Verejný záujem v rukách vlády

Ústava pripúšťa vyvlastnenie v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Stavebný zákon zasa vypĺňa podrobnosťami ústavný rámec zásahu do vlastníckych práv. Do júla roku 1999 verejným záujmom podľa neho boli napríklad iba verejnoprospešné stavby, výstavba a správa diaľnic, ciest a miestnych komunikácií... Dôležité je, že stavebný zákon ohraničoval verejný záujem niekoľkými "stavebnými udalosťami", pri ktorých je možné pristúpiť k vyvlastneniu.

Keď ústava ako jednu z podmienok zásahu do vlastníctva uvádza, že môže k nemu dôjsť len na základe zákona, má sa tým na mysli zrejme aj to, že definícia verejného záujmu nie je ponechaná na nepredvídateľnú a premenlivú vôľu predstaviteľov exekutívy. Lenže práve zákonom o podpore významných investícií sa to stalo. Medzi "stavebné udalosti" vo verejnom záujme sa do stavebného zákona dostala aj podpora významných investícií. Okrem podmienky, že takáto investícia predstavuje najmenej jednu miliardu investičných nákladov a že s ňou spojený "plánovaný objem výroby alebo zamestnanosť sú národohospodársky významné", musí o jej významnosti nakoniec rozhodnúť vláda. Urobí to tak, že jej uskutočnenie označí za verejný záujem. Čiže od augusta 1999 nielen zákon definuje verejný záujem, čím ho zároveň oddeľuje od iných (súkromných) záujmov, ale aj vláda. Dôsledok: aj vláda môže otvárať dvere vyvlastneniu. A aj ich otvára.

Slovensko sa prijatím zákona o podpore významných investícií stalo krajinou so slabšou ochranou súkromného vlastníctva oproti Česku či Maďarsku, kde vyvlastňovanie pre investície typu automobiliek nie je možné - možné sú len dohody s majiteľmi nehnuteľností o ich odpredaji. Ak dnes prebiehajú spory o výšku výkupnej ceny za pozemky pre Kia Motors, otázka primeranej náhrady je teda len časť problému. Tou druhou je samotná ústavnosť právnych základov, o ktoré sa prípadné vyvlastňovanie majiteľov pôdy bude opierať.