Vládny valec pri Šútove

Náš minuloročný odhad, že prvými občanmi republiky, proti ktorým štát uplatní zákon o mimoriadnych opatreniach pri výstavbe diaľnic, budú Šútovčania, sa, žiaľ, ukazuje ako kvalifikovaný. Je nepochybné, že minister Vážny ich odvolanie proti stavebnému povoleniu zamietne a po podpise zmluvy s víťazom súťaže na výstavbu úseku Turany – Hubová, sa diaľnica začne stavať aj na pozemkoch, ktoré sú súkromným majetkom Šútovčanov.

Aj v minulom funkčnom období staval štát cesty na súkromných pozemkoch a staval ich presne tak, ako to napísal Ivan Štulajter: „Keď sa štát rozhodne stavať, všetko, čo mu stojí v ceste, musí ísť z cesty.“ V tomto funkčnom období vládna zostava prijala špeciálny zákon, ktorým odtlačila z cesty aj ústavu. Okolnosť, že Šútovčania budú musieť platiť daň za pozemky, ktoré sú právne ich vlastníctvom, aj keď na svojom majetku budú mať najskôr bagre a potom aj diaľnicu, je absurdná. Absurdnosť sa stáva realitou „vďaka“ vláde, parlamentnej väčšine, prezidentovi a Ústavnému súdu.

Vláda presadila zákon, ktorý do očí bijúcim spôsobom porušuje ústavné právo vlastniť majetok – pod domnienkou ústavnosti tak môže dokonať zmeny, ktoré budú nezvratné. Poslanci vládnej väčšiny zaň hlasovali, aj keď rozpor zákona s ústavou sa nedal nevidieť – až takí nekvalifikovaní poslanci nie sú.

Zákon bez otáľania podpísal aj prezident Gašparovič, hoci podobné normy už parlamentu vrátil. Lenže táto bola pre vládu príliš dôležitá, aby sa pred jej podpísaním zháčil, alebo ju odoslal Ústavnému súdu na posúdenie. Napokon, namiesto neho ju tam poslali opoziční poslanci, ale súd sa správa tak, ako keby nič nedostal.

Sudca spravodajca Milan Ľalík už štrnásty mesiac zabezpečuje podklady na predbežné rokovanie pléna Ústavného súdu, ktoré má rozhodnúť, či súd podanie prijme a či pozastaví účinnosť sporných ustanovení zákona. Hoci na predbežnom rokovaní sa má podľa zákona plénum zaoberať iba tým, či existuje nejaký zákonný dôvod, aby návrh na konanie odmietlo, sudca Ľalík už rok a dva mesiace  zhromažďuje „stanoviská, dožiadania, vyjadrenia, odborné posudky“.

Bolo by to v poriadku, keby pripravoval rozhodnutie o merite veci, ale pretože ide o predbežné rokovanie, sudca Ľalík sa správa čudne. Správa sa tak, ako keby mal za úlohu oddialiť deň, keď bude plénum rozhodovať, či podnet prijme.

Predsedníčka Ústavného súdu v závere minulého roka tvrdila, že postup sudcu spravodajcu je v poriadku, lebo „pri komplikovanejších veciach, ako je táto, sa to stáva“.  Lenže v praxi  súdu sa stalo i to, že o nemenej komplikovaných veciach (napríklad o preukazovaní pôvodu majetku) sudcovia rozhodli promptne – na to, aby prijali podnet na konanie a pozastavili účinnosť zákona nepotrebovali ani štrnásť týždňov, nieto ešte štrnásť mesiacov.

Pri prerokúvaní návrhov sa Ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, „ak vec, ktorej sa niektorý návrh týka, považuje za naliehavú“. To, že ochranu vlastníckeho práva nepovažuje za naliehavú sudca Ľalík, je fakt, ktorý vrhá zlé svetlo na celý Ústavný súd.