Verejný záujem - stav v členských štátoch Európskej únie

Členské štáty Európskej únie vo svojich právnych poriadkoch používajú termín verejný záujem (najmä v normách upravujúcich obmedzenie vlastníckeho práva), ale ani jeden členský štát ho záväzne nedefinuje.

V Belgicku čl. 16 Ústavy Kráľovstva Belgicka zo 17. februára 1994 ustanovuje, že „nikto nesmie byť pozbavený svojho vlastníctva, ak nejde o verejný prospech, a to v prípadoch a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, a pri spravodlivom a predchádzajúcom odškodnené.

V Dánsku § 73 Ústavy Kráľovstva Dánska z 5. júna 1953 ustanovuje, že „právo vlastniť majetok je nedotknuteľné. Nikomu nemožno nariadiť odovzdať majetok, okrem prípadov, keď to vyžaduje verejný záujem. To možno uskutočniť len spôsobom, ktorý upravuje zákon a za úplné odškodnenie" (ods. 1) a ďalej (ods. 3) že, „každú otázku zákonnosti konania o vyvlastnení, ako aj výšku odškodnenia možno predložiť na rozhodnutie všeobecným súdom. Konania vo veciach týkajúcich sa výšky odškodnenia možno zákonom prikázať súdom zriadeným na tento účel."

Vo Fínsku čl. 6 Ústavy Fínska ustanovuje, že ,život, česť, osobná sloboda a majetok každého občana Fínska je chránený zákonom'1 a že „zákon ustanoví pravidlá pre vyvlastnenie majetku z dôvodu verejného záujmu za plnú náhradu".

Vo Francúzsku Ústava Republiky a Spoločenstva zo 4. októbra 1958 obsahuje len usporiadanie vrcholných orgánov, ale neupravuje výslovne práva a slobody občanov. V tejto oblasti formou preambule z 29. septembra 1946 odkazuje na Deklaráciu práv občana z 26. augusta 1789, ktorú vyhlasuje za súčasť ústavy.

V Írsku Ústava Írskej republiky z 11. decembra 1936 ustanovuje, že „štát uznáva právo, že Človek ako racionálna bytosť má prirodzené právo, predchádzajúce pozitívnemu právu, na súkromné vlastníctvo vonkajších majetkov. Štát v súlade s tým zaručuje, že neprijme nijaký zákon, ktorý by sa pokúšal zrušiť právo na súkromné vlastníctvo alebo všeobecné právo prevádzať, odkazovať alebo dediť majetok"(ods. 1) a ďalej v odseku 2, že „štát uznáva, že výkon práv … by mal byť v občianskej spoločnosti regulovaný zásadami sociálnej spravodlivosti a v súlade s tým štát môže, ak si to situácia vyžaduje, obmedziť výkon... práv s cieľom zmierniť výkon týchto práv s požiadavkami všeobecného dobra".

V súlade s anglosaskou doktrínou v Írsku nie je možné vyvlastnenie administratívnym rozhodnutím. Súdom možno vo verejnom záujme obmedziť vlastníka vo výkone vlastníckych práv alebo schváliť nútený výkup a určiť jeho kúpnu cenu. Odňatie vlastníctva by bolo možné len zákonom (zoštátnením alebo konfiškáciou).

V Luxembursku čl. 16 Ústavy Veľkovojvodstva Luxemburg ustanovuje, že „nikomu nesmie byť odňaté jeho vlastníctvo, iba z dôvodu verejného blaha v prípadoch a formách ustanovených zákonom a na základe spravodlivého a predchádzajúceho odškodnenia.".

V Grécku je veľmi podrobná úprava vyvlastnenia a odškodnenia priamo v čl. 17 ods. 1 až 7 Ústavy Helénskej republiky z 9. júna 1975. V tomto článku ústavy sa uvádza, že „nikto nesmie byť pozbavený vlastníctva k majetku, ak nie je riadne preukázaný verejný osoh; kedy a ako, ustanoví zákon, ale vždy za plné odškodnenie, ktoré zodpovedá hodnote vyvlastneného majetku v čase súdneho konania o predbežnom určení odškodného. V prípadoch, v ktorých je vznesená požiadavka na konečné odškodnenie, berie sa zreteľ na hodnotu v čase súdneho prejednávania žiadosti" (ods. 2). 

