V asfaltovom sendviči: Hluk z diaľnice zničí pokoj v osadách

Pripravovaná DIAĽNICA CEZ ČADCU priviedla niekoľko ľudí do zúfalstva. V ich očiach sa objavujú slzy, prevládajú emócie. Z pokojných osád na južnej strane kopca sa totiž má stať zhluk ciest.

Obyvatelia osád U Manči a U Ševca budú mať z jednej strany rodinných domov diaľnicu, z druhej obslužnú cestu. Autá budú jazdiť zopár metrov od ich stien. „Budeme ako plnka v sendviči. Najhoršie je, že nikto nám nič nepovie, nevieme, na čo sa máme pripraviť. Diaľnica má byť dokončená v roku 2013, čiže od budúceho roka by sa malo okolo našich domov stavať. Nikto si preto domy neopravuje, neinvestuje do nich, nerobíme v záhradkách. Len čakáme, kedy sem prídu bagre," hovorí obyvateľka jedného z domov Monika Ondrašinová.

O diaľnici sa hovorilo už dávnejšie. Lenže stavať ju mali vyššie. V apríli 2001 odbor cestného hospodárstva na Krajskom úrade v Žiline posudzoval tri navrhované trasy - modrý, zelený a červený variant. „Na základe porovnania podľa jednotlivých ukazovateľov sa javí ako najvýhodnejšia trasa vedenia diaľnice podľa modrého variantu, ktorý odporúčame riešiť," napísal Krajský úrad. O mesiac neskôr mesto Čadca vydalo rovnaké stanovisko.

Pripomienky? Zamietnuté!

Obyvatelia osád boli teda pokojní, pretože podľa modrého variantu mali byť cesty ďaleko nad ich nehnuteľnosťami. Variant popri ich domoch je totiž červený a ten podľa úradov výhodný nebol. Dlho sa nič nedialo, až v apríli 2007 sa ľudia z osád dozvedeli o rokovaní Národnej diaľničnej spoločnosti v Čadci. „Mali sme pocit, že rokovanie nám chceli zatajiť. Nakoniec sme sa tam dostali. Povedali, že sa rozhodli pre červený variant, čiže popri našich domoch. Predložili nám papier, na ktorý sme mali za päť minút napísať pripomienky," hnevá sa pani Ondrašinová.

Jej sused Ján Krkoška iba mávne rukou: „Aj tak všetky pripomienky zamietli." Jeho manželka Anna Krkošková vraví, že v tejto časti Čadce bývajú práve preto, lebo je pokojná. Keby túžili po bývaní pri ceste, presťahovali by sa k nej.

„Sendvič" sa týka asi štyridsiatich rodinných domov. Niektoré budú musieť zbúrať, lebo stoja v trase diaľnice. Väčšina ostane a diaľnica bude v úzkom páse medzi železnicou a nimi. Tesne ponad ne zasa povedie obslužná dvojpruhová cesta. Ľudia prídu o časť záhrad, garáže a hlavne o pokoj.

Prekvapení diaľničiari

Obyvatelia teda pozvali vedenie Národnej diaľničnej spoločnosti, aby sa šéfovia pozreli, kadiaľ cesty naprojektovali. „Prišiel aj riaditeľ Národnej diaľničnej spoločnosti Igor Choma. Boli prekvapení, keď videli, že obslužnú cestu navrhli postaviť na mieste terajšej úzkej kľukatej cestičky pomedzi domy. Hovorili sme im, nech si teda zoberú všetky domy a dajú nám náhradné bývanie, hoci aj s menšími pozemkami. O tom nechceli ani počuť. Asanovať budú iba tie, ktoré ceste priamo zavadzajú. Keď začnú stavať meter od môjho domu, asi nebudem môcť ísť ani do práce. Budem musieť strážiť, aby mi netrafili bagrom roh steny, aby mi robotníci nečúrali v záhrade. Vyčítajú nám, že do toho vstupujú emócie. Ale ľuďom chcú urobiť popred dom diaľnicu a čudujú sa, že sú emócie. Namiesto v pokojnej štvrti budeme deti vychovávať na ceste," hovorí Ondrašinová.

Ako to je? Nejasne

Miestni tvrdia, že nie sú proti diaľniciam, ale chcú, aby sa k nim správali férovo. „Máme zlú strechu a nevieme, či máme kúpiť novú škridlu, alebo to nechať tak. Nevieme, či o dom neprídeme. Sme v neistote. Keby nám jasne povedali, že nám všetkým domy vezmú a postavia náhradné, bolo by to férovejšie," hovorí jedna z obyvateliek. Vo svojich domoch sú dnes ľudia ako uväznení. Predať ich nedokážu, nik by ich nechcel.

Vlani ich nahneval minister dopravy Ľubomír Vážny, ktorý pravdepodobne omylom povedal, že s obyvateľmi v Čadci boli rokovania a ponúkli im na výber - či chcú peniaze, alebo dom. „Keď sme to počuli, čumeli sme ako sovy do duba. Nik s nami nerokoval, nikto nám nič nepovedal," tvrdia obyvatelia.

V marci tohto roka bol v Žiline seminár Žilinský dopravný uzol. Ondrašinová aj so susedou Kultanovou sa na seminár dostali a dozvedeli sa, že peniaze na diaľnicu sú a je isté, že ju budú stavať na červenej trase. „V STV 2 neskôr v rámci vysielania z regiónov Igor Choma tvrdil, že začnú v roku 2010."

