V kauze skládky víťazia úradníci

Pezinská skládka, ale napríklad aj Tichá a Kôprová dolina sú dôkazom, aký chaos vytvára štát, keď 18 rokov odkladá reformu pravidiel stavebného a územného konania.

Niekoľko mesiacov trvá úsilie pezinských aktivistov vymôcť si právo na ochranu pred možnými zdravotnými následkami environmentálne rizikovej stavby, ktorou je skládka odpadov v tzv. novej jame. Názor, ktorý sa tento týždeň pokúšajú presadiť živou reťazou pred ministerstvom životného prostredia, je považovaný za reprezentatívny pre významnú časť obyvateľov bezprostredne do­tknutých výstavbou skládky.

V konečnom dôsledku tak máme možnosť sledovať ďalší z typických problémov pri využívaní krajiny: spor vlastníka budúcej skládky s obyvateľmi, ktorí sa cítia byť výstavbou skládky ohrození. Oveľa dlhšie ako kauzu pezinskej skládky však môžeme pozorovať, akým spôsobom štát nepretržite navádza na vznik podobných sporov.

Zjavne sa tak deje

Vláda sa obvykle snaží zabezpečiť ochranu verejnosti, ktorej hrozí poškodenie zdravia. V prípade stavieb, akou je i skládka v Pezinku, preto „umiestnila“ do procesu povoľovania stavby množstvo ľudí, ktorí môžu priamo či nepriamo zabrániť výstavbe škodlivej skládky, ak by ju uznali za škodlivú z hľadiska zdravia obyvateľov či verejného záujmu. Treba si uvedomiť, že nejde o nijako malú skupinu, ale o desiatky osôb a inštitúcií s legálnym oprávnením od vlády: od volených zástupcov verejnosti až po úradníkov viacerých stupňov štátnej správy, od obecných zastupiteľstiev cez stavebné úrady, úrady životného prostredia, expertov posudzujúcich vplyvy na životné prostredie, tvorcov územných plánov, inšpekciu životného prostredia až po ďalších účastníkov územného konania a integrovaného povoľovania vrátane dotknutej verejnosti. Okrem toho nezabudnime na ďalšie odvolacie orgány, ktoré môžu dodatočne vstúpiť do rozhodovania o povolení sklád­ky.

Je zjavné, že získanie všetkých povolení na začatie nakladania s vlastným majetkom môže podnikateľovi spôsobovať i veľmi vysoké transakčné náklady. Tieto náklady môže znížiť tým, že skorumpuje štátnych úradníkov. Zjavne sa tak, žiaľ, i deje.

Avšak bolo by nepoctivé nevidieť obe strany rozhodnutia vlády, ktorá sa rozhodla zahlcovať tieto spory vytvorením gigantického aparátu svojich štátnych zamestnancov. Tento systém je celkom zbytočne prerastený masou úradníkov, ktorí sa v podstate len viackrát a na rôznych úrovniach vyjadrujú k jednej a tej istej veci – k dosahom plánovanej činnosti na iných vlastníkov a na „verejný záujem“. Ak to myslíme s bojom proti korupcii naozaj vážne, potom znižovanie poč­tu neefektívnych úradníkov je tým najúčinnejším riešením. Oni sú totiž v celom procese rozhodovania jasnými víťazmi – poberajú stabilný plat a občas možno i zopár korupčných príjmov navyše.

Zmätok

Kauza pezinskej skládky, ale i ďalšie známe konflikty vlastníkov typu ťažby zlata v Kremnici či ochrany prírody v Tichej a Kôprovej doline, odhaľujú, aký obrovský zmätok už osemnásť rokov vyvoláva vláda tým, že odkladá reformu pravidiel stavebného a územného konania, ktoré by mali poskytovať jasnú odpoveď na strategickú otázku: kde sa končia práva jedného vlastníka a začínajú sa práva druhého, kde sa končí právo vlastníka a začína sa právo v tzv. verejnom záujme. Ne­chceme pochopiť, že tieto konflikty podnecuje vláda tým, že uvádza vlastníkov do právneho chaosu a administratívnej vojny. Nečudo, že potom skáčeme na udičku demagogických informácií o „bezohľadných developeroch“ a „prírode, ktorá sa neubráni bagru“.

Súkromné vlastníctvo je pritom pošliapané a štátny úradník sa raduje.

(Autor je analytik pre environmentálnu politiku, pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika)

Podrobne monitorujeme:

Pezinok, skládka

1976/050 Stavebný zákon