Ďalej sa uvádza, že „na zmenu hodnoty predmetu vyvlastnenia vyplývajúcu z rozhodnutia po zverejnení rozhodnutia o vyvlastnení sa neberie zreteľ" (ods. 3), že „odškodnenie vždy určujú civilné súdy" s tým, že „pred zaplatením konečného alebo predbežného súdom ustanoveného odškodnenia zostávajú všetky práva vlastníka nedotknuté a prevzatie držby nie je dovolené" a že „odškodnenie vo výške určenej súdom musí byť v každom prípade zaplatené najneskôr do jeden a pol roka odo dňa zverejnenia rozhodnutia o predbežnom určení odškodnenia; v prípade žiadosti o konečné určenie odškodnenia, odo dňa zverejnenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade sa vyvlastnenie, ipso iure zrušuje"(ods. 4), že „zákon ustanoví povinnú náhradu škody za ušlé príjmy z vyvlastneného majetku do času zaplatenia odškodného" (ods. 5).

V Holandsku čl. 14 Ústavy Kráľovstva Nizozemsko ustanovuje, že „vyvlastnenie je prípustné len vo verejnom záujme a za vopred garantovanú plnú náhradu v súlade s pravidlami ustanovenými zákonom alebo na základe zákona" (ods. 1). „...V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe zákona vzniká nárok na plnú alebo čiastočnú náhradu, ak je vlastníctvo príslušnými úradmi vo verejnom záujme zničené alebo urobené neupotrebiteľným alebo ak je výkon vlastníckeho práva obmedzený" (ods. 3).

V Nemecku je podľa Ústavy Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 možné aj vyvlastnenie aj znárodnenie (zoštátnenie).

Čl. 14 ods. 3 ústavy uvádza, že „vyvlastnenie je prípustné len v prospech všeobecného blaha. Smie sa uskutočniť len zákonom alebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia. Odškodnenie sa určí po spravodlivej úvahe záujmov spoločnosti a zúčastnených osôb. Pokiaľ ide o odškodnenie, možno v sporných prípadoch použiť cestu práva pred riadnymi súdmi.".  V čl. 15 sa uvádza, že „pozemky a pôda, prírodné bohatstvo a výrobné prostriedky možno previesť do spoločného vlastníctva alebo iných foriem spoločného vlastníctva zákonom, ktorý upravuje druh a rozsah odškodnenia".

V Portugalsku čl. 62 Ústavy Republiky Portugalsko z 2. apríla 1976 ustanovuje, že „všetkým sa zaručuje v miere ústavných predpisov právo na súkromné vlastníctvo a na jeho scudzovanie za života i pre prípad smrti. Konfiškáciu a vyvlastnenie vo všeobecnom záujme možno uskutočniť len na zákonnom podklade a pri úhrade spravodlivého odškodnenia".

V Rakúsku Ústava Rakúskej republiky z 10. novembra 1920 neobsahuje ustanovenia o ľudských právach a slobodách, ale v čl. 149 ods. 1 recipuje do ústavného poriadku Rakúskej republiky - základný štátny zákon č. 142/1867 z.z. o všeobecných právach štátnych občanov, ktorý zároveň povyšuje na ústavný zákon.

Tento zákon z čias Rakúsko-Uhorského vyrovnania v čl. 5 ustanovuje, že „vlastníctvo je neporušiteľné. Vyvlastnenie proti vôli vlastníka je možné len v prípadoch ustanovených zákonom a spôsobom v ňom ustanoveným.". Samostatné ustanovenie o odškodnení tento ústavný zákon nemá.

V Taliansku čl. 42 Ústavy Talianskej republiky z 27. decembra 1947 ustanovuje, že „vlastníctvo je verejné alebo súkromné. ... Súkromné vlastníctvo sa uznáva a zaručuje zákonom, ktorý ustanoví spôsoby jeho nadobudnutia alebo straty, výkonu a medzí, aby bola zabezpečená sociálna funkcia vlastníctva a aby bolo dostupné všetkým. V prípadoch ustanovených zákonom môže byť súkromné vlastníctvo z dôvodu verejného záujmu za náhradu vyvlastnené".