Meter od domu

Hovorca Národnej diaľničnej spoločnosti Marcel Jánošík naznačuje, že začiatok výstavby bude o rok neskôr, v auguste 2011. Ľudia tak budú ďalší rok v neistote. Podľa neho je stavba diaľnice cez Kysuce vo veľmi zložitom teréne, vybraný variant predstavuje kompromis technického a environmentálneho riešenia. „Národná diaľničná spoločnosť nemala dôvod uprednostňovať jeden variant pred iným. Definitívna voľba sa stanovila až po rokovaniach so zástupcami mesta Čadca," hovorí Jánošík.

Majitelia domov tvrdia, že za červenou trasou môže byť aj bývalý primátor Jozef Pohančeník, ktorý je vo väzení za korupciu v inom prípade. Anna Krkošková vraví, že Pohančeník vtedy hovoril: „Keby cesta išla vrchom, Čadca by sa stala mŕtvym mestom."

Prečo sa rozhodli s diaľnicou vtrhnúť práve do pokojnej časti Čadce? „Diaľnica je líniová stavba prechádzajúca viacerými katastrálnymi územiami, je takmer nemožné nedostať sa do blízkosti obydlí," vysvetľuje Jánošík a hovorí, že domy pri diaľniciach budú chrániť protihlukové clony. Podľa zákonov môžu byť odškodnení iba tí obyvatelia, ktorých dom stojí v trase diaľnice a budú ho musieť zbúrať. Existuje aj norma, ktorá určuje, že diaľnicu musia stavať viac ako sto metrov od domov, ale platí to len mimo súvisle zastavaného územia. Vnútri mesta alebo dediny nie sú žiadne obmedzenia, diaľnica teoreticky môže ísť aj meter od domu.

Jánošík nesúhlasí s tvrdením, že by s občanmi nekomunikovali: „Národná diaľničná spoločnosť otvorila priamo v Čadci informačnú centrálu, kde sa môžu obyvatelia Čadce a okolia informovať o pripravovaných stavbách v regióne." Ľudí však hnevá, že diaľničiari s nimi komunikujú iba písomne.

Diaľničné osudy

Obyvatelia osád sa boja aj samotnej výstavby. Úzke cestičky popri ich domoch budú meniť na diaľnicu. „Naozaj neviem, ako sa potom dostaneme domov, ako budeme dovážať drevo a uhlie, keď cestičky premenia na stavenisko," rozmýšľa Anna Krkošková.

Osud sa nepríjemne zahral s Ladislavom a Annou Škulavíkovcami. Je to rodina, ktorá bývala v Čadci v byte. Mali dom po rodičoch v osade U Manči a rozmýšľali, čo s ním. Rozhodli sa predať byt, nasťahovať sa do rodičovského domu a za získané peniaze ho začať rekonštruovať. Niečo už investovali, zboku vidieť zateplenie severnej strany. Keď sa pred dvoma rokmi dozvedeli o diaľnici, to najhoršie ich len čakalo. Ich dom totiž stojí presne v jej trase a budú ho musieť zbúrať.

V osade U Ševca zasa býva osemdesiatsedemročná Margita Čmelíková. Do svojich dvadsiatich dvoch rokov bývala nižšie, pri železnici. Keď rozširovali koľaje, jej dom zbúrali a poskytli jej náhradný v osade U Ševca. „Bol malý, nízky, ale švagor ho postupne rozšíril do dnešného stavu. Teraz mám osemdesiat sedem rokov a neviem, či neprídem aj o tento dom. Ak ho nezoberú, tak nám pôjde diaľnica popred okná. Nevieme, na čom sme," sťažuje sa pani Čmelíková.

Rodina Latkovcov bude mať cesty zo všetkých najbližšie. Z vrchnej strany im dvojprúdovú komunikáciu takmer oprú o stenu domu. Keď otvoria okno, budú z neho môcť predávať hot dogy. Zo spodnej strany domu bude diaľnica.

Čadca je rozdelená

Časť obyvateľov Čadce sa obrátilo proti postihnutým z osád. Podobne ako sa to stalo v Považskej Bystrici, kde sa veľa ľudí úplne otočilo proti tým, ktorým postavia ponad strechy domov diaľničný viadukt.

„Po Čadci ide fáma, že sme už peniaze dostali, máme ich na účtoch a my teraz vytĺkame z domov kapitál. Myslia si, že robíme to isté ako vlastníci pozemkov pri výstavbe spoločnosti KIA v Tepličke nad Váhom, ktorí protestovaním cenu pozemkov zvýšili. Ľudia si robili srandu, keď ma videli v televízii - mediálna hviezda, čo sa pretŕča, koľko už má miliónov za dom. To by zamávalo s každým. My nemáme ani poriadne zariadenú kuchyňu. Chceli sme si obnoviť chalupu, dať nový nábytok, začali sme na tom pracovať, ale keď sa to na nás v roku 2007 zosypalo, všetko sme nechali tak. Načo budeme kupovať nábytky, novú kuchynskú linku, načo budeme robiť izbu v podkroví, keď nevieme, či nás nezbúrajú alebo či nezačnú okolo nás bagrovať," hovorí pani Ondrašinová.

Spomína na detstvo, keď boli v lete všetky domy pootvárané a deti behali po susedoch. Raňajkovali u jedných, obedovali u druhých, ďalšia suseda zabila zajaca a toho večerali. O túto pohodu prídu. „Moje deti to už nezažijú, pobehajú si akurát tak pomedzi autá. Ja to volám čakanie na smrť. Psychicky sme na dne, vidieť nešťastie, plač. To sa ani opísať nedá, ako sa cítime."