Vyvlastňovanie: Prvé lastovičky ohlasujú zmeny

Skutočne významný úspech sa podaril niekoľkým občanom Prešova zastúpeným právnikmi z Centra pre podporu miestneho aktivizmu (CEPA) pri obhajobe ich práv v procese výstavby cestnej komunikácie. Občania, ktorí mali na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia prísť o svoje rodinné domy a pozemky, podali proti vyvlastneniu žalobu, pričom namietali niekoľkonásobné porušenie zákona. Krajský súd hneď na začiatku sporu rozhodol o tom, že až do právoplatného skončenia pojednávania „odkladá vykonateľnosť“ rozhodnutia Krajského úradu v Prešove o vyvlastnení.

Podstata úspechu občanov spočíva v tom, že ak by súd o odklade výkonu rozhodnutia nerozhodol, mohol by jeho záverečný verdikt prísť až v čase, kedy by domy obyvateľov už boli zbúrané a na ich mieste stála cesta. Prípadné konštatovanie nezákonnosti vyvlastnenia by teda pôvodným majiteľom pozemku a domov už nepomohlo. Týmto faktom zdôvodňuje súd aj svoje uznesenie: „V prípade, že by sa v stavebnom konaní a potom v stavbe pokračovalo, mohlo by takéto konanie mať za následok vznik závažných a nenapraviteľných škôd na majetku žalobcov, najmä ak by sa preukázalo, že vyvlastňovacie rozhodnutie je nezákonné a ako také ho treba zrušiť.“

Celá kauza sa začala už v roku 1999. V Prešove, neďaleko centra mesta, buduje Slovenská správa ciest štátnu cestu, tzv. Nábrežnú komunikáciu. Jej výstavba si vyžaduje asanáciu rodinných domov a záber pozemkov. Ich majiteľom na jar 1999 oznámili zástupcovia Slovenskej správy ciest (SSC), že ich domy a pozemky sú potrebné vo verejnom záujme pre výstavbu Nábrežnej komunikácie. Kvôli majetkovoprávnemu usporiadaniu určil pozvaný znalec cenu nehnuteľností, pričom postupoval podľa vyhlášky o oceňovaní nehnuteľností z roku 1991. Počas celého konania sa občanom nepodarilo dosiahnuť, aby zodpovedné orgány zobrali do úvahy fakt, že od roku 1991 ceny nehnuteľností výrazne vzrástli, a za ponúkanú „vyhláškovú“ cenu už dnes nie je možné kúpiť ani primeraný byt (nehovoriac o rodinnom dome, o ktorý občania prichádzajú). Občania teda mali stratiť svoje domovy, a to bez adekvátnej náhrady.

Scenár príbehu bol podobný mnohým iným: Štátne organizácie, ktoré realizujú rozsiahle diela a potrebujú majetok občanov, pripravia kúpnu zmluvu, ktorá je pre ľudí nevýhodná. Časť občanov, ktorá trvá na svojich právach a zmluvu nepodpíše, dostane výstrahu, že ak nepristúpi na navrhované podmienky do pätnástich dní, budú splnené všetky podmienky na vyvlastnenie. Občania, ktorí sa nezľaknú, prípadne navrhujú vlastné podmienky zmluvy, sú na úradoch neúspešní a toto kolo rokovaní končí návrhom na vyvlastnenie. Okresný úrad ich majetok vyvlastní, a odvolací Krajský úrad vyvlastnenie potvrdí.

Do tohto bodu bol tento príbeh podobný ďalším iným v prípade výstavby ciest, diaľnic či priehrad. Štát a jeho organizácie pristupovali k „asanantom“ (to je termín, ktorý štandardne používajú investorské organizácie na označenie občanov, ktorí majú prísť o svoje domovy) s mnohokrát osvedčenou rutinou. Občania v Prešove však našli odvahu podať proti nezákonnému rozhodnutiu žalobu na súd. Namietali fakt, že náhrada za ich nehnuteľnosti nie je primeraná, a teda nezodpovedá podmienkam Ústavy SR. Namietali aj neprimeraný rozsah vyvlastnenia a niekoľko procesných chýb, ktorých sa štátne orgány dopustili. Súd následne uznal, že je potrebné odložiť vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, čo je jeden z prvých úspešných krokov na ceste k niekoľkým zmenám: K zmene neústavne lacného vyvlastňovania, k strate bohorovnosti štátnych úradníkov a pracovníkov investorských organizácii, k posilneniu pocitu občanov, že za práva sa oplatí bojovať, a v neposlednom rade aj k uvedomeniu si, že nezávislá súdna moc je naozaj dôležitá.

O pár rokov neskôr, keď sa (snáď) už nebude treba sporiť o také samozrejmosti ako je primeraná náhrada za vyvlastnený majetok, bude potrebné porozmýšľať aj nad tým, ako nahradiť ľuďom mesiace neistoty a strachu z ohrozenej existencie, ktorým boli vystavení nesprávnym postupom či nezákonným rozhodnutím úradov.