V Španielsku čl. 33 ods. 3 Ústavy Kráľovstva Španielsko z 27. decembra 1978 uvádza, „nikto nesmie byť zbavený svojho majetku a svojich práv s výnimkou oprávnených dôvodov verejného osohu alebo spoločenského záujmu, a to na základe zodpovedajúceho odškodnenia v súlade so zákonmi".

Vo Švédsku článok 18 druhej kapitoly Ústavy Švédska z roku 1975 ustanovuje, že „každému občanovi, ktorému bol zabavený alebo vyvlastnený majetok, alebo pre iný takýto úkon, patrí náhrada za utrpené straty v súlade s princípmi ustanovenými zákonmi".

Veľká Británia nemá písanú ústavu, ani nerozlišuje ústavné zákony a obyčajné zákony. Ako ústava slúžia súčasti zvykového práva (common law) v znení súdnych rozhodnutí a výkladov, ktoré boli doplnené (a v mnohých smeroch nahradené) jednotlivými zákonmi (statut law).

Ako bolo už pri Írsku uvedené, neprichádza do úvahy vyvlastnenie administratívnym rozhodnutím.

Judikatúra Európskeho súdneho dvora

Z dôvodu že definícia verejného záujmu absentuje v judikatúre ESD, bolo by príliš rýchle zabudnúť že tento pojem má ústavnú a správnu dimenziu, a že jeho vytváranie bolo značne ovplyvnené verejným právom členských štátov a hlavne francúzskym verejným právom (kde pojem verejný záujem vychádza z voluntaristickej teórie, ktorá sa neuspokojuje s neistým a provizórnym spojením ekonomických záujmov viacerých osôb - utilitaristická teória - pretože takéto spojenie nie je schopné založiť pevné základy spoločnosti. Verejný záujem teda z pohľadu francúzskej ústavnosti vyžaduje prekročenie záujmov jednotlivca.)

Judikatúra ESD ale vzbudzuje dojem , že komunitárne právo pojem verejný záujem pozná veľmi dobre napriek tomu že ho vo svojich odôvodneniach nepoužíva. A to hlavne preto, že sudca ESD sa stretáva s rovnakými problémami ako národný sudca, definovať pojem tak politický ako aj právny.

Vyhlásenie verejného záujmu ako hlavného princípu Spoločenstiev nie je výnimočným javom v judikatúre ESD, ale vždy rešpektuje podmienky a hranice, ktoré určuje národné právo členských štátov. (Edmont Hornat 1999, Pojem verejný záujem v judikatúre Európskeho súdneho dvora, str. 387).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd") boli vytvorené viaceré hľadiská, z ktorých je potrebné pri výklade vyššie uvedených ústav a v praxi vychádzať. Všetky majú základ v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), ktorý je právnym základom existencie Európskeho súdu.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku okrem verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov a pokút."

Z uvedeného článku vyplývajú pre rozhodovaciu prax Európskeho súdu tri pravidlá

• zásada pokojného užívania majetku,
• podmienky, za ktorých splnenia je zbavenie majetku právne možné,
• právo štátov upraviť užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.

Všetky tri pravidlá tvoria jeden celok. Európsky súd to vyjadril v prípade Lithgow a spol. c. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného írska (séria A102, 1986, č. 106) takto: „ Avšak tieto tri pravidlá nie sú odlišné v zmysle, že nie sú prepojené; druhé a tretie pravidlo je zamerané na konkrétne príklady zásahov do práva na pokojné užívanie majetku, a preto by mali byť interpretované v zmysle všeobecného princípu formulovaného v prvom pravidle"

K prvému pravidlu:

V prípade Sporrong a Loennroth c. Švédske kráľovstvo (séria A52, 1982, č. 69) sa uvádza, že „súd musí posudzovať otázku, či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami a záujmami spoločnosti (všeobecný záujem spoločnosti) na jednej strane a požiadavkami ochrany základných práv vlastníka na druhej strane. Pátranie po spravodlivom vyvážení je nedeliteľnou súčasťou Dohovoru ako celku a odráža sa aj v štruktúre článku 1 Dodatkového protokolu ".

