne nám dodávajú pocit bezpečia a istoty, že v prípade, keď ich budem potrebovať, neostanem odkázaný na náhodný osud. Preto držím palce zdravotným sestrám, a nie ministrovi a obstarávateľom zdravotníckej techniky s ich prepracovanou „tendrológiou“.

To isté platí v rôznych obmenách o školstve, súdnictve či v štátnej a verejnej správe. Chcem, aby sme mali fungujúce školy, súdy či štátnu a verejnú správu. Ide však naozaj len o systémovú zmenu? V súdnictve sa ukázalo, že inštitucionálne reformy síce menia hardvér, no nechávajú nedotknutý softvér. Pri pohľade, ako štát v súlade so zákonom vyrovnáva nedoplatky zmrazených sudcovských platov, no zároveň nevie nájsť prostriedky na požiadavky učiteľov a zdravotných sestier, sa mi preto vynára pre očami iná priorita.

Peniaze v alobale

Predstava, že inštitúcie budú pracovať ako hodinky len na základe ich reformy, lepšieho vybavenia či finančného zabezpečenia, je postavená na nesprávnom predpoklade. Tým nesprávnym predpokladom je fakt, že nositeľmi nových spôsobov môžu byť ľudia, ktorí od roku 1989 na svojom vnímaní verejnej služby zmenili len málo.

Ľudia, ktorí svoje postavenie v systéme moci vnímajú primárne ako zdroj osobných výhod a privilégií, nikdy nepôjdu k podstate problému a budú len pokračovať v zápase o svoju inštitucionálnu istotu. Ohrozili by totiž samých seba. Ak im istotu a beztrestnosť neponúkne inštitúcia ako taká, tak sa v nej opevnia účelovými spojenectvami a vzťahmi, ktoré im zabezpečia pokojnú existenciu a doterajšie i ďalšie výhody. Nízke ohodnotenie subjektívne vyvažuje korupcia a klientelizmus, kde sa do alobalu balia husi, morky, kačky, ale najnovšie už aj peniaze.

Príbeh sudcu Štefana Harabina a prekáračky prezidenta s Ústavným súdom SR ukazujú, že ani dobre zaplatení ľudia nie sú zárukou dôveryhodného vykonávania svojho poslania vo verejnej službe. Valorizácia nadpriemerných sudcovských platov v balíku s profesionálnymi istotami a sociálnymi benefitmi, o ktorých môže obyčajný občan Slovenska len snívať, stále nedokáže presvedčiť verejnosť, že systém spoločenskej spravodlivosti naozaj funguje. Podobne to dopadne aj vtedy, keď sa po mnohých bojoch aj priemerné platy v zdravotníctve, školstve aj vo verejnej správe priblížia platom sudcov.

Morálna integrita ako príťaž

Problémom ostane totiž hodnotová výbava ľudí, ktorí ovládajú „zreformované“ inštitúcie. Ukazuje sa, že morálna odvaha a integrita, ktorá je sprevádzaná aj kompetenciou a angažovanosťou, ľudí z verejnej služby dnes skôr diskvalifikuje, lebo je potenciálnym zdrojom nebezpečenstva a odhalenia nečestnej politickej praxe a funkčných prepojení. Charakter ľudí vo verejnej službe a ich hodnotová výbava sa tak stáva kritickým faktorom úspechu zdravého spoločenského vývoja.

Spoločenská prestíž ľudí pochybných politických praktík, hodnotovej prázdnoty a otvoreného pohŕdania elementárnymi princípmi morálky totiž posúva hranice citlivosti spoločnosti na zlo.

Vzor človeka, ktorý sa dostáva do vedomia spoločnosti ako synonymum nasledovaniahodného príkladu a sám je pritom očividne amorálnym klamárom či bezcharakterným oportunistom, je v konečnom dôsledku referenčným rámcom pre motiváciu širokej verejnosti.

„Úspešné“ príbehy ako vzory

Príbehy ľudí, ktorí sa dostali k spoločenskému a politickému vplyvu a získali si takto spoločenskú autoritu, sú totiž silnejšie ako ich predvolebné deklarácie či tlačové besedy. Určujúce trendy v slovenskej spoločnosti sa nateraz odvíjajú od megaúspešného príbehu súčasného predsedu vlády. Je nasledovaniahodný nielen pre významnú časť slovenskej populácie, ale aj pre príbehy ostatných verejných postáv.

Témou ďalšieho vývoja slovenskej spoločnosti preto sú otázky vzťahu k hodnotám solidarity, demokracie, slobody a ľudskej dôstojnosti.

Pravdivosť a morálna integrita budúcich lídrov našej krajiny rozhodnú o tom, či sa k životu európskej bytovky či slovenskej chalúpky postavíme konštruktívne, alebo ju pripravíme ešte aj o posledné zvyšky toho, čo ju ešte drží pokope. Či so školstvom, zdravotníctvom, utečencami, či súdnictvom a verejnou správou má vôbec zmysel niečo robiť, ak sa tam nedostanú ľudia, ktorí majú zásadnú dôveru a úctu k pravde a spoločenskej či sociálnej spravodlivosti.

Strata citlivosti

Ak si niekto myslí, že sme už vo verejnej debate narazili na dno, ešte k tomu úplne nedošlo. Máme povestné ostrovčeky pozitívnej deviácie a nebojácnych aktivistov. Práve preto majú lídri zatiaľ aspoň mediálnu snahu svoje „čudné“ pohľady na Európu, Slovensko či Rusko prezentovať ako dobro. Tým sa však hranica vnímavosti a citlivosti verejnosti posúva čoraz viac k necitlivosti či otupenej schopnosti rozlíšiť dobro od zla.

Kedy sa dostaneme na dno? Keď ako spoločnosť dospejeme do situácie, že vôľa spájať sa v spoločnom úsilí o dobro už bude aj otvorene ostrakizovaná a kriminalizovaná, stane sa spoločenskou nevýhodou a jej hlásatelia sa dostanú na zoznam „neželaných“. Ako nepriatelia ľudu a národného pokroku.

Nepravdepodobné, poviete si. No tieto zoznamy sa už začali písať a nepísaných verzií je ešte o čosi viac. A tak si to možno neuvedomujeme, ale už sme takmer uvarení. Predpokladom toho, že sa to stane, je naša domnienka, že sa to dnes nemôže stať. Žijeme predsa v 21. storočí, však?

Autor je teológ