Uvedené dve rozhodnutia vo vzájomnej súvislosti majú precedentný význam pre rozhodovanie Európskeho súdu vo veciach vyvlastňovania majetku alebo iného obdobného zásahu štátu do majetku. V praxi to znamená, že Európsky súd predovšetkým skúma celkovú oprávnenosť vyvlastňovať a zasahovať tak do pokojného užívania majetku vlastníkov, čím vytvoril tzv. zásadu proporcionality. Jej zmyslom a podstatou je individuálne a konkrétne posúdenie, či sa v každom jednotlivom prípade medzi „ochranou vlastníckeho práva a požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti dosiahlo spravodlivé vyváženie, t.j., či vlastník, ktorého majetok bol zásahom dotknutý, nemusí niesť individuálne nadmerné bremeno".

Zásada proporcionality sa všeobecne uplatňuje v rozhodovaní Európskeho súdu vo všetkých prípadoch zásahov štátu do pokojného užívania majetku (vrátane obmedzenia vlastníctva a vyvlastnenia). Podrobnejšie je táto zásada vyjadrená v odôvodnení rozhodnutia vo veci Agosi c. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (séria A108, 1986, č. 52), keď Európsky súd konštatoval, že požiadavka proporcionality vyžaduje určiť, či existoval „ rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom, alebo inými slovami, Či bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti záujmami jednotlivca" a ďalej zdôraznil, že pri „určení, či existuje spravodlivá rovnováha, má štát široký rozsah pre hodnotenie tak výberu donucovacích prostriedkov, ako aj pre posúdenie toho, či dôsledky donútenia sú oprávnené z hľadiska všeobecného záujmu docieliť účel konkrétneho opatrenia".

K druhému a tretiemu pravidlu:

Obe pravidlá spolu vytvárajú podmienky, ktorých splnenie právne dovoľuje zasiahnuť do majetku alebo majetok odňať (vyvlastniť). Aj tieto podmienky musia byť splnené súčasne, pretože vychádzajú zo vzájomne podmienených pravidiel. Týmito podmienkami sú - verejný záujem, ústavnosť (zákonnosť) a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z týchto podmienok rozhodujúcu váhu má preukazovanie verejného záujmu. Vo vecí James a ostatní, c. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (séria A98, 1986, č. 46) sa Európsky súd vo vzťahu k verejnému záujmu vyjadril, že „orgány jednotlivých štátov vzhľadom na svoju lepšiu znalosť svojich spoločností a ich potrieb sú v zásade v lepšej pozícii než medzinárodný sudca, aby posúdili, čo je verejný záujem", a preto, ako uvádza ďalej „tento pojem je nevyhnutne široký. Súčasťou rozhodnutia prijať vyvlastňovacie zákony budú obvykle politické, hospodárske a sociálne otázky, na ktoré sa v demokratickej spoločnosti môžu názory výrazne odlišovať". Podľa ďalej vyjadreného názoru Európskeho súdu „je prirodzené, aby zákonodarca disponoval určitou mierou diskrécie v určovaní, čo je vo verejnom záujme pri realizácii sociálnej a hospodárskej politiky, okrem prípadu, ak by úsudok bol očividne bez rozumného základu". Podobne aj v prípade Malama c. Helénska republika.

Tak, ako nie je legálne definovaný verejný záujem vo vnútroštátnom práve prakticky nijakého demokratického štátu, ani Európsky súd neurčil jednoznačné (definičné) pravidlá, ako vykladať pojem „verejný záujem". Z uvedeného rozhodnutia možno dospieť k záveru, že existenciu verejného záujmu treba posudzovať individuálne prípad od prípadu tak v rovine zákonodarstva štátov, ako aj v rovine ich vnútroštátnej aplikácie na konkrétne prípady.

Európsky súd zároveň vyjadril názor, že je v zásade vecou zákonodarstva jednotlivých štátov určovať podmienky zásahov do majetku a formulovať, čo je v konkrétnom prípade verejným záujmom. Zásah do pokojného užívania majetku zo strany štátu nesmie byť "očividne bez rozumného základu (without reasonable foundation)", čiže vymedzenie je negatívne, teda vymedzuje sa, čo už nie je možné považovať za verejný záujem.

Vymedzenie pojmu „verejný záujem" formou vyčerpávajúcej definície je zrejme nevhodné; nijaký štát to neurobil. To však neznamená, že by sa nemali ustanoviť určité kritériá, resp. pravidlá na jednotné posudzovanie verejného záujmu s tým, že by sa uplatňovali pri posudzovaní konkrétnej situácie v mieste a čase.

Úprava by musela vychádzať z toho, že nie vždy skupinový záujem je automaticky vyšším záujmom, ako to uviedol Ústavný súd v roku 1996 (I. ÚS 198/95) citujúc F.A. Hayeka, ani z hierarchie druhov vlastníctva, čo už naša ústava vylučuje. Nový zákon by mal pri vymedzovaní pravidiel na posudzovanie verejného záujmu vychádzať zo zásady proporcionality medzi záujmom vlastníka a záujmom verejnosti (prípad Agosi c. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska).

Ako jedno z dôležitých kritérií je potrebné ponechať závislosť rozhodovania vo veciach obmedzovania vlastníckych práv na schválenom územnom pláne s minimalizáciou jeho nahrádzania (prípadne i vylúčením) územným rozhodovaním nahradzujúcim územný plán. Územnoplánovací proces je demokratickým postupom prijímania rozhodnutí v širšom záujme a je založený na odbornom posudzovaní možností a vyjadrujúci zásady a regulatívy s účasťou verejnosti, vrátane vlastníkov, ktorí ním budú dotknutí. Vyriešením stretov záujmov v územnom pláne sa predchádza prípadným neskorším problémom v oblasti obmedzovania vlastníckych práv (vyvlastňovania), najmä v posudzovaní verejného záujmu a prakticky vylučuje posúdenie vyvlastnenia ako „očividne bez rozumného základu".

Pri posudzovaní verejného záujmu štrasburské orgány ochrany práva najprv rozhodujú o jeho existencii, a potom porovnávajú všeobecný (spoločenský) záujem na zbavení majetku s individuálnym právom užívania majetku.
Štrasburské orgány ochrany práva ponechávajú štátom pomerne široký rámec voľnej úvahy pri uplatňovaní verejného záujmu, najmä v otázkach hospodárskej a sociálnej politiky.

ESĽP rozpracoval svoje predstavy o rovnováhe medzi záujmami súkromných osôb a záujmom verejným v prípadoch Lithgow a ostatní c. Spojené kráľovstvo (1987) a James a ostatní c. Spojené kráľovstvo (1986). ESĽP vyhlásil „Pojem „verejný záujem" je nevyhnutne rozsiahly... Súd považuje za prirodzené, že rámec voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi pri uskutočňovaní hospodárskej a sociálnej politiky by mal byť široký, a preto Súd bude rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je „verejný záujem", okrem prípadu, ak by jeho úsudok zjavne nemal rozumný základ." Z ďalšej rozhodovacej praxe štrasburských orgánov je zrejmé že prevod majetku len z dôvodu súkromnej výhody poskytnutej súkromnej osobe nemôže byť vo verejnom záujme. Napriek tomu judikatúra stanovila, že povinný prevod majetku z jednej osoby na inú môže v závislosti od okolností konštituovať legitímne prostriedky na podporu verejného záujmu. To znamená, že prevod majetku pri sledovaní legitímnych sociálnych, hospodárskych alebo iných politík môže byť vo verejnom záujme dokonca aj vtedy, ak spoločnosť nemá priamy úžitok alebo prospech z prevedeného majetku.

V prípade Bäck c. Fínsko (rozhodnutie z 20.júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 37598/97) Súd uviedol, že legislatíva v oblasti vyrovnania dlhov zreteľne slúži legitímnym cieľom a hospodárskym záujmom, a preto ipso facto nie je porušením článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru.

Pod pojem hospodárskeho a sociálneho záujmu štátu sa však, v zmysle doterajšej rozhodovacej praxe štrasburských orgánov ochrany práva, dá subsumovať skutočne rozsiahly okruh záujmov, a to aj politicky podfarbených. Svedčí o tom aj prípad vyvlastňovania kráľovských majetkov Bývalý grécky kráľ c. Grécko (rozhodnutie z 23. novembra 2000 týkajúce sa sťažností č. 25701/94) vláda tvrdila, že okrem legitímneho záujmu štátu na ochrane lesov a archeologických nálezísk, ktoré sa na predmetných panstvách nachádzajú, bol zákon z roku 1994 (na jeho základe došlo k predmetnému vyvlastnenie) spojený s vyšším všeobecným záujmom, ktorým je v tomto prípade záujem zachovať štátu ústavný štatút republiky. História všetkých zrušených monarchií podľa vlády ukazuje, že s výnimkou portugalského kráľa Manuela II. bol majetok bývalých monarchov alebo cisárov vyvlastnený bez odškodnenia alebo úplného odškodnenia. To že zákon, ktorý sťažovatelia odsudzujú bol vyhlásený až v roku 1994, je podľa vlády spôsobené iba zložitosťou právnej a politickej otázky vyžadujúcej na riešenie dlhú dobu.

Sťažovatelia namietali, že zbavenie majetku nebolo súčasťou ekonomického či sociálneho programu štátu a že zákon z roku 1994 nevysvetľuje v čom spočíva nevyhnutnosť vyvlastnenia. Čo sa týka tvrdenia, že zbavenie majetku bolo motivované potrebou chrániť lesy a archeologické náleziská, sťažovatelia uviedli, že za celé roky, čo sa lesy a náleziská nachádzali v rukách kráľovskej rodiny, si nikto nesťažoval na spôsob akým sa o ne starali, ďalej si mysleli, že vláda nevysvetlila, v čom vyvlastnenie bývalého monarchu a jeho rodiny poslúžilo všeobecnému záujmu. Súkromný majetok monarchu a jeho rodiny nie je podľa definície spojený s jeho bývalou funkciou hlavy štátu a nemá žiadny vzťah k ústavnému prechodu z monarchie na republiku, ktorý sa stalo v roku 1975 t.j. takmer dvadsať rokov pred vyhlásením dotknutého zákona.

Sťažovatelia uviedli, že bývalý kráľ oficiálne a opakovane uznal grécku republiku, pre ktorú teda nepredstavuje žiadnu hrozbu.

Súd bol toho názoru, že pre účely posúdenia toho, čo je vo všeobecnom záujme, sú vnútroštátne orgány vďaka primeranej vedomosti o svojej spoločnosti a jej potrebách v zásade v lepšom postavení ako medzinárodný sudca. V mechanizme ochrany zriadenom Európskym dohovorom im preto patrí, aby sa ako prvé vyjadrili k existencii problému všeobecného záujmu ospravedlňujúceho zbavenie majetku. Majú pri tom rovnako ako v ostatných oblastiach, na ktoré sa vzťahujú záruky Dohovoru, určitý priestor k posúdeniu, navyše je pojem verejného záujmu svojou povahou široký. Konkrétne rozhodnutie prijať zákony týkajúce sa zbavenia majetku obyčajne zahŕňa preskúmanie politických, ekonomických asociálnych otázok. Súd považujúc za normálne, že zákonodarca má veľkú voľnosť vo vykonávaní hospodárskej asociálnej politiky rešpektuje spôsob, akým chápe imperatívy verejného záujmu, s výnimkou prípadov keď zjavne chýba rozumný základ. (James a ostatní c. Spojené kráľovstvo).

Súd konštatoval, že nie je podložený argument vlády o povinnosti chrániť lesy a archeologické náleziská. Nepochyboval však v tom, že grécky štát musel vyriešiť problém ktorý považoval za škodlivý pre svoj republikový režim. Skutočnosť, že ústavný prechod od monarchie k republike sa udial v roku 1975, teda takmer dvadsať rokov pred prijatím inkriminovaného zákona, môže vyvolávať otázky o dôvodoch, ktoré inšpirovali príslušné opatrenia, avšak tieto nepostačujú na to, aby zbavili legitimity všeobecný účel zákon z roku 1994, a to slúžiť verejnému záujmu.

Účel, na ktorý je majetok vyvlastnený, musí byť dodržaný a v prípade, že bol len deklarovaný, môže porušiť spravodlivú rovnováhu medzi ním a individuálnym záujmom držiteľa majetku. Súd to konštatoval napríklad v prípade Beneficio Cappella Paoloni c. San Marino ( rozhodnutie z 13. júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 40786/98), kde sťažovateľom bola sanmarínska cirkevná inštitúcia, ktorej vláda v marci 1985 na základe vládneho nariadenia vyvlastnila pozemky, ktoré jej patrili, na účely urbanizácie. Vo februári 1987 cirkevná inštitúcia požiadala vládu o vrátenie nevyužívanej časti pozemkov. Vláda túto žiadosť zamietla z dôvodu, že pozemky ešte možno budú využité v záujme spoločnosti.

Spravodlivú rovnováhu dvoch individuálnych záujmov preskúmal Súd najmä v prípadoch vydržania. Súd v zásade akceptuje vydržanie ako nespochybniteľný titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Otáznym sa môže stať v prípade, ak vnútroštátne právo uznáva ako titul aj neoprávnenú držbu. Touto otázkou sa zaoberal v prípade J.A. Pye (Oxford) Ltd. c. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 15. novembra 2005 týkajúce sa sťažnosti č. 44302/02), kde išlo o aplikáciu zákona umožňujúceho aj neoprávnenému držiteľovi nadobudnúť do vlastníctva pôdu po jej 12 ročnom užívaní.

Súd súhlasil, že premlčacia lehota 12 rokov bola relatívne dlhá a zákon o neoprávnenej držbe bol dobre známy a v čase, kedy boli sťažovatelia vlastníkmi pozemku, nebol zmenený, akceptoval tiež dôležitosť úvahy, že s cieľom vyhnúť sa strate práva sťažovatelia nemuseli urobiť nič viac, než upraviť držbu pozemku Grahamovcami alebo v stanovenej lehote 12 rokov iniciovať konanie pre znovu nadobudnutie držby. Napriek tomu ostáva otázka, či aj vzhľadom na nečinnosť zo strany sťažovateľov a ich poradcov pozbavenie ich vlastníckeho práva k pozemku a prevod vlastníckeho práva na neoprávnených držiteľov bolo v rovnováhe s akýmkoľvek verejným záujmom, ktorému takáto právna úprava slúžila.

Podľa názoru Súdu štát nie je povinný chrániť osobu pred jej vlastnou nedbanlivosťou alebo nepozornosťou. Podľa Súdu by však takáto nepozornosť nemala mať žiadne nepriaznivé dôsledky pre sťažovateľov alebo pre namietané zákonné ustanovenie. A čo je dôležitejšie Parlament sám uznal nedostatky v procesnej ochrane vlastníkov podľa vtedy platného systému a prijal zákon z roku 2002. nový zákon nie len že prenáša bremeno na neoprávneného držiteľa, aby po 10 rokoch neoprávnenej držby formálne oznámil, že si želá požiadať o svoju registráciu ako vlastníka, ale vyžaduje tiež osobitné dôvody, ktoré by ho oprávňovali získať majetok, ak zákonný vlastník proti jeho žiadosti namieta, samotná skutočnosť, že právny systém sa zmenil, aby zlepšil ochranu poskytovanú podľa Dohovoru jednotlivcovi, nemusí nevyhnutne znamenať , že predchádzajúci systém nebol v súlade s Dohovorom. Pri posudzovaní proporcionality systému aplikovaného v prejednávanom prípade však Súd priložil osobitnú váhu zmenám uskutočneným v tomto systéme.

Štrasburské orgány ochrany práva vo svojej rozhodovacej praxi rešpektujú širokú voľnú úvahu štátu pri posudzovaní pojmu „verejný záujem" a tento spravidla v konkrétnych prípadoch uznávajú. Pri posudzovaní spravodlivého vyrovnania verejného záujmu s individuálnym vlastníckym právom je dôležitejším prvkom odškodnenie a najmä jeho výška, kde voľná úvaha štátu je chápaná podstatne reštriktívnejšie.

Do ďalšej skupiny legitímnych dôvodov zásahov do práva na pokojné užívanie majetku v zmysle tretej vety článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru patria rôzne formy zákonnej úpravy užívania majetku v súlade so verejným záujmom. Patrí sem najmä otázka spojená s udeľovaním stavebného povolenia.

Odmietnutie stavebného povolenia bolo predmetom rozhodovania v prípade Skärby a ostatní c. Švédsko (rozhodnutie z 28.júna 1990). Sťažovatelia boli vlastníkmi farmy v južnom Švédsku v oblasti Skaene, ktorá bola roku 1987 vyhlásená zákonom o ochrane prírody za prírodnú pamiatku. Ešte predtým, v roku 1962, príslušný správny orgán v Malmo potvrdil stavebný plán, podľa ktorého sťažovatelia mohli udržiavať budovu hlavnej usadlosti a postaviť hospodárske budovy na pozemkoch určených pre poľnohospodárske účely. V čase podania sťažnosti bývala v hlavnej budove chorá pani Skärby a jej manžel, ktorí neboli schopní zabezpečiť rekonštrukciu ošarpaného domu, avšak požadovali súhlas na postavenie nového domu. Súhlas im bol odopretý, v čom sťažovatelia videli porušenie článku 1 Dodatkového protokolu Dohovoru.
Komisia konštatovala, že odmietnutie stavebného povolenia možno za okolností daných v tomto prípade považovať za zasahovanie do práva sťažovateľov na pokojné užívanie majetku v zmysle druhej vety článku 1 Dodatkového protokolu č.l Dohovoru. (Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.)

Komisia preto musela posúdiť, či odmietnutie stavebného povolenia bolo „nevyhnutným na úpravu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom".

V tomto kontexte bolo úlohou Komisie dohliadnuť na zákonnosť , účel a primeranosť rozhodnutí prijatých vnútroštátnymi orgánmi. Otázka proporcionality vyžadovala určiť, či existoval rozumný vzťah, medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom, resp. či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a požiadavkami jednotlivca. Pri určení či existuje spravodlivá rovnováha majú zmluvné štáty široký priestor pre hodnotenie výberu donucovacích prostriedkov i toho, či prostriedky donútenia sú schopné z hľadiska verejného záujmu dosiahnuť účel verejného opatrenia.

Podľa Komisie účelom sledovaným v tomto prípade bolo odmietnutie stavby budov odporujúcich stavebnému plánu, pretože podľa návrhu sťažovateľov mali byť postavené v oblasti, ktorá bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu. Komisia usúdila, že záujmy sledované odmietnutím stavebného povolenia boli v plnom súlade so všeobecným záujmom.

V súvislosti s primeranosťou medzi zasahovaním do majetkových práv sťažovateľa a sledovaným verejným záujmom Komisia pripomenula, že právo stavby na pozemkoch sťažovateľa je upravené stavebným zákonom a stavebným plánom. Stavba navrhnutá sťažovateľmi týmto aktom odporuje, takže podľa švédskeho právneho poriadku nemajú právo postaviť budovy navrhnuté v ich žiadosti o stavebné povolenie a výnimku im miestny orgán v rámci svojho diskrečného práva neudelil.

Komisia ďalej pripomenula , že platné stavebné predpisy nebránili úplne sťažovateľom vo výstavbe nových budov, len obmedzili ich možnosti. Vzhľadom na široký priestor pre voľnú úvahu, ktorý je v tejto oblasti ponechaný zmluvným štátom, komisia konštatovala, že rozhodnutie stavebného orgánu odmietnuť stavebné povolenie na stavbu konkrétnych budov navrhnutých v žiadosti sťažovateľov o stavebné povolenie nemožno považovať za neprimerané legitímnemu účelu. Následkom toho bol zásah do práva sťažovateľov do práva na pokojné užívanie ich majetku oprávneným v hraniciach podmienok stanovených treťou vetou článku 1 Dodatkového protokolu č.l Dohovoru (Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.) a sťažnosť tak bola zjavne nepodložená.

Silvia Merešová (2007) - In: VEREJNOPROSPEŠNÉ STAVBY NIE SÚ ZADARMO, SPOLOČNOSŤ PRIATEĽOV SLATINKY